Skromný umelec s talentom, ktorí mu mnohí závidia. Sympatický človek, ktorý sa v úlohe pedagóga roky delí so študentmi o svoj dar a skúsenosti. Jeho manželkou je uznávaná spisovateľka Jana Bodnárová, spolužitie s ktorou si veľmi chváli. Juraj Bartusz nám o sebe prezradil čosi viac v rámci rozhovoru, ktorý však ani zďaleka nepovie toľko, ako jeho tvorba. Presvedčiť sa o tom môžete v rámci aktuálnej výstavy jeho diel vo Východoslovenskej galérii ešte počas celého januára.

Máte za sebou množstvo samostatných výstav, ktorých počet už dosiahol približne tri desiatky. Mávate ešte občas tesne pred vernisážou malú dušičku?

- Nie. Myslím, že som ani nikdy nemal. Lebo diela, ktoré som vystavoval, boli vždy v súlade s mojím presvedčením, že idem dobrou cestou. Ani mi nikdy nevadilo, kto čo o mojich dielach hovorí. Zvlášť v podmienkach východného Slovenska, kde vo výtvarnom umení prevláda silný stredný prúd. Je preto pochopiteľné, že 'šuškando' bude fungovať, ale vždy to tak bolo a vždy to tak aj bude.

Vernisáž vašej aktuálnej výstavy sprevádzala nepríjemná udalosť, keď ste boli napadnutý kolegom výtvarníkom. Stretli ste sa vôbec niekedy v živote, aspoň z počutia, s podobným prípadom? Ste už zdravotne v poriadku?

- S takýmto zákerným atakom kolegu voči kolegovi počas vernisáže som sa nikdy nestretol. Som už v poriadku.

Nakoľko ste vo svojom vnútri rebelom? Vo vašej tvorbe je totiž rebelanstvo v značnej miere prítomné, preto prezraďte, ako je to v iných sférach života?

- To sa nedá oddeliť. Že rebel... Necítim sa byť priamym rebelom a určite nie vo všetkom. V umení som rád hľadačom nových ciest, nemám rád stojaté vody. V bežnom živote zasa neznášam lož a zamlčovanie negatívnych vecí. Tie sa neustále dejú. Nemám rád, keď okolo nich chodíme akoby nič... V mojej tvorbe však kritiku priamo, ilustračne nenájdete. Je len v náznakoch, či v hlbších vrstvách. To práve umožňuje abstrakcia. Možno, že keď v rámci tvorby prerážam, trhám papiere, vytváram údermi kresby a podobne, je to reflexiou čoraz viac deštruovaného ľudského i prírodného sveta. A zároveň je to novou, mojou vlastnou, autorskou technikou.

Celkovo máte potrebu vyjadrovať sa k pálčivým spoločenským udalostiam. Vaša tvorba odráža a reflektuje veci ako tsunami či Černobyľ... Prečo cítite takúto potrebu?

- Pozrite, nie je jedno, keď neďaleko od nás vybuchne atómový reaktor... Ako 12-ročný som bol v druhej svetovej vojne zranený a v poslednej chvíli ma odviezli do nemocnice. Keď máte zranenie, v prvých chvíľach nič necítite, ale o pol hodiny je to už peklo. Vtedy som ležal medzi zomierajúcimi a mame povedali, že keď budem mať silné srdce, tak to vydržím. Keďže v nemocnici nemali röntgen, črepiny mi z nohy vyberali, keď zašramotil skalpel o kov. Vytrpel som si svoje a nemám rád vojny, lebo sa dejú najmä kvôli moci a kšeftom. Cítim potrebu niečo proti takýmto veciam urobiť. Aj preto som bol napríklad iniciátorom petície proti vojne v Iraku, ešte pred jej vypuknutím, ktorú podpísalo asi päťdesiat slovenských výtvarníkov, lekárov, literátov a intelektuálov.

Vaše diela sú plné zhmotnenej energie. Z čoho ju čerpáte, keďže aj mnohé vaše výtvory vás stáli nemálo fyzického, nielen duševného úsilia? Máte jej ešte dosť?

- Tak asi mám. (Smiech.) Ja sa zase až tak nevyčerpávam... Raz som to však prehnal, keď som vytvoril maľbu na plátne s rozmermi dva krát tri metre za dvadsať sekúnd. To bolo na hrane. To som sa už naozaj zahrával so svojím životom.

