Ako prvý po neopakovateľnom Berninim vykonal po niekoľkých storočiach umelecký zásah v Kaplnke Jána Pavla II. Dodnes nepochopil, prečo bola práve jemu spomedzi zástupov sochárov z celého sveta preukázaná takáto česť, no človek tomu pri pohľade na nádheru jeho tvorby veľmi dobre rozumie. Jeho dielo je totiž plné citu, obrovskej viery a nadpozemskej krásy.

Do Košíc prišiel prednedávnom kvôli dokončovacím prácam v jezuitskom Kostole Najsvätejšieho srdca Ježišovho na Komenského ulici, pre ktorý vytvoril skvostné liturgické zariadenie. Pri množstve práce, ktorá vychádza spod jeho rúk, nadobúda laik pocit, že tento umelec neje - nespí.

Sám priznáva, že je to občas naozaj tak. "Nechcem hovoriť o svojom zdravotnom stave, ale niekedy je to naozaj ťažké. Hlavne preto, že si jednotlivé diela aj sám odlievam, je to pre mňa veľmi vyčerpávajúce. Odlievam pravidelne dvakrát do roka a v každej veci je najmenej pol roka aktívnej práce. Sú teda len dve možnosti: Buď sa to odleje a vyjde to podľa mojich predstáv, alebo nie a všetko je preč. Dielo je stratené, nejde to napraviť," vysvetľuje umelec.

Na svoje okolie pôsobí mimoriadne skromne. Vzhľadom na jeho úspechy je to však viac ako prekvapujúce. "Ja si teda nepripadám veľmi skromný. Je to ťažké. Nedávno som mal výstavu na Velehrade, bilancovali sme dvadsať rokov od revolúcie, a v rámci nej som mohol vidieť, čo všetko som za tie roky vytvoril. No jediný môj dominantný dojem z toho celého bola vďačnosť. Vďačnosť k Bohu, ktorý ma obdaril talentom, a k ľuďom, ktorí mi pomohli."

Verí na zázraky

Viera je v živote a tvorbe tohto umelca na poprednom mieste. Netají sa tým, že verí aj na zázraky.

"Čím ďalej, tým viac si myslím, že keď sa niečo podarí, čo je mimo bežného zrakového vnemu človeka, teda akoby ´za zrakom´, tak je to zázračná vec. Zdobím napríklad zvony, ktorých som len na Slovensku kedysi zrealizoval vyše sto, a keďže si tieto veci do bronzu odlievam sám, čím ďalej, tým viac si myslím, že keď sa dielo podarí, je to čosi mimoriadne. Možno by som nehovoril priamo o zázraku, ale čo je zázračné, to sú vzťahy, ktoré pri práci vznikajú."

Odpustenie prišlo samo

Jeho tvorba sa točí okolo základných motívov pokušenia, hriechu a odpustenia. Zaujímalo nás, či teda dokáže odpúšťať. Sám bol totiž 20 mesiacov politickým väzňom a takáto otázka sa ho priamo dotýka.

"To sú strašne ťažké otázky. Sú to veci, o ktorých by sa dalo hovoriť hodiny a nekonečne dlho premýšľať. Vzťah k tomuto sa u mňa prirodzene menil a vyvíjal. Keď som bol vo väzení a bol som mladý, tak som bol veľmi nasratý. (Smiech.) Veľa som premýšľal o pomste a takých tých pubertálnych veciach, čo je normálne. Ale keď vidím, čo všetko mám za sebou a čo všetko mi bolo umožnené urobiť, akoby u mňa inštitúcia odpustenia a uzatvorenia vecí v dobrom naskakovala sama. Všetky vzťahy v živote si človek musí uzavrieť, dokončiť, preto sme na svete. Nič nebude zabudnuté, ani nedokončené."

Celý život nasáva inšpirácie

Je neodškriepiteľné, že za množstvo problémov v živote si človek môže sám. Možno keby v istých chvíľach radšej mlčal a zahryzol si do jazyka...

"Človek však asi svojej povahe neutečie. Nejde to. Urobí iba to, k čomu je ustrojený a predurčený. Tiež som veľa vecí urobiť nemusel, ale tiež som dodnes nemusel vytvoriť vôbec nič. Je to ťažké," vysvetľuje umelec, ktorý spracúva klasické náboženské námety novátorským spôsobom.

Opýtali sme sa preto, čo je hlavným zdrojom jeho inšpirácií. "Som vyštudovaný sochár a žijem v určitom čase. Roky som pôsobil v Ríme, a to, čo som tam videl, zažil a k čomu som bol pripustený, ma v značnej miere ovplyvnilo. Som aj veľmi sčítaný. (Úsmev.) Neviem, ako to povedať. Človek tvorí, ako to cíti, ako je vychovaný, čo sa mu dostalo v živote pred oči. Skrátka som celý život nasával."

