Netají sa, že jeho celoživotnou slabosťou sú ženy. Vraj práve im vďačí za všetko, čo je v ňom dobré. A hoci sa okolo neho celý život zvŕtalo množstvo dám, už viac ako 30 rokov je ženatý s jednou jedinou! Andy Hryc nám pootvoril dvere do svojho súkromia, v ktorom sa ako na "húsenkovej" dráhe striedali vrcholy i pády, radostné roky i osudové podpásovky.
V Košiciach ste kvôli Producentom strávili niekoľko dní. Ako ste si užívali pobyt v metropole východného Slovenska?
- Okrem práce som sa stretával s priateľmi a známymi. Poznám tu veľmi veľa ľudí, pretože v čase, keď som tu pôsobil, sme boli vskutku veselá generácia. Mojich 7 rokov v Košiciach bola vlastne permanentná párty.
Takže Košice sú vo vašich spomienkach predovšetkým párty, alkohol a baby?
- Áno. Ale hlavne práca. Aby bolo z čoho ten alkohol a baby platiť. (smiech)
Jednu ste si odtiaľ aj odviedli ako svoju manželku. Hoci, dlho vám odolávala...
- Ona ma mala rada, len sa za mňa akosi nechcela vydať. Bola opatrná. Keď som prišiel do Uble na pytačky, moja svokra bola nesmierne šťastná. Manželka mala vtedy 24 rokov, na ublianske pomery už bola „stará dievka". No jej radosť trvala len do chvíle, kým nezistila, že som herec. Potom 3 dni usedavo plakala.
A to predpokladám, nevedela, akú povesť máte v Košiciach.
- Neviem. Stačilo jej, že som herec. Po 3 dňoch prišla a mojej manželke povedala: „Nuž čo, nebudeš prvá, ani posledná, čo sa rozvedie."
Takto to videla?
- Áno. Videla to veľmi čierne. Po roku manželstva sa jej raz dokonca opýtala, či ju bijem! Bolo to veselé. Ale keď ma potom bližšie spoznala, skamarátili sme sa a ona pochopila, že lepšie svoju dcéru vydať nemohla.
Naozaj?
- Samozrejme. Sme spolu 33 rokov a myslím, že sa vydala celkom dobre.
Čo sú teda vaše devízy?
- Mojou najväčšou devízou je spoľahlivosť a fakt, že som veľmi rodinne založený. Pre mňa stála rodina vždy na piedestáli.
Netajíte sa však tým, že vašou slabosťou sú ženy...
- A vždy boli.
Bez urážky, prosím, no keďže vám manželstvo vydržalo 33 rokov, nie sú to viac rečičky než realita?
- Nuž pozrite, ja mám veľmi málo kamarátov - chlapov. Chlapská spoločnosť ma veľmi neinšpiruje. Nevyznám sa v autách, futbal je pre mňa španielska dedina, hokej trošku menej, no rozumiem mu na úrovni bežnej ženy. To znamená, že keď hrá Česko a Slovensko, tak si zápas pozriem (úsmev). Za všetko, čo je vo mne dobré, vďačím ženám. V prvom rade mojej mame, potom mojej žene a všetkým kamarátkam, ktorých mám požehnane. Ak mi niekto v živote pomohol, boli to vždy ženy. Chlapi vo mne pravdepodobne cítia konkurenta a nie sú mnou veľmi nadšení.
Chlapi zvyknú tvrdiť, že ženy sú komplikované.
- Nesúhlasím. Podľa mňa sú úžasné. Boh nič krajšie na svete nestvoril. Treba ich len chápať a nesnažiť sa ich prerábať.
Čo vás na ženách fascinuje?
- Vzrušujú ma.
Takže ich vnímate len okom?
