Podstatnou mierou k tomu prispela výhodná geografická poloha, ktorá umožnila bezproblémový prístup k tomuto ohromujúcemu živlu nespútanej sily. Ale aj v prípade tohto nádherného diela prírody platí staré známe príslovie, že lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť.
O tejto turisticky najlákavejšej atrakcii kanadsko-americkej prihraničnej zóny som snívala ešte kedysi dávno v školských laviciach. Je teda samozrejmé, že som jej počas pobytu v USA neodolala ani ja. Realita však prekonala všetky moje teoretické poznatky, získané na hodinách zemepisu. V momente, keď som sa k vodopádom priblížila, ostala som stáť v nemom úžase. Podchvíľou som dokonale precítila neopísateľnú pompéznosť víťazstva prírody nad človekom.
Dúhová hra farieb
Prvým vzrušujúcim kontaktom s Niagarskými vodopádmi bol výhľad z okien hotela International Ayh Niagara. Rozsiahly ranný opar, sprevádzaný neutíchajúcim hukotom, pôsobil ako vzdialená fatamorgána. Avšak najfascinujúcejší bol predsa len pohľad na večernú či nočnú dúhovú hru farieb. Sotva sa krajina ponorila do tmy, vodopády z kanadskej strany osvietilo množstvo obrích svetlometov, ktorých kolorované lúče sa navzájom prelínali v očarujúcom tanci toľkými legendami opradeného fenoménu. Hmlový závoj vodnej triešte nevdojak evokoval pocit, že stojím zoči-voči zázraku abstraktných dimenzií.
Pozostávajú z troch samostatných útvarov
Niagarské vodopády (Niagara Falls) pozostávajú z komplexu troch samostatných prírodných útvarov, situovaných približne v strede rieky, ktorá nemá vlastný prameň. Rovnomenný tok na juhu vyteká priamo z Erijského jazera a severne sa vlieva do jazera Ontario. Lodnú dopravu medzi nimi zabezpečuje plavebný kanál Welland západne od Niagary. Rieka je dlhá iba 58 km a tvorí prirodzenú hranicu medzi USA a Kanadou. Tesne nad vodopádmi ju rozdeľuje úzky Kozí ostrov (Goat Island) na dva prúdy, ktoré vytvárajú vlastný systém prepadávajúcej sa vody.
Najmenší je Malý vodopád (Bridal Veil Falls). Ďalej na východ je nemenej pôsobivý Americký vodopád (American Falls), ktorý má šírku 300 m. Dominantný Podkovovitý vodopád (Horseshoe Canadian Falls) sa nachádza o niečo južnejšie a jeho celková šírka dosahuje 900 m. Dodnes ostáva istou raritou, že v roku 1859 priamo nad ním prešiel slávny povrazolezec Charles Blondin. Cez tento vodopád sa s ohlušujúcim rachotom rúti viac ako 2/3 vody Niagary do hĺbky 49 metrov. Spolu prepadáva vodopádmi takmer 10-tisíc metrov kubických vody za sekundu. Ich burácajúci zvuk počuť do neuveriteľnej vzdialenosti 60 kilometrov. Viac ako polovica celkového množstva vody je odvádzaná cez hydroelektráreň a využívaná pre energetické účely Kanady.
Prekvapujúco nevýrazne pôsobí riečne koryto pod vodopádmi, ktoré je úzke iba 120 m a má charakter pokojnej tiesňavy. Povyše nich sa však rozrastá do šírky 1 500 m, takže ťažko dovidieť na druhý breh. V tomto úseku pripomína skôr rozsiahle plytké jazero.
K vodopádu vás dopraví Panna z hmly
Nevšednou zaujímavosťou Niagarských vodopádov je, že sú alochtónneho (v preklade zavlečený, prenesený)
charakteru a kontinuálne menia svoj tvar, pričom sa neustále posúvajú proti toku rieky. Takto sa v priebehu niekoľkých tisícročí regresívnou eróziou vytvorila 12 km dlhá roklina. A práve túto vodnú plochu z kanadskej strany brázdi vyhliadková loď Maid of the Mist (Panna z hmly), ktorou sme sa dostali až do bezprostrednej blízkosti hlavného vodopádu. Oblečení do bezpečnostných sýtožltých skafandrov mohli sme takto obdivovať unikátny exot prírody z bezprostrednej blízkosti. Počas grandióznej plavby nám sympatický sprievodca vyrozprával legendu o indiánskej dievčine hodenej do prúdu ako obetu, ktorá sa potom opakovane zjavovala v hmlovom opare. Obdobným zážitkom bola dobrodružná prechádzka Jaskyňou vetra (Cave of the Wind), ktorú vyhĺbila voda za oponou padajúceho závoja vo forme akejsi tajomnej štôlne. Bolo to čosi fascinujúce a iba ťažko opísateľné. Akoby sme sa chvíľkovo pohybovali pomimo času a priestoru.
Vodopády na rieke Niagara vznikli po ústupe posledného wisconsinského ľadovca a patria k najväčším na svete. Spolu s okolím, vrátane priľahlých lesných porastov a zimnej záhrady, boli v roku 1885 vyhlásené za prírodnú rezerváciu. Svedčí o tom aj precízna sadová úprava celého areálu, ktorý vďaka arondácii zanecháva dojem kolosálneho parku končiaceho v nedohľadne.
Fascinovali aj Nikolu Teslu
Na obidvoch brehoch pri vodopádoch ležia kanadské a americké mestá toho istého názvu. Počas prehliadky Niagara Falls na americkej strane rozhodne nebolo možné obísť veľkolepý pomník Nikolu Teslu, významného elektrotechnika chorvátskeho pôvodu, ktorý tu dlhé roky žil. Na kanadskom teritóriu to bola zase ďalšia turistická atrakcia v podobe vysokej kruhovitej veže, z ktorej bol nádherný panoramatický výhľad na pohraničnú časť Kanady a USA s prekrásnou centrálnou kompozíciou Niagarských vodopádov.
Rovnomenné mestá sú navzájom prepojené početnými mostmi, umožňujúcimi dopravnú komunikáciu medzi dvoma susediacimi štátmi. Pod jedným z nich, Dúhovým mostom (Rainbow Bridge), som neodolala pokušeniu a napriek zjavne nebezpečným nástrahám aspoň na chvíľu som sa ponorila do Niagary. V tom momente ma jej priezračná aqua viva s obrovskou silou prúdu zovrela do svojho objatia. Ten zvláštny pocit desivého vzrušenia, tlmený náhlym prívalom šťastia, ostane ako vzácny talizman navždy ukrytý kdesi hlboko v mojich memoároch.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
