Precestoval takmer celý svet, pol roka strávil v Tibete, aby sa po takmer 2 desaťročiach strávených na scénach v zahraničí vrátil tam, odkiaľ vyšiel - do Košíc. Choreograf a šéf baletu Štátneho divadla Košice Ondrej Šoth oslavuje v týchto dňoch svoje päťdesiatiny.

Okrúhle jubileá vnímajú niektorí ľudia ako príležitosť na bilancovanie, ako istý míľnik...

- Ja to takto nevnímam. Ak mám pravdu povedať, vôbec nemám pocit, že mám 50 rokov, a ani nemám veľmi chuť dívať sa do minulosti. Keď niekedy vidím v televízii hercov či režisérov, s ktorými som spolupracoval, mám pocit, ako keby som to ani nebol ja. A myslím si, že je to tak správne, pretože človek aspoň nenadobúda pocit, že niečo mimoriadne znamená.

Umelci však obyčajne túžia po sláve...

- Samozrejme, keď som bol mladý, tiež som chcel byť niekto. No keď som žil a pracoval v Amerike so slávnymi hercami, videl som, že sú ako roboti. Nie sú to ľudia svojho ja. Majú presne nalinkované, čo si môžu a čo nemôžu dovoliť. Je jedno, či ste choreograf, alebo herec, v prvom rade ste tam kus, ktorý je na predaj. Ak chcete žiť slobodne ako tvorivý človek, tak ste v Hollywoode skončili.

Preto ste tam boli "iba" pol roka?

- Amerika bola pre mňa na jednej strane úžasnou skúsenosťou, na druhej strane pol roka v Hollywoode bolo najhoršie obdobie v mojom súkromnom živote. Takú frustráciu zo samoty, akú som prežil tam, som nezažil nikde inde vo svete. Vládne tam nesmierny materializmus, ktorý ja ako Vodnár v sebe likvidujem. Mojím zmyslom života je pomáhať iným, ponúkať ľudskej duši humánnu pomoc.

Pracovali a žili ste v rôznych krajinách, na rôznych kontinentoch. Kde ste sa cítili najlepšie?

- Svojou atmosférou ma fascinovali Kanárske ostrovy, veľmi sa mi páči Kyjev. Je to zelené, dnes už veľmi luxusné a drahé mesto, no ľudia tam majú napriek tomu k sebe stále veľmi blízko, nesprávajú sa k sebe tak slepo ako v iných metropolách. Páčilo sa mi aj v Pekingu a obrovskú zmenu v mojom živote spôsobil polročný pobyt v Tibete.

Ako ste sa dostali do Tibetu?

- Veľmi záhadne. V roku 1988, keď sa u nás o budhizme nevedelo takmer nič, som sa dostal do budhistického chrámu. Nemal som ani poňatia o tom, ako sa tam má človek správať, konal som veľmi intuitívne. Najprv som tam strávil chvíľu premýšľaním, potom som začal zapaľovať tyčinky, ktoré si tam môžete za drobný poplatok vziať, za tých, čo nikoho nemajú, za tých, čo nemajú čo jesť... Netušil som, že ma pri tom niekto pozoruje. Ten záhadný muž sa mi prihovoril po rusky a napokon sa ma opýtal, či nechcem vidieť Tibet. Dostal ma k učencom Dalajlámu.

Čo ste tam robili?

- Normálne som tam fungoval s učencami - navštevoval som učenia, zúčastňoval som sa modlitieb, chodil som na kung-fu a tai-chi. No pravda je taká, že vtedy to pre mňa až tak veľa neznamenalo. Bol som ešte mladý, nedokázal som to spracovať. Až neskôr mi došlo, čo všetko som sa tam naučil.

Viete, kedy presne?

- V roku 1994.

Čo sa stalo?

- Rozpadal sa mi celý život. Všetky veci mi končili - spolupráce, manželstvo, financie. Rútil som sa dole kopcom a nevedel som to zastaviť. Vtedy som si spomenul na jednu z vecí, ktoré som sa učil v Tibete - že najsilnejšie je vzdať sa všetkého, odísť a začať úplne odznova. To som aj urobil. Odišiel som do Prahy, kde som začal učiť a v súkromí som si pomáhal knihami. Začal som využívať psychosomatické cvičenia, tai-chi, veci, ktoré som si "doniesol" z Tibetu.

Vrátili ste sa tam odvtedy ešte niekedy?

- Nie, nemal som potrebu. Dnes je z toho turistické centrum, už ma to tak neláka.

Boli zážitky z Tibetu to, čo vás najviac v živote ovplyvnilo?

- Myslím, že v živote ma najviac ovplyvnili ľudia. Obrovské osobnosti, s ktorými som sa stretol. Keď som bol mladý, otec mi vždy prízvukoval, že si mám hľadať priateľov, ktorí sú odo mňa starší, múdrejší, ktorí sa stále nesťažujú a dosahujú výsledky. Inšpirovali ma ľudia vzdelaní, s nadhľadom a navyše s jedným spoločným atribútom - neskutočnou láskou v sebe.

V tomto období neoslavujete len narodeniny, ale aj 10. výročie vášho pôsobenia v ŠD. Keď ste sem prišli, baletný súbor sa nachádzal v hlbokej kríze, hrozil mu zánik. Dnes je z neho súbor minimálne európskeho formátu. Skutočne ste verili, že sa vám to podarí vybudovať?

- Všetci o tom pochybovali, no ja som bol o tom presvedčený!

Kým ste prišli do Košíc, pôsobili ste 17 rokov na zahraničných scénach. Prečo ste sa sem rozhodli prísť?

- Túžil som pracovať v Košiciach. Vyšiel som odtiaľto, a keď som sem zo sveta prvýkrát prišiel, bolo mi veľmi ľúto, že také nádherné mesto a prostredie sa neustále ponižuje. Povedal som si, že sa sem vrátim, aby som košickému baletu vrátil renomé, ktoré malo a ktoré si zaslúži.

Máte k päťdesiatke nejaké prianie?

- Najväčším darčekom by pre mňa bolo, keby si slovenská spoločnosť konečne uvedomila, že máme inteligenciu, nesmierne - aj historické - osobnosti a tie by sme si mali vážiť!

Profil

Ondrej Šoth (*23. 1. 1960 v Bardejove)

• vyštudoval klasický tanec na Konzervatóriu v Košiciach a choreografiu a réžiu tanca na VŠMU

• ako choreograf pôsobil v pražskom komornom balete P. Šmoka, v Národnom divadle Praha, v Laterne Magike, Slovenskom národnom divadle či v SĽUK-u

• viac ako 20 rokov pôsobil na významných zahraničných scénach, v Hollywoode spolupracoval na snímke Open to hard, v ktorom hrali Ornella Muti, Robert de Niro, Catherine Denevue

• v Československu pracoval na snímkach Juraja Herza a Juraja Jakubiska

• v súčasnosti pôsobí ako umelecký šéf i choreograf v Štátnom divadle Košice. Jeho inscenácie patria každoročne k špičke toho, čo sa na Slovensku v divadelnom umení vytvorí

ato

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.