Fascinuje ma (aj keď negatívne), že mnohé úseky našich ciest treba látať a plátať po každej (aj nie veľmi tuhej) zime. A ešte viac ma fascinuje (a to už pozitívne), že v Európe existujú úseky ciest, ktoré odolali už viac než dvom tisíckam zimných období (aj keď možno nie takých tuhých ako u nás). Mám na mysli, samozrejme, rímske cesty. Tie pretkávali takmer celú Európu a boli jedným z predpokladov rozvoja a udržania Rímskej ríše. Mnohé rímske cesty mali svoje mená. Takou je aj cesta, ktorú dnes predstavujeme a ktorá je jednou z najznámejších rímskych ciest. Via Appia.

80 000 kilometrov spevnených ciest

Rímska ríša cieľavedome budovala rozsiahlu cestnú sieť. Rimanom slúžili cesty na presun vojenských jednotiek, na dopravu tovarov a materiálov, dobytka, ale aj na rýchly prenos správ. Dĺžka celého rímskeho cestného systému sa odhaduje na 400 000 kilometrov, z toho však len približne 80 000 kilometrov tvorili spevnené cesty. Keď Rím dosiahol vrchol svojej moci, z večného mesta sa radiálne šírilo nemenej než 29 veľkých vojenských ciest. V dobe, keď bola Rímska ríša rozdelená na 113 provincií, boli tieto provincie prepojené 372 veľkými cestnými spojmi. Len v samotnej Galii (to je oblasť, zahrnujúca približne územie dnešného Francúzska a Belgicka) bolo spevnených okolo 21 000 km ciest, v Británii to bolo minimálne 4 000 kilometrov.

Výstavba sa riadila zákonmi

Rimania boli veľmi schopní stavitelia ciest, ktoré nazývali viae (jednotné číslo via). Výstavba ciest sa riadila rímskymi zákonmi, najmä tzv. zákonom dvanástich tabúľ. Podľa týchto zákonov mala mať cesta v priamych úsekoch minimálnu šírku 2,4 metra, v zatáčkach to malo byť až 4,9 metra. Postupne sa šírka ciest zväčšila až na 6 - 8 metrov, z toho však približne polovica pripadala na chodníky po oboch stranách vozovky. Ako sme už spomínali, mnohé rímske cesty mali svoje názvy. Napríklad Via Aurelia viedla z Ríma do Francúzska, Via Cassia z Ríma do Toskánska, Via Flaminia z Ríma do mesta Rimini a Via Salaria k Jadranskému moru.

Prvá diaľková rímska cesta

Najznámejšou a v podstate prvou diaľkovou rímskou cestou však bola Via Appia (u nás nazývaná aj Appiova cesta). Táto cesta spájala Rím s mestom Brindisi v juhovýchodnom taliansku. O význame tejto cesty pre Rimanov svedčí najlepšie to, čo o nej povedal rímsky básnik Statiu: Appia teritur regina longarum viarum, čiže Via Appia je kráľovnou dlhých ciest. Via Appia bola prvou rímskou diaľkovou cestou, postavenou špeciálne na presun vojenských jednotiek do oblastí v Kampánii, ktoré boli dejiskom bojov Rimanov s odbojnými Samnitmi.

Postavil ju cenzor

Cestu dal postaviť rímsky cenzor Appius Claudius zvaný Caecus (slepý). Cenzori (boli dvaja) boli najvyšší hospodárski a finanční úradníci v Rímskej republike. Appius dal postaviť prvý vodovod v Ríme (aqua Appia) a v roku 312 pred naším letopočtom postavil prvý úsek cesty, ktorá nesie až dodnes jeho meno. Tento úsek meral okolo 200 kilometrov a končil sa v Capue, hlavnom meste Kampánie. Usudzuje sa, že Via Appia bola prvou rímskou cestou, pri výstavbe ktorej sa použil vápenný cement. Okolo roku 295 pred n. l. bola cesta predĺžená asi o 55 kilometrov.

Porážka Samnitov

V roku 290 pred n. l. boli Samniti porazení a "päta" Apeninského polostrova bola pre Rimanov otvorená. Približne v tej dobe bola cesta predĺžená do Venusie, kde Rimania umiestnili posádku s 20 000 mužmi. Juh Talianska sa potom po niekoľkých bojoch s kráľom Pyrrhom dostal definitívne do sféry rímskeho vplyvu. Rimania predĺžili Via Appia až do prístavu Brundisium (dnešné Brindisi) v roku 264 pred n. l. Via Appia sa stala svedkom niekoľkých historických udalostí. Jednou z nich je revolta otrokov, ktorú viedol bývalý gladiátor Spartacus.

