Za originalitu a nekonvenčný prístup dostal množstvo cien z prestížnych svetových festivalov. Ešte viac si však vraj cení divákov, ktorí chodia na jeho dokumenty do kín. Peter Kerekes sa vo svojom rodnom meste predstavil nedávno počas Medzinárodného filmového festivalu Bratislava.

Košičania si v rámci Medzinárodného filmového festivalu Bratislava mali možnosť pozrieť celú sekciu dokumentov. Akej popularite sa tešia dokumentárne filmy medzi bežným publikom? Urobili už k nemu pár krokov dopredu?

- Myslím, že tie kroky k sebe urobili vzájomne. Pamätám si, že keď sme v roku 2003 uvádzali môj celovečerný dokument "66 sezón", pozrelo si ho v kinách 600 platiacich divákov. Teraz sa s dokumentom "Ako sa varia dejiny" blížime k číslu 10-tisíc! Podobnú návštevnosť mali aj "Slepé lásky" a "Osadné" to ešte "preskočí". V našich podmienkach, kde sa na tieto filmy nerobia žiadne veľké reklamy, je to úžasné číslo.

Čomu vďačí dokument za to, že si k nemu diváci začali hľadať cestu?

- Myslím si, že ľudia sú už presýtení filmami, ktoré sú v podstate na jedno kopyto. Nedávno som bol na prezentácii pripravovaných českých filmov. Premietli nám 42 trailerov, ktoré ak by ste spojili, mohol by z nich pokojne vzniknúť jeden veľký film, v ktorom by Geislerová niečo mala s Liškom, zatiaľ čo on by niečo riešil s Trojanom, ktorý by... Sú to stále tie isté trojuholníky. Dokumenty naproti tomu prinášajú nové témy a väčšinou sú spravené veľmi sviežo a vtipne.

Pre vaše dokumenty je typická (aj) hravosť. Naháňačka, hra na minulosť. Vždy vymyslíte niečo bláznivé. Ako vlastne vznikol tento nápad?

- Veľmi intuitívne, začal som s tým experimentovať pri filme "66 sezón". Písal som scenár, sedel som nad silným príbehom pani Joli Bremer, ktorá sa s manželom zoznámila na košickej plavárni, vzali sa, on šiel zakrátko na vojnu a už sa nevrátil. Nikdy viac sa nevideli. Premýšľal som, ako to spraviť, aby sa tam dostala súčasnosť, aj tie prežívané emócie. Vtedy mi napadlo, že by bolo ideálne, keby na plavárni medzi dnešnými košickými nabijakmi hľadala dvojníka svojho muža.

Z pohľadu diváka tie hry film úžasne oživia. Aký majú význam pre vás ako tvorcu?

- V štandardných dokumentárnych situáciách, keď niekoho točíme, ako si ráno robí kávičku a pritom nám rozpráva o svojom živote, nie sú ľudia dosť pravdiví. Keď sa hráme, musia reagovať na okamžité podnety a nemajú čas sa zakrývať. Mojím cieľom však nie je ukazovať - aha, pozrite sa na klamára. To vôbec nie! Mojou snahou je vylúpnuť z orechovej škrupinky tú naozajstnosť.

Vyštudovali ste filmovú réžiu. Prečo ste zakotvili práve pri dokumentoch?

- Je to možno banálna odpoveď, no som veľmi zvedavý človek. Zaujíma ma, čo si myslia iní ľudia a radšej kladiem otázky, než dávam hotové odpovede. Okrem toho, mám rád hry, pri ktorých človek nevie, ako presne dopadnú. Keď sme točili so spomínanou pani Bremer, predpokladal som, že to bude mať 2 konce – buď nájde niekoho, kto sa podobá na jej manžela, alebo ho nenájde. A stal sa tretí variant – povedala, že muži dnes už nie sú to, čo bývali a že jedine náš kameraman má také šibalské oči. Bolo to úplne nečakané a film to veľmi obohatilo. To sú vlastne darčeky, ktoré mi protagonisti nosia. Kvôli tomu to mám rád.

Spomeniete si na niečo, čo vás pri práci mimoriadne prekvapilo?

- Stále ma prekvapuje, ako sú ľudia ochotní zdieľať svoje príbehy, aké je pre nich neraz dôležité niekomu sa zveriť, vyrozprávať to zo seba. To bol aj prípad nemeckých vojenských kuchárov, ktorí v sebe roky dusili veci, o ktorých vedeli, že sú zlé a potrebovali to zo seba dostať. Aby som bol konkrétny – vo filme "Ako sa varia dejiny" nám jeden nemecký kuchár porozprával, že keď prechádzali cez rumunskú dedinku, prišiel za ním miestny pán a požiadal ho o kúsok cukru pre svoju umierajúcu dcéru. A on mu ho nemohol dať, pretože to nedovoľovali predpisy. Celý život ho to potom trápilo, no naformuloval to až pred našou kamerou. Pre mňa sa v tej chvíli stal hrdinom. Lebo priznať si chybu je pre mňa naozaj veľké hrdinstvo.