Dúfam, že ste sa z toho poučili a už nerobíte takéto extrémne diela...

- Takéto veľké už nie. Skutočne raz stačilo. Po jednej vopred časom limitovanej maľbe za dvadsať sekúnd som doslova spadol na zem, s veľmi búšiacim srdcom. Keď som sa však spätne pozrel na výsledok šialene rýchleho gesta, esteticky nevykalkulovaného, mal som veľkú radosť. Počas maľovania som priebežne "bežal" s reálnym časom po dobu dvadsať sekúnd. Dostal som sa hlboko k podstate môjho ja. A zároveň je tu prítomný mne vlastný konceptuálny princíp. Chcem vniesť do výtvarného diela štvrtý rozmer, teda čas.

Vaša manželka je tiež umelkyňa. Jej knižku pre deti ste dokonca aj ilustrovali. Ako sa vám páčila takáto skúsenosť? Nezapáčilo sa vám to natoľko, že by ste sa tomu venovali intenzívnejšie?

- V roku 2001 sme boli v Mníchove na tvorivom pobyte a Janka tam okrem knihy pre dospelých Insomnia napísala pre deti knižku Čo som videla pri jazere. Bola to prvá kniha, ktorú som ilustroval a robil som to s veľkou chuťou. Nepoznám súčasný trend ilustrácií. Ja som obrázky robil spontánne. Celkom nedávno nám vyšla druhá spoločná knižka Koníky v cvale.

Nekibicovala vám trošku do toho? Predsa len manželka si dovolí viac ako autor, ktorý k vám nemá žiadny vzťah...

- Viete čo, na niektoré básničky som urobil aj osem návrhov, takže si v pohode vybrala.

Aké je to, keď v jednej domácnosti žijú dvaja umelci?

- Dobré. (Úsmev.) Absolútne nič nenamietam. Ja nie som píšuci, ale rád čítam, takže obdivujem to, čo robí Janka a asi to je nejako tak aj naopak.

Nelietate však ako umelci priveľmi v oblakoch a s praktickými vecami máte možno trošku v každodennom živote problém? Kto vytapetuje a vymaľuje, keď máte obaja vznešenejšie ideály a záujmy?

- Myslím si, že umenie je ako každé iné povolanie. Ja v podstate nikdy nelietam v oblakoch a Janka tiež nie. Ale nie sme extra praktickí ľudia, to je pravda. Navyše, okrem praktického života, vznikajú i tvorivé pochybnosti. Tie sú prirodzenou súčasťou tvorby.

V prvej odpovedi ste však naznačili, že si stojíte za tým, čo robíte, a preto sa vás vlastne ani nemôže dotknúť kritika...

- No, čo sa týka kritiky... Kritika môže byť, záleží však tiež, nakoľko erudovaný je kritik, ale najmä mám už toľko skúsenosti, že dielo, o ktorého kvalite nie som presvedčený, nedám na verejnosť, prípadne ho radšej rovno zničím.

Po vysokoškolských štúdiách v Prahe ste prišli do Košíc. Prečo ste neostali v meste väčších príležitostí?

- Pretože sme s prvou manželkou Máriou nemali v Prahe kde bývať. Hoci mi môj profesor Karel Hladík ponúkol miesto asistenta na AVU. Boli to teda čisto materiálne dôvody. Ani v Bratislave sa nedalo usadiť, lebo bola plná literátov a výtvarníkov. Neboli tam voľné priestory, všetky pivnice boli obsadené... To sú také osudové momenty, ale neľutujem, lebo Košice som si obľúbil. Mesto Máraia, Jaszuscha, Jakobyho a iných mi jednoducho prirástlo k srdcu.

Po príchode do Košíc ste sa po pár rokoch spoznali s Júliusom Jakobym, ktorému ste neskôr urobili sochu. Aký máte pocit, keď okolo nej po Alžbetinej ulici chodievate?

