Kedy sa v mladom človeku, ktorý má celý život pred sebou, zrodilo presvedčenie, že jediným zmyslom jeho života sa stane služba Bohu?
- Najskôr som študoval filozofiu v Krakove, potom som pokračoval v štúdiu teológie v Tuchove. Odtiaľ som odišiel na misiu na Teologickú univerzitu Urbaniana v Ríme. Veľmi som túžil stať sa profesorom teológie, v jednom okamihu však Boh zmenil všetky moje plány. Len deň po vysviacke som mal vážnu autohaváriu, ktorá od základu zmenila môj život. Keď sa na tieto udalosti pozerám s odstupom času, som veľmi šťastný, že Pán to zariadil tak, že som sa stal misionárom, alebo, ako to my nazývame, ľudovým misionárom. Naším poslaním je chodiť po farnostiach a vykonávať ľudové misie.
Ešte predtým, ako ste začali študovať teológiu, ste boli úspešným vrcholovým športovcom...
- Pamätám si presne deň môjho obrátenia - 16. december 1983. Ako bežec na lyžiach som mal vtedy tesne pred kvalifikáciou na majstrovstvá Československa, respektíve na ďalšie preteky. Keby som sa bol vtedy kvalifikoval, mohol som sa dostať aj na majstrovstvá sveta. Lenže počas tréningu som spadol na lyžiach a utrpel úraz. Vzali ma do nemocnice a tam som 16. decembra o druhej ráno prežil intenzívny moment obrátenia k Bohu. Ležal som na posteli a mal som pocit, že Boh ma veľmi sklamal, pretože tým úrazom mi vlastne zobral celú bežeckú kariéru. Pamätám si, že som sa modlil k Panej Márii: "Ty si tá, ktorá si matkou bolestnou a plačeš. Aj ja plačem vo svojom srdci, lebo Tvoj Syn ma opustil, Tvoj Syn ma zradil." Presne takto som svoju krivdu vtedy prežíval. Odrazu som niekde v hĺbke srdca počul hlas: "Nie, Môj Syn ťa miluje." Bolo to také silné, že som sa po prvýkrát v živote začal modliť k Ježišovi ako k tomu, ktorý ma skutočne miluje a ktorý mi chce dobre. A vtedy som niekde v hĺbke duše začul hlas: "Miki, poď za mnou." Nechal som všetko tak, už som nepokračoval v športovej kariére, lyžoval som už len pre radosť a naplno som sa oddal túžbe byť kňazom. Cítil som, že toto je moje poslanie.
Viera vás teda sprevádzala dávno predtým, ako ste sa rozhodli pre službu Bohu.
- Áno, bol som veriaci. Pochádzam z učiteľskej rodiny. Obaja rodičia boli učitelia, ale obaja moji dedkovia aj pradedko boli kňazmi, takže za totality sme s rodičmi chodili do chrámu tajne. Hoci som sa pokladal za veriaceho, nemal som s Bohom v úzkom slova zmysle osobný vzťah. Až vtedy v nemocnici som prežil to intenzívne spojenie s Bohom, až vtedy som pocítil, že Boh ma úprimne miluje.
V čase, keď ste sa rozhodli pre kňazské povolanie, zúril v našej krajine komunizmus. Zrejme nebolo jednoduché vydať sa cestou Božieho služobníka.
- Hoci som bol pevne rozhodnutý stať sa kňazom, pravdu povediac som netušil, ako toto svoje predsavzatie zrealizovať. Plánoval som emigráciu do Kanady, do Ríma, ale ani jeden útek nevyšiel. V 89. roku ma na Rysoch dokonca zatkli, pretože som prenášal náboženskú literatúru. Väznili nás len jeden deň, vyšetrovali nás, ale stal sa zázrak a zakrátko nás prepustili. V tom čase totiž medzi ČSSR a Vatikánom prebiehali rozhovory smerujúce k nadviazaniu nových kontaktov. Zreteľne som počul telefonát, keď naši väznitelia telefonovali s prezidentom Husákom a ten usúdil, že by nebolo vhodné väzniť nás práve v čase, keď tieto rozhovory prebiehajú. O našom uväznení vtedy informovali na Slobodnej Európe aj v Hlase Ameriky. Zakrátko prišla nežná revolúcia. Aj tieto udalosti boli pre mňa jedným z dôkazov, že Boh sa o mňa skutočne stará a nenechá ma len tak.
Museli ste tušiť, že nebude jednoduché vzdať sa všetkých svetských radostí a starostí. Boli ste na to pripravený?
- Absolútne nie. Hoci mám obidvoch dedkov a pradedka kňazov a mal som možnosť vidieť, čo kňazstvo vlastne znamená, nebol som pripravený na život rehoľníka a už vôbec nie misionára, pretože moji kňazskí predkovia boli ženatí. Niekedy sa tak pousmejem, že Boh je úžasný, pretože veci otvára postupne, pomaličky. Keby človek vopred vedel, čo všetko ho čaká, s akými problémami bude musieť zápasiť, ľudsky by sa tohto poslania bál a možno by sa nikdy nestal kňazom. Dnes už viem, že kňazská služba je Božia milosť. Niekoľkokrát ma postihli vážne choroby, deň po vysviacke som mal vážnu autohaváriu a hrozilo, že ostanem na vozíčku. Bol som v podstate mladý chalan, bolo to ťažké a stále som sa pýtal - prečo?
Nenaštrbila vážna autohavária vaše "kamarátstvo" s Bohom?