- V prvom rade okom. V tom som rozmaznaný - celý život som sa vyskytoval len v spoločnosti krásnych žien. Nechcem tým povedať, že by som tie menej pekné zaznával. To nie. Mám rád, ak je žena dostatočne sebavedomá a dokáže zo svojich nedostatkov urobiť prednosti - vtedy vie byť veľmi inšpiratívnou bytosťou. Je mi ľúto tých zakomplexovaných, ktoré sa o seba nestarajú. Ale s takými veľmi často do styku neprichádzam.
So svojou dcérou Wandou ste nám na tlačovke predviedli, že ste mimoriadne veselá, temperamentná a bez okolkov poviem, typická východniarska rodina, hoci pôvodom nie ste východniar.
- Ja žijem so samými rusnákmi, pretože moja žena aj dcéra sú rusnáčky a aj môj syn bol rusnák. Takže som v tejto spoločnosti v menšine a doma veľmi vyskakovať nemôžem (úsmev).
Po toľkých rokoch by ste už nemali byť v menšine - ľudia sa vraj spolužitím začínajú na seba podobať...
- Je pravda, že si už na mňa títo východniari zvykli (smiech). Manželka veľmi rýchlo pochopila, že som jej do cesty neprišiel preto, aby som mnou bojovala. Keď na to príde aj Wanda... Tá sa mi totiž ešte stále snaží dokázať, že je chytrejšia ako ja.
A nie je?
- Ako to môže dopadnúť, keď vajce učí sliepku? Je prirodzené, že veci, ktoré ona iba objavuje, mám ja dávno za sebou. No ona mi je povahovo veľmi podobná a má pocit, že so mnou musí zvádzať boj. Ja ten pocit nemám a myslím si, že keby bola trošku prezieravejšia, tak by si ušetrila viacero popálenín, ktorých sa jej dostáva preto, že strká prsty tam, kam by nemala. Keby ma občas počúvla, tak by ich tam možno nestrkala. No ona sa potrebuje poučiť na vlastných chybách, aby mi dokázala, že pravdu mala ona.
Vy ste sa tiež učili na vlastných chybách a čo-to od života schytali...
- Je pravda, že som si „odsral" všelijaké veci, no ja som sa to nemal kde naučiť. Keď som bol dieťa, môj otec bol vo väzení a mňa vychovávala ulica. Takže som dobre mienených rád dostal málo, respektíve som ich dostával, keď som ich už nepotreboval.
Ruku na srdce, ak by ste ich aj dostávali skôr, myslíte si, že by ste sa nimi riadili?
- Keby som ich dostával vo veku, keď som sa vyvíjal, tak určite áno. No keď môjho otca pustili z väzenia, bol som už pubertiak a neveľmi rád som počúval jeho rady. Teraz mi to asi osud vracia na dcére.
Takže viete, ako sa vtedy cítil...
... a dosť často sa mu v duchu ospravedlňujem.
Kedy ste prestali bojovať so svojou manželkou?
- Ja som s ňou nikdy nebojoval! Bral som si ju, lebo som sa do nej zaľúbil a povedal som si, že toto je baba, s ktorou chcem mať deti. Nemal som v pláne bojovať s ňou.
Dobre, tak kedy prestala vaša manželka bojovať s vami?
- Veľmi skoro. Brala si ma pod podmienkou, že 2-3 roky nebudeme mať dieťa. Po roku a pol mi pošuškala do ucha, že reštrikcia padla. Myslím, že vtedy došlo k tomu zlomu medzi nami, keď ma prijala za vodcu stáda.
Vodca, to znie zaujímavo..
- Vždy som bol líder. V každej triede som bol predseda, v bandách som udával tón. Bol som na to zvyknutý. A čo sa týka žien, to, že som sa rozhodol oženiť sa práve s ňou, znamená, že som pochopil, že je tou najlepšou z toho, aký som mal výber. A výber bol obrovský.
Váš kolega pán Slovák je silným zástancom zodpovedného partnerstva, to znamená, že keď sa už raz žením a zakladám si rodinu, tak urobím všetko pre to, aby to bol celoživotný zväzok. Vstupovali ste aj vy do manželstva s pocitom tejto definitívy?