Dojal vás niektorý príbeh až k slzám?

- Mnohé. Aj keď to tak nevyzerá, som veľmi citlivý človek. Pri práci sa stretávam s veľkými príbehmi, ale niekedy práve taká drobnosť, také malé banálne zlo človek precíti.

Čo je pre vás na vašej práci najnáročnejšie – nájsť tému, ľudí, peniaze, sedieť v strižni...

- Záverečná fáza strihu. Keď si človek film vymyslí, je to také krásne, ako keď si pubertiak vybásni frajerku. Mám len emócie a pocity, ktoré by som tam chcel mať, ale ešte neviem, o čom by to malo byť. Zadefinovanie si témy a potom stretnutia s ľuďmi, to mám veľmi rád. Keď píšem scenár, je to dobrodružstvo – šachová partia na veľa ťahov, pri ktorej človek nevie, ako to dopadne. Točenie je väčšinou zábava, v strižni sa to znovu rodí, a keď je už dokument takmer hotový, prichádzajú depky. Človek odrazu nevie, či to, čo má vymyslené, ľudia pochopia, či sa budú jeho vtipom smiať. To je pre mňa najhoršie. Fáza medzi dokončením filmu a prvým premietaním je pre mňa hrozná!

Spíte vtedy?

- Vždy prídem o 1 zub.

Naozaj?

- Človek v strižni trpí a to sa potom prejaví. Napokon – ženy prichádzajú o zuby po pôrode. A filmy sú ako moje deti.

Do filmu "Ako sa varia dejiny" ste vyspovedali 106 ľudí. Môže byť človek pri takom kvante ešte stále zvedavý?

- Môže. Jednak sa to nerobí naraz a ľudia ma vždy niečím prekvapia. Poviem vám príklad. Vymyslel som si, že sa opýtam nemeckého pekára a ruskej pekárky to isté: "Ktorý chlieb na svete je najlepší?" Predpokladal som, že mi obaja povedia, že ten ich. Nemecký mi odpovedal podľa očakávania: "Samozrejme, nemecký." Už som si mädlil ruky, že keď mi Ruska odpovie, že ruský, ako to k sebe pekne strihnem a ako to bude výborne fungovať. No položil som otázku a Ruska mi vraví: "Chlieb nemá národnosť, chlieb je chlieb." A to sú tie úžasné veci – svojou odpoveďou to posunula zas o niečo ďalej. Niečo, s čím som nepočítal, čo by som pri počítači nikdy nevymyslel, urobí krok dopredu. A presne tieto veci ma pri rozhovoroch zaujímajú. To mám rád.

Bláznivé sú nielen hry, ktoré používate v dokumentoch, ale aj vaše témy. Teraz vraj máte na pláne točiť dokument o náhradníkoch kozmonautov, ktorí do kozmu nikdy neleteli, ale mali k tomu neuveriteľne blízko. Kde ste prišli na tento nápad?

- Od svojej starej mamy mám filozofiu, že všetky negatíva treba otočiť tak, aby hrali v môj prospech. S dokumentom "Ako sa varia dejiny" sme boli na "čakačke" do Cannes – boli sme náhradníci. Nie je to príjemný pocit, no práve vtedy mi zišlo na um natočiť film založený na príbehoch tých druhých. Pôvodne to bol žart. Človek, ktorý spraví film a na festivale ho odmenia druhým miestom je ako náhradník kozmonauta – Takmer som to dostal, ale... Zaujímalo ma, čo si asi rozprávajú druhí kozmonauti po večeroch v krčmách.

Profil

Peter Kerekes

Narodil sa 3. 4. 1973 v Košiciach.

Populárny dokumentarista – režisér, scenárista i producent.

Vyštudoval filmovú réžiu na VŠMU, po skončení doktorandského štúdia začal pracovať ako externý pedagóg na filmovej a televíznej fakulte v odbore filmový režisér v otvorenom ateliéri spolu s významným slovenským režisérom Dušanom Hanákom.

Režijne debutoval 16-minútovou dokumentárnou snímkou "Človek o knihe, kniha o človeku".

Jeho prvým celovečerným dokumentom bola snímka "66 sezón", ktorá zabodovala na festivaloch a získala aj medzinárodné ocenenia (napr. cenu za najlepší stredoeurópsky dokumentárny film 2003).

Jeho ostatný film "Ako sa varia dejiny" žne ceny po celom svete (v kanadskom Toronte, Chicagu, Lipsku, Viedni...).

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.