- Mám dobrý pocit. Táto socha je od dotykov ľudí nádherne vyleštená. Keď som Jakobyho ešte osobne nepoznal, všimol som si v meste takého zvláštneho človeka, ktorý sa zastavoval, pozeral na ľudí a na okolie veľmi vnímavo. Po zoznámení som k nemu chodieval kvôli zaujímavým rozhovorom, až sa z nás stali veľmi dobrí priatelia. Už vtedy som si ho 'naštudoval'. Keď uvidel hotovú sochu, povedal mi: "Starký, nie je to pekná socha, ale je dobrá." To bolo pre mňa najväčšie uznanie. Lebo výtvarné umenie nie je o kráse, hľadá a snaží sa o čosi hlbšie. Aj holá pravda je niekedy krásna.

Aj v minulosti ste sa ako umelec nezriedka kriticky vyjadrovali k neprijateľnosti spoločenských pomerov. Nechýba vám dnes niečo v tom zmysle, že je všetko povolené a stretávanie sa umelcov už nemá tú svoju atmosféru ako v minulom režime?

- Počas normalizácie bolo od Zväzu výtvarných umelcov istý čas zakázané stretávať sa viac ako trom umelcom naraz. Výtvarníci museli dať písomnú žiadosť, ak sa chceli stretnúť viacerí kvôli nejakému podujatiu. Tento absurdný zákaz mi dal extrémny nápad nechať štátnym notárom a tromi svedkami potvrdiť všetko, čo robím, počas celého jedného dňa. Od zobudenia sa až do noci. So všetkými náležitosťami, akými sú kolky, pečiatky... V skratke som chcel vystihnúť aj moc tej doby, ktorá špicľovsky chcela mať všetko pod kontrolou. Fotodokumentácia úradného potvrdenia môjho jedného dňa je na výstave. Druhou podobnou reakciou bolo, keď sme s Vladimírom Popovičom oficiálne pozvali výtvarnú obec na 'kondičné dni' na Štátny majetok vo Vlkovej pri Kežmarku. Zväzoví funkcionári vedeli, že je to fraška, ale boli bezmocní. Dnes, v dobe bulváru, konzumu a následne 'vymývania mozgov' je už síce všetko povolené, ale keď sa jednotlivý človek, ak si aj zachoval kritické myslenie, chce k niečomu vyjadriť a najmä niečo zmeniť, je to ako bojovať proti veterným mlynom. Narazí na hluchotu, aroganciu, spupnosť, tuposť.

Roky pôsobíte ako uznávaný pedagóg. Akí sú podľa vás dnešní študenti?

- Sú medzi nimi, tak isto ako kedysi, aj veľmi nadaní. Musia však mať výdrž. Nestačí byť len nadaný, pretože lajdák aj napriek talentu roztriešti svoj čas. Mladí umelci to nemajú ľahké, dôležitá je výdrž a správne životné rozhodnutia. Tiež neustále sa vzdelávať. Cesta absolventov je ako ponorná rieka. Na čas sa vytratia, potom sa opäť objavia na scéne.

Vy ste vždy mali výdrž? Nikdy ste sa nechceli vydať na nejakú inú cestu?

- Ešte ma od štúdií veľmi zaujímala hudba. Naša škola bola v Prahe hneď oproti Rudolfínu. Tam som chodieval na generálky. Fascinovalo ma počúvať, ako sa naštudováva hudobné dielo počas skúšok orchestra. Vážna hudba je čosi úplne fantastické. Zasiahne najväčšie hĺbky človeka.

Na čom momentálne pracujete?

- Najnovšou mojou sochou, ktorej sa priebežne venujem, je portrétna postava filozofa a básnika Egona Bondyho, legendárnej undergoundovej postavy. Ak by bol v Košiciach záujem, rád by som sochu Bondyho dokončil v bronze a umiestnil niekde, napríklad v blízkosti Artfóra, v podobe chodca. Zobrazujem ho takého, akým v jadre bol. Ako ghándiovského askéta, človeka, ktorý prešiel dlhú cestu filozofického bádania a poznania i cestu vlastnej literárnej tvorby. Vyše tri roky býval v našom bratislavskom byte v Petržalke. Tam prekladal so sinologičkou Marinou Čarnogurskou Lao-c: Tao Te Ťing. Tam som Bondyho hlbšie spoznal. Bol to výnimočne vzdelaný a tvorivý človek, ktorý mal cez disidenta Marcela Strýka a pár ďalších ľudí silné väzby i na metropolu východu. Bol veľakrát osobne v Košiciach a veľmi si mesto aj ľudí obľúbil. Myslím si, že tu kdesi poletuje duch jeho génia.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.