- Samozrejme. My sme však nemali sobáš v kostole, pretože sme rozličného vierovyznania. Takže som musel svokrovcom tvrdiť, že som ateista. Moja žena je gréckokatolíčka, ja pravoslávny, a keby sme to v roku 1976 v Ubli povedali, ženú ma kadeľahšie. Lepšie zniesli, že som ateista, než fakt, že som bol pravoslávny. Takže k prísahám pred Pánom Bohom vtedy nedošlo. Navyše som bol dosť triezvy, skúsený človek, ktorý všelikde bol, všeličo videl, čítal, počul, takže som bol pripravený skoro na všetko, ale úprimne povedané, nemyslel som si a ani som si nevedel predstaviť, že ubehne 33 rokov a budem ženatý stále s tou istou ženou.
Ako to, že ste ženatý už 33 rokov s 1 ženou?
- Je to preto, že je taká úžasná. Ak by taká nebola, dávno by som utiekol. No je to nielen nádherná, ale aj prispôsobivá žena, fantastická a oddaná matka.
Ste ešte stále nejakého vierovyznania?
- Teraz ste to trafili! Vždy som si myslel, že mám s Pánom Bohom nejakú dohodu, no teraz mám pocit, že on ju porušil. Od Hugovej smrti nemôžem vôbec chodiť do kostola.
Myslíte si, že sa to niekedy zmení?
- Obávam sa, že nie. Minulý rok som na Veľkú noc vzal manželku do Prahy, pretože som mal veľa práce v Čechách a nechcel som, aby bola po tom všetkom na Veľkú noc v Bratislave sama. Tak sme sa vo voľných chvíľach túlali, jazdili sme autom po Čechách a zašli sme aj do Kutnej Hory a do chrámu sv. Barbory, ktorý je nádherný. Od smrti môjho syna som vtedy vošiel do kostola po prvýkrát a po 3 minútach som musel odísť. Nie som v stave byť v kostole.
Sú ešte nejaké veci, ktoré sa v tom časom vôbec nezmenili a nezmiernili?
- V tomto prípade čas nie je žiaden lekár! To je strata na celý život, nedá sa nijakým spôsobom zmierniť. Je to podraz, ktorý sa nemal stať.
Čo vám pomohlo túto stratu aspoň prežiť?
- Práca a alkohol. Prvé dva týždne som bol naliaty v alkohole.
Nebolo vytriezvovanie o to bolestnejšie?
- Nie. Presne som si uvedomoval, čo sa stalo, len som pil troška viac, ako zvyknem. Myslím, že mi to celkom pomohlo. Keď som sa to dozvedel, vypil som fľašu whisky na ex a nebol som vôbec opitý.
Hugo zomrel 3 dni pred Vianocami. Predpokladám, že týmto sa pre vašu rodinu Vianoce skončili.
- Definitívne! Pre mňa vianočný stromček, celoživotná vianočná tradícia padla. Nechcem o nich ani vedieť!
Kde ste ich strávili tento rok?
- V Egypte. Toto šialenstvo, ktoré tu pred Vianocami vládne, mi bolo aj tak odjakživa protivné. Vianočná výzdoba v obchodoch už od septembra, ľudia, ktorí podľahnú tlaku komercie, ktorej ide len o to predať všetky "šmejdy", čo sú na sklade, zadlžené rodiny, ktoré si poberú pôžičky, aby mali „bohaté" Vianoce a potom si celý rok odtŕhajú od huby... To sa mi zdá nesmierne hlúpe. My sme predtým dodržiavali vianočnú tradíciu, ktorá v našej rodine vznikla veľmi dávno, vždy sme oslavovali tento sviatok pokorne a hlavne skromne. No pred minuloročnými Vianocami toto všetko padlo. Už nie som schopný tento sviatok oslavovať.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