Prvý po Berninim

Za jeho najväčší umelecký úspech je považovaná práve Kaplnka pápeža Jána Pavla II. vo Vatikáne, na ktorej pracoval ako prvý po Berninim od roku 1996 do roku 1999. Sám však ukrýva v srdci iné dielo.

"Kaplnku som v sebe dodnes akoby nespracoval. Dodnes som nepochopil, prečo som práve ja dostal možnosť pracovať na jej výzdobe. Mohol to predsa robiť ktokoľvek na svete. Ale stalo sa, dielo je hotové a už prechádza cenzúrou času, čo je v poriadku. Čo si však akoby vážim najviac, je oltár v bazilike na Velehrade, ktorý som vytvoril po návrate z väzenia pod cudzím menom."

Práve hlinu z Velehradu symbolicky vložil aj do oltára Jána Pavla II. vo Vatikáne. "Vedel som, aký mal Svätý Otec vzťah k Velehradu a pripadalo mi to úplne prirodzené. Bola to taká moja malá súkromná ´jazda´. Takéto veci vznikajú spontánne v hlave."

Jednota ars a techné

V tvorbe O. Olivu je každé dielo dokonalou symbiózou idey a remesla. Čo však, keď sa nedarí a niektorá zložka začne prevládať?

"Pre mňa je najdôležitejšie, že s dielom môžem byť od začiatku až do konca. Čiže ho vymyslím, nakreslím, vymodelujem, zaformujem, odlejem, osadím a namontujem. Čo už len môže byť krajšie? Či už prevažuje ars nad techné, alebo techné nad ars, alebo to tvorí jednotu, to vlastne poriadne neviem. Mám s dielom toľko starostí, že nemám čas sa nad tým zamýšľať. Tiež mám aj veľa detí, takže mám aj problémy z úplne iného súdka," smeje sa šesťnásobný otecko.

Položili sme mu preto aj otázku, či sa "potatili" a vykročili po umeleckom chodníčku. "Nikdy by som ich nenútil, aby robili to, čo ja. Poznám rodiny umelcov, ktorí si mysleli, že ich deti sú ešte geniálnejšie ako oni, a tie deti boli potom nešťastné. Radšej by predávali topánky, alebo pracovali na pošte, no rodičia im nedali na výber. Jedine môj najstarší syn študuje na akadémii výtvarných umení, no skúšky urobil bez môjho vedomia na štvrtý pokus. Prejavil teda túžbu a je to jeho túžba. Má svoju cestu a ja mu môžem byť nápomocný iba svojím životom. Neviem, čo na mne vidí. (Úsmev.)"

Vždy si robil, čo chcel

Odborná verejnosť jeho tvorbu označuje za prepojenie baroka a súčasnosti. Aké je teda historické obdobie, v ktorom by túžil prežiť svoj život?

"Som rád, že žijem teraz. Nechcel by som žiť inokedy. A keď ma predsa len pochytia takéto túžby, spomeniem si na Vatikán. Tam mám vždy pocit, že je to mimo času a priestoru. Najmä v noci," prezrádza sochár, ktorého tvorba je mimoriadne širokospektrálna. Zastúpenie v rámci nej majú napríklad voľné plastiky, busty, zvony, medaily, kríže, náhrobky či fontány.

"Viete, ja som mal v živote veľké šťastie. Vždy som si robil to, čo som chcel. Aj za totality, aj po väzení, aj po revolúcii... Zdobil som zvony, keď to nikoho nezaujímalo, robil som oltár na Velehrade pod iným menom a Svätého Leopolda číslo 1, ktorý ma potom dostal do Vatikánu. Nevyhýbam sa ani náhrobkom, hoci to je vždy vec mimoriadna. Je to vždy pocta niekomu, čo nejako prešiel mojím životom."

Profil

Narodil sa v Olomouci v roku 1952.

Absolvoval Strednú umelecko-priemyselnú školu v Uherskom Hradišti a Akadémiu výtvarných umení v Prahe.

Do európskeho podvedomia vstúpil najmä vďaka sochárskemu riešeniu výzdoby kaplnky Redemptoris Mater pápeža Jána Pavla II. vo Vatikáne a výbave interiéru Kostola Márie Matky Cirkvi v slovinskom Maribore.

Jeho diela vlastní Vatikánske múzeum, Moravská galéria v Brne, Múzeum mesta Brno, galérie v Olomouci, Zlíne, Ostrave, Hodoníne i Uherskom Hradišti.

V 90. rokoch 20. storočia vyučoval na Scuola dell´ arte spirituale v Ríme.

Žije a tvorí na Velehrