Ako herec patrí k súčasnej špičke a svojou nenásilnou žoviálnosťou si získal množstvo priaznivcov i ako zabávač. V živote má jasno a cestu, ktorou kráča, považuje za viac ako uspokojujúcu. Ďakuje za každú minútu a ráno sa vždy teší na to, čo ho cez deň čaká. Miroslav Donutil tvrdí, že život musíme prijať taký, aký je, a zbytočne nevymýšľať.
Predstavenie, s ktorým ste do Košíc zavítali, nesie názov Cestou-necestou. Máte v sebe akýsi výstražný vnútorný hlas, ktorý vás z času na čas vystríha, že cesta, po ktorej ste vykročili, je možno nesprávna?
- To teda nemám. Mne sa však zdá, že cesta, ktorou v živote kráčam, je pre mňa v plnej miere uspokojujúca. Moja práca ma baví. Keby ma to však celé nebavilo, možno by sa nejaký taký hlas objavil.
A keď sa to netýka profesijného života, ale bežných životných problémov, ktoré je potrebné riešiť?
- O tom takto neuvažujem. Skrátka, život so sebou prináša mnohé veci, dobré i zlé, a ja nemám právo určovať, či sú, alebo nie sú správne. Život ich skrátka prinesie a k problémom sa musíme postaviť čelom.
Keď už teda urobíte nejakú chybu, ste typom človeka, ktorý si to vie priznať? Dokážete sa následne aj ospravedlniť?
- To som. Túto kladnú vlastnosť mám. A je to jedna z mála mojich pozitívnych vlastností. (Smiech.) Keď urobím chybu, tak to uznám, a dokonca je to aj, povedal by som, zásadná priorita môjho manželstva, pretože moja žena má túto vlastnosť našťastie tiež.
Ako sa jej ospravedlňujete, keď sa vlúdi vo vzťahu nejaká chybička a chcete si ju udobriť?
- To závisí od závažnosti omylu a prehrešku. Ale vždy je dobré povedať rovno: Bola to chyba, ja sa ospravedlňujem.
Navaríte jej napríklad niekedy aj nejakú chutnú ospravedlňujúcu večeru?
- Niekedy áno. Napríklad práve teraz som mal týždeň voľno, žena i syn boli pracovne veľmi vyťažení, tak som varil a veľmi ma to bavilo. Vymýšľal som všetko možné a bolo to naozaj úspešné, pretože všetkým veľmi chutilo.
Ste v kulinárskom umení experimentátorom a kuchtíte na základe toho, čo chladnička dala, alebo sa prísne pridržiavate receptov v knižkách?
- Práveže mám rád, keď si vyberiem z chladničky všetky veci naraz a niečo z toho miš-mašu stvorím. Baví ma pri tom improvizovať a variť farebne.
O vás je známe, že ste tak trošku gurmán. Aké je vaše najobľúbenejšie jedlo?
- Nepovažujem sa za mimoriadneho gurmána. To, že rád jem, však je na mne, bohužiaľ, vidieť. Úplne sa však uspokojím s obyčajnými jedlami a najobľúbenejšie sú španielske vtáčiky. Aj keď u nás na Horácku sa to volá horácky závitok, čo je vlastne to isté, a k tomu nesmú chýbať knedlíky a kapusta. Je to síce trošku zvláštna kombinácia, ale kto to ochutná, tak mi určite dá za pravdu, že nič lepšie nejedol.
Okrem dobrého jedla sa dáte vždy nahovoriť i na cestovanie. V zime preferujete exotické krajiny a v lete Vysočinu. Aj teraz sa chystáte niekam do tepla?
- Akurát teraz ideme. Hneď ako sa vrátim od vás z Košíc, odlietam s Jirkou Bartoškom na Seychely, pretože tam budeme natáčať jeden diel cestopisu pre Českú televíziu.
Cestovanie so sebou okrem príjemných chvíľ prináša často i množstvo peripetií. Zažili ste vôbec aspoň jednu bezproblémovú dovolenku?
- Neviem. Myslím si, že všetky zájazdy so sebou prinášajú ako niečo pozitívne, tak aj negatívne. Vždy sa niečo prihodí. Neviem vypichnúť jednu cestu, ktorá by bola úplne tragická, ani však maximálne úspešná. Myslím si, že všetkých 67 krajín, ktoré som videl, so sebou prinieslo úžasné zážitky, ale aj nemalé problémy.
Je pre vás problémom aj balenie sa na cesty?
- Už nie, už som si zvykol. Mám na to systém a napríklad teraz na Seychely to chce pár trenírok, pár kraťasov a pár tričiek a pokiaľ mi niečo bude chýbať, tak sa to kúpi priamo na mieste. Väčšinou mi však už nič nechýba a je pravidlom, že si toho so sebou aj tak stále ešte vezmem viac, než je do tepla nutné.
Približne aký veľký kufor si so sebou beriete?