Ukrižovanie Spartakových vzbúrencov

Po potlačení tohto povstania v roku 71 pred n. l. Rimania ukrižovali pozdĺž Via Appie z Ríma do Capui okolo 6 000 otrokov. V druhej svetovej vojne sa pri Anziu neďaleko Ríma vylodili spojenci a pozdĺž Via Appie postupovali na Rím, čo sa stretlo s veľkým odporom nemeckých jednotiek. Až po štyroch mesiacoch sa spojencom podarilo obranu prelomiť a dostať sa do Ríma.

Cesta náhrobkov

Via Appia za rímskymi hradbami bola označovaná aj ako "cesta náhrobkov", pretože bola lemovaná hrobkami významných občanov a boháčov (hrobky nesmeli byť vnútri hradieb). Po páde Západnej rímskej ríše sa cesta prestala používať. Jej obnovu potom nariadil pápež Pius VI (bol pápežom v rokoch 1775 až 1799). V roku 1784 bola paralelne so starou cestou vybudovaná až po pohorie Alban nová cesta, nazvaná Via Appia Nuova. Dodnes boli zachované mnohé úseky cesty Via Appia. Turisti môžu ísť po Via Appia približne 16 kilometrov od jej začiatku pri Caracallových kúpeľoch.

Najdlhší priamy úsek v Európe

Mimo Ríma sa zachovalo niekoľko úsekov, po ktorých dokonca ešte aj dnes jazdia autá (napríklad v oblasti Velletri). Zaujímavosťou je, že dodnes je jeden úsek Via Appia najdlhším priamym úsekom cesty v Európe - jeho dĺžka je 62 kilometrov. Ešte sme nespomenuli spôsob výstavby rímskych ciest. Dôkladné prieskumy existujúcich úsekov rímskych ciest ukázali, že neexistuje akási štandardná metóda výstavby týchto ciest. Rimania prispôsobovali postup výstavby dostupným materiálom v danej lokalite a charakteristike terénu, v ktorom sa stavalo.

Kamene, štrk, cement, čadič

Všetky cesty však mali niekoľko vrstiev (najčastejšie tri). Na pripravený podklad sa najprv položila vrstva kamenia. Na túto vrstvu sa nasypala vrstva štrku a na ňu sa položila vrstva hrubozrnného piesku, nezriedka premiešaného so spojivom, ktorým bol vápenný betón. Vrchnú dlažbu tvorili otesané čadičové či iné kamene, niekedy tiež zaliate cementovou maltou. Traduje sa, že slepý Appius Claudius sa o kvalite postavenej cesty presviedčal bosými nohami. Údaje o celkovej hrúbke cestného telesa sa rôznia, obvykle sa uvádza, že to bolo až do 1,5 metra. Horná vrstva mala hrúbku od 5 cm do 60 cm. Priečny prierez cesty bol vypuklý, aby z cesty na boky rýchlo stekala dažďová voda.

Míľniky každých 1 480 metrov

Po bokoch cesty boli niekde chodníky, niekde veľké vystupujúce kamene, ktoré chránili vozy pred skĺznutím z cesty. Pozdĺžny gradient cesty v horských oblastiach bol 16 až 18 %, našiel sa však aj úsek so sklonom 20 %. Na cestách boli v odstupoch jednej rímskej míle (1 480 metrov) umiestnené míľniky udávajúce vzdialenosť od Ríma alebo od významnej križovatky. Tieto míľniky boli tvorené valcovitými stĺpmi na pravouhlej základni, zasadené približne 60 cm do zeme. Míľniky boli vysoké 1,5 metra a ich hmotnosť bola približne dve tony. Zachované míľniky sú dnes cennými historickými pamiatkami.

Zlatý míľnik v Ríme

Vo vzdialenostiach približne 25 až 30 km od seba boli postavené ubytovacie hostince, ktoré cestujúcim a ich koňom či iným zvieratám poskytli všetko potrebné. Cisár Augustus dal v roku 20 pred n. l. pri Saturnovom chráme postaviť stĺp nazvaný Milliarium Aureum, čiže zlatý míľnik. Na tomto mramorovom stĺpe, pokrytom pozláteným bronzom, boli uvedené všetky významné mestá ríše a vzdialenosti k nim. Dobre známy výraz "všetky cesty vedú do Ríma" sa vzťahuje práve k tomuto základnému rímskemu míľniku.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.