KOŠICE. Eva Kvapil Bardošová je rodáčka z Košíc. Jej rodičia boli známi lekári. Ona sa však na štúdium medicíny necítila. „Bola som leňoška, nechcelo sa mi veľmi učiť, tak som vyštudovala prírodovedeckú fakultu. Potom som v 1968 odišla do Švédska, kde som na vysokej škole študovala biológiu a chémiu, no po rozvode som to nechala a začala som pracovať ako učiteľka v škôlke, kde vychovávam švédske deti," hovorí o svojom osude pani Bardošová.

Život s obrazmi

„Celý môj život som bola obklopená obrazmi. Rodičia mali veľmi pekné diela a to ma stále inšpirovalo. Otec a mama sa totiž vždy stretávali s maliarmi, ktorí boli eventuálne ich pacientmi. Mala som to teda doma. Ako desaťročná som začala chodiť do výtvarnej školy," spomína na začiatky svojej lásky k umeniu.

„Najsilnejším momentom bolo, keď sme mali výstavu a moja mama povedala, že obraz, ktorý som namaľovala, je krásny. Tak sa to všetko začalo. Je strašne dôležité mať rodiča, ktorý dieťa podporí a pochváli. To bol podnet na začatie maľovania."

Od detstva mala rada kvety a prírodu, a to platilo aj o obrazoch. Tie najprv maľovala len pastelami a uhlíkom. „Až vo Švédsku som začala s olejom. Približne raz-dvakrát do roka tam mám výstavu spoločne s autodidaktickými autormi, ktorí sa sami naučili maľovať."

Košice vymenila za mestečko pri Stockholme. Jej práca je ušľachtilá – podporuje deti pri maľovaní a pomáha im vybudovať podmienky, aby mohli tvoriť.

Emigráciu neľutuje, rodičov vylúčili zo strany

Rok 1968 výrazne zmenil osudy mnohých ľudí. Jednou z nich je aj Eva Kvapil Bardošová. „Môj príbeh je o tom, že naši 'bratia' zo Sovietskeho zväzu nás prišli 'oslobodiť'. V žiadnom prípade som nechcela žiť v štáte, kde by nás stále niekto strážil, a tak som ako 21-ročná odišla. A úprimne povedané, ani to neľutujem, pretože moji rodičia si za tú dobu 'užili'. Zostali tu sami, odišla som s manželom a spolužiakom Petrom Kvapilom. Bolo to pre nich dosť problematické, lebo stále na nich tlačili a z politických dôvodov boli vylúčení zo strany."

Emigrácia v tom čase nebola jednoduchá. Mnohí si pomáhali, ako sa dalo. „Manželovi rodičia boli v tej dobe vo Švédsku v Stockholme a my sme tam mali ísť na návštevu v novembri 1968. Vzhľadom na situáciu sme odišli skôr, cez Viedeň, vtedy boli ešte hranice otvorené. Manželovi rodičia nám poslali peniaze a letenku, a tak sme sa dostali do Švédska."

Nová krajina so sebou priniesla nový, úplne cudzí jazyk. Naučiť sa ho bol prvý krok. „Po šiestich mesiacoch intenzívneho kurzu som išla na univerzitu, lebo na mňa tlačili rodičia. Samozrejme, že som to jazykovo nezvládla. Bolo totiž nemysliteľné, aby som prednáškam rozumela, ale praktické veci som zvládla. Bola som dobrá v písaní, v hovorení slabšia," opisuje ťažké začiatky v novej krajine, ktorá sa jej stala domovom.

Pri návrate mala príšerný strach

„Do Košíc som sa prvýkrát vrátila v roku 1981. Príšerne som sa bála. Ale nakoniec to celkom dobre dopadlo. Bála som sa, že si nás tu spolu so synom nechajú," spomína.

Vo Švédsku napokon jej manželstvo stroskotalo. „Rozviedla som sa a školu som preto nedokončila, chýbalo mi šesť týždňov. No práve v tom období sme sa rozvádzali. Rodičia kvôli tomu chceli, aby som sa vrátila, ale to nepripadalo do úvahy. Po smrti rodičov mi v Košiciach ostal byt, vybavila som si občianstvo a do rodného mesta chodím aspoň raz za rok."

Z cudziny stíha sledovať aj našu politickú scénu. „Nie som sociálny demokrat, ale človek, ktorý si zakladá život na tom, že je schopný práce, že musí používať hlavu a snažiť sa byť produktívny a kreatívny. A nie spoliehať sa na štát, aby dával a robil z teba hendikepovaného. Zo sociálneho zabezpečenia ľudia zleniveli," myslí si Košičanka žijúca vo Švédsku.

Intenzívne však vníma vývoj na Slovensku za posledné roky. „Táto mladá demokracia je ešte stále v plienkach. Je to fantastický vývoj, dnes si už ľudia za prácu a peniaze môžu kúpiť pekné oblečenie, môžu byť čistí. Vždy som vedela, kto je z Československa, lebo trochu smrdel potom. Ľudia tu dlho nemali poňatia, čo je dezodorant a keď bol, dal sa kúpiť len v Tuzexe," spomína s úsmevom pani Bardošová.

Maľuje každý deň

Jej celoživotnou láskou sú obrazy a maľovanie. „Chcem, aby mali doma ľudia obrazy a mali radosť z mojich diel. Dávam ich v podstate zadarmo, aby si ich ľudia mohli dovoliť. Aby im robili radosť. Maľujem každý deň, je to pre mňa relax, ale neživím sa tým."

Živiť sa umením je totiž ťažký a neistý chlebíček. Obzvlášť v malej krajine. „Ľudia nevedia oceniť umenie, riadia sa podľa priorít. No ja sa mu napriek tomu venujem a budem aj naďalej. Milujem obrazy, prírodu, kvety, vtáky, zvieratá. Rodičia mali okolo postelí namaľovaných vtákov. Odkedy som ich začala vnímať, som 'ornitológ'. A keďže som študovala biológiu, u mňa sa spája štúdium aj s prácou. Ale toto spojenie mi vždy robilo radosť," vysvetľuje maliarka.

Osobne stretla aj košických velikánov. „Pamätám si, keď prišiel k nám do bytu pán Jakoby, presne vtedy mal zlomenú ruku. Pamätám si aj pána Felda, ten na mňa silno zapôsobil."

Sníva o maliarskej škole pre deti

Svoje skúsenosti a talent prenáša na deti v švédskej škôlke, kde pracuje. Snaží sa ich dennodenne podporovať a viesť. Ako zdôrazňuje pani Bardošová, s umením je totiž život krajší a bohatší. Miznú pri ňom rozdiely v náboženstve, politickom presvedčení či vo farbe pokožky.

„Mojím snom je škola pre deti, v ktorej by sa učili maľovať. Je dôležité, aby sme ich niekam viedli. Keď má cigánča sestru, ktorá fetuje, tak čo urobí? Bude tiež fetovať. Chcela by som, aby deti, ktoré tu pobehujú po uliciach, aj rómske, keby mali viac príležitostí. Ak by som niekedy vyhrala nejaké peniaze, zriadim pre ne výtvarnú školu. To je môj sen."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.