- Len malý. Skôr ide o šikovnú cestovnú tašku.
A keď cestujete s manželkou? Predpokladám, že má batožiny viac...
- (Úsmev.) Vlastne ani nie. Je na tom približne rovnako. Cestujeme väčšinou spolu a je naozaj tiež veľmi úsporná. To je už výhoda dneška, že všade všetko je, a keď zistíme, že sme čosi zabudli, nie je problém zohnať to.
Ste aj zberateľom dovolenkových suvenírov?
- Sú to však skôr len také drobnosti, ako kamienok, úlomok alebo semienko nejakej rastlinky. Aj keď to sa veľmi nesmie. Ale nejakú kôstku, prečo nie...
Čiže máte doma dovolenkovú poličku a na nej 67 spomienkových drobností...
- (Smiech.) Uhádli ste. Naozaj mám takúto poličku. A je pravda, že keď som jazdieval po svete pred rokmi, tak som suvenírov nosil viac. Vozil som napríklad bumerangy z Austrálie, americké kópie dolárov... Všetko, čo nám pripadalo zvláštne. Rôzne sošky z Afriky... To už nerobím. Ono to človeku aj tak utkvie v pamäti a je to lepšie, keď máte zážitky v hlave. Už ani nefotím. Predtým som nasekal stovky fotiek, a teraz už ani foťák, ani kameru nepoužívam.
Čochvíľa budete mať narodeniny a budúci rok okrúhlu šesťdesiatku. Už teraz sa tešíte na veľkú oslavu?
- Vôbec nie. Keď som napríklad oslavoval 50, kamarát mi vravel: Nie je problém dožiť sa v tvojom prípade päťdesiatky, problém je prežiť tú oslavu. (Smiech.) Skutočne to bolo mimoriadne náročné a z oslavy si nepamätám skoro nič. Preletel som niekoľkými miestnosťami a inštitúciami začínajúc divadlom, pretože to bolo na radnici v Prahe, kde prišlo okolo sedemsto hostí. Všetci mi potom hovorili, aké tam bolo výborné jedlo a ja vôbec neviem, aké. Pamätám si, že som niečo objednával, ale čo... Vždy tam stojí fronta a všetci mi gratulujú a nosia krásne darčeky a je to príjemné, ale nič z toho neostane. Je to prchavé... Neviem. Najradšej by som ani oslavu vôbec nerobil, ale viem, že to nepôjde. Že budem musieť. Tak sa už teraz trochu bojím, ako ju urobím, kde a koľko asi príde ľudí.
A aké darčeky vás potešia?
- Ťažko povedať. Neviem. Mňa už poteší len to, že som zdravý a žiadne darčeky by som už najradšej nechcel, pretože len zahltia barák. Čo ja som si po päťdesiatke doviezol plniacich pier, fľašiek, peňaženiek a obrazov... Bol tam však jeden výnimočný darček, ktorý ma ohromil. Išlo o podivný umelecký strieborný atrtefakt, ktorý vyzeral veľmi pekne. Stále som však nechápal, čo to vlastne je. Až o týždeň mi zavolal môj kamarát profesor Bartoníček, prednosta ortopedickej kliniky na Vinohradoch, a hovorí: Ako sa ti páčilo? A ja že čo? A on, že no to umelé koleno. (Smiech.) Že vraj toto ma čaká, tak mi to pre istotu daroval.
No a keď bol toto darček na 50, čo teda od neho máte čakať na 60? Akú ďalšiu umelú časť tela?
-(Smiech.) No to už asi to umelé koleno budem mať voperované. Ale nerád by som to privolal.
A keby ste mali tú moc vrátiť sa do nejakého veku, ktorý ste si najviac užívali, aký by to bol? Alebo si užívate aj súčasnosť?
- Isteže si užívam. Užívam si každý vek, pretože za každý som vďačný. Človek musí byť vďačný za každý nový deň, za každú hodinu... Vždy, keď sa ráno prebudím, tak sa teším na to, čo príde. Ale vracať sa? No ja by som sa napríklad aj vrátil, ale, žiaľ, nejde to. Tak sa nad tým radšej nezamýšľam.
Nechceli by ste byť napríklad opäť tridsiatnikom?
- V tridsiatke som robil hrozné blbiny, takže neviem... Každý vek je spojený s nejakým názorom, rozumom, úsudkom... Človek by chcel mať súčasný rozum a vrátiť sa do dvadsiatky, ale tam by som potom ohromoval všetkých okolo a bol by som neznesiteľný blb.
A aké blbiny ste to teda robili, keď ste mali tridsať, že sa k tomu nechcete vrátiť?
- No také, aké k tomu veku patria. Človek je vtedy plný sily, tak si to potrebuje neustále dokazovať a vyvádza všetko možné. A je dobré byť plný sily a potom zase je dobré byť trošku menej silný a potom ešte menej... Život je už taký, treba to prijať. Načo vymýšľať...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
