Aby ste sa dostali na pokraj mozgovej príhody, úplne stačia aj politici. Načo si strpčovať život, keď, ako správne hovorí predseda Fico (bez irónie!!), aj tak nemáte žiadny vplyv. Keď však niekto trafí takú vetu, že vám vyrazí dych a ešte k tomu štyri zuby, tak raz za čas si treba dupnúť, že dosť bolo srandy.
Analytička Šichtařová, z Patria Finance (či podobného ústavu), písala do SME akúsi prózu medzi eurom a politikou. Pričom pred záverečnou pointou, že z bankrotu vás nevytiahne nikto, sa osmelila k tvrdeniu, že „Slováci sú na tom z hľadiska verejných financií celkom dobre, kam sa na nich hrabú Česi." No. Keďže nič sarkastického neprichádza na um, povedzme si rovno, že ide o najškodlivejší sebaklam a sebamam, aký by do slovenských novín editor nemal pustiť z princípu. (Hyperbola, nechytať za slovo!) Proste to nie je pravda. České a slovenské verejné financie vykazujú hmlovinu identických parametrov, vrátane tých najkľúčovejších. Napr. veľkosť štátneho dlhu. Na konci 2008 bola tu i tam okolo 30, na konci 2010 bude tu i tam na úrovni 40 percent HDP. Česko i Slovensko vykážu podobné poklesy HDP v r. 2009 (presné čísla ešte nie sú) a i prognózy ďalej sú podobné. Totožné majú obe ekonomiky totiž aj to, že sú kriticky závislé na vývozoch, špeciálne do Nemecka (ktoré práve ohlásilo, že na úroveň r. 2008 sa vráti v r. 2014). Napriek tomu, že SR kedysi splnila kritériá na euro, úplne podobná je aj vnútorná dynamika verejných financií, ktoré sú tu i tam naprogramované na entropiu, danú zákonmi o tzv. mandatórnych výdavkoch. Napríklad, pri poklese rozpočtových príjmov na Slovensku o 7 percent oproti r. 2008 stúpli výdavky v r. 2009 o 10 percent (a ešte nejaké drobné za desatinnou čiarkou, skoro 11)!! Pri minimálnych rastoch (najlepší scenár) je rovnaký režim výdavkov naprogramovaný tu i tam i na r. 2010. Stokrát väčšou „ilúziou" (Šichtařová) než viera, že nám niekto pomôže s bankrotom, je to, že Slovensko po Dzurindových reformách a prijatí eura už nečelí tzv. štrukturálnemu deficitu. Prvý pilier dôchodkov smeruje ako „zásluhový" k prasknutiu rýchlejšie ako v Česku, náklady na nereformované zdravotníctvo budú už len stúpať tak o 10 percent každý rok a príjmový impulz daňovej reformy je vyčerpaný, mimo iného preto, že na globálnom trhu sa od roku 2004 zmenilo už takpovediac všetko.
Jediný relevantný rozdiel medzi slovenskými a českými verejnými financiami spočíva v tom, že kým pod Tatrami žijeme v príjemnom bezvedomí a populistická opozícia blúzni o znižovaní spotrebných daní, v Česku hovorí o bankrote už každý, počnúc trebárs Šichtařovou a končiac ministrom financií. (Macháček, Respekt: „Aleš Michl si z věštění bankrotu udělal živnost.") To je jediný rozdiel. Druhý, politický, leží v tom, že kým v Česku sú bez vlády asi rok (a ešte chvíľu do volieb budú), na Slovensku sa nevládne štyri roky. Teda tri a pol roka nekompetentného Fica plus šesť mesiacov „chromého" Dzurindu (po dezercii KDH). Toľko k analýze madam Šichtařovej.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