- Nie. Skôr naopak. Toto bola najkrajšia fáza môjho života s Bohom. V tom utrpení, v tej neistote, keď som nevedel, čo so mnou bude, v nenaplnenej túžbe pokračovať v štúdiu v Ríme a urobiť si doktorát, som bol stále s ním. Mal som veľké plány a Boh ich od základov zmenil, za čo som mu nesmierne vďačný. Neviem, ako by sa bol môj život vyvíjal, keby sa mi splnili všetky sny a plány, jedno však viem isto. Som šťastný, že som mal dostatok viery a odvahy nasledovať Boží plán a že som sa stal misionárom...
Ako vnímate dnešnú spoločenskú a sociálnu situáciu? Máte pocit, že si ľudia dokázali uchovať aspoň kúsok svojej duchovnej podstaty?
- Pracujem aj s ľuďmi z vysokých spoločenských a podnikateľských kruhov a často mávam pocit, že sú duchovne chudobnejší, ako tí materiálne chudobní. Ako hovorila matka Tereza, boháči sú neraz veľmi chudobní srdcom. Na druhej strane materiálna chudoba je veľmi ťažká. K chudobným ľuďom mám veľmi blízky vzťah možno aj preto, že mi dal Boh meno Mikuláš. Snažím sa, či už materiálnym, alebo iným spôsobom pomáhať práve týmto ľuďom. Pre deti z chudobných rodín robím napríklad duchovné cvičenia spojené s lyžovačkou. Ako bývalý lyžiar ich učím lyžovať. Tieto deti totiž nikdy nemali možnosť niečo podobné sa naučiť. Ich rodičia si nemohli dovoliť kúpiť im lyže alebo zaplatiť lyžiarsky výcvik. Ja mám niekoľko sád lyží a tie im požičiavam. Z niektorých z týchto detí sú dnes už dospelí ľudia, ktorí majú vlastné rodiny a teraz pomáhajú oni mne. Sponzorujú moje aktivity, odovzdávajú desiatok z peňazí, ktoré zarobia, aby som mohol v duchovných cvičeniach spojených s lyžiarskym výcvikom pokračovať, aby sa aj iné deti z chudobných rodín mohli naučiť lyžovať tak ako oni.
Organizovali ste aj duchovné cvičenia pre deti tzv. spoločenskej smotánky...
- Pre deti politikov a milionárov som robil duchovné cvičenia vo hvezdárni v Roztokách. Bola to pre mňa veľmi silná skúsenosť, pretože tie deti boli neskutočne chudobné na lásku. Vtedy som pochopil, že možno práve tieto deti najviac potrebujú podobné aktivity. Tieto cvičenia boli určené výlučne chlapcom a boli zamerané na športové hry, telesnú zdatnosť, robili sme tam vojenské výcviky, nočné hry s hľadaním pokladu. Tým deťom stačí troška lásky, úcty a dôvery a stávajú sa z nich iní ľudia. Bohatí a úspešní absolútne nemajú čas na svoje deti. Chlapci sa prekonávali, podávali ohromné fyzické výkony. Keď sme potom záznam z duchovných cvičení púšťali na videu ich rodičom, nespoznávali vlastné deti, pretože tieto kvality u nich nikdy nedokázali prebudiť. Jednoducho ich rozmaznávali. Bol tam napríklad chlapec, ktorý odmietol jesť na raňajky chlieb s maslom a džemom, lebo doma bol zvyknutý na iné dobroty. Tak som mu povedal, že buď sa prispôsobí, alebo bude hladovať. Na druhý deň s chuťou zjedol aj ten chlieb. Doma bol totiž zvyknutý na to, že keď si dupne, mama mu znesie aj modré z neba.
Prešli sme až k výchove. Čo v tejto súvislosti pokladáte za najväčší kameň úrazu?
- Jednoznačne nedostatok lásky v rodine, ktorý sa často nahrádza tzv. opičou láskou. Rodičia dajú dieťaťu po materiálnej stránke úplne všetko a nič od neho nevyžadujú. Pamätám si, ako mi trinásťročný chlapec, syn vysokopostaveného politika, rozprával, že sa chcel s nejakým problémom zveriť otcovi, ten však prišiel z nejakej schôdze unavený a jednoducho naňho nemal čas. Maximálne sa opýtal, akú známku syn dostal. Lenže to dieťa sa chcelo s otcom rozprávať o dozrievaní, o osobných veciach, ktoré nechcelo preberať s kamarátmi, s cudzími ľuďmi. Otec jednoducho nemal čas.
Prítomnosť Boha si väčšina veriacich uvedomuje napríklad pri bohoslužbách. Ako by sa mala prejavovať v rodinách, v ich bežnom živote?
- Svätý otec Ján Pavol II. povedal, že Vianoce môžeme mať každý deň vtedy, keď druhému prejavíme lásku, keď ho milujeme. Lebo Boh je láska. Vrátim sa k deťom, o ktorých sme už hovorili. Prečo dnes deti siahajú po narkotikách? Keď som študoval v Krakove, trošku som pracoval aj s narkomanmi. Mám aj takúto skúsenosť. Pretože nemajú lásku. Kde ju majú nájsť? Predovšetkým doma v rodine. Keď ju nenájdu tam, hľadajú ju v škole. Keď ju nenájdu v škole, hľadajú ju niekde vonku. Keď ju nenájdu ani tam, bohužiaľ, mnohí si siahajú na život. Lebo nemajú zmysel života. Pozeral som raz jednu reláciu a bol som prekvapený. Dnešní 15-, 16-roční mladí ľudia tvrdia, že život je nuda. Dnešný mladý človek jednoducho stráca zmysel života.
Autor: ada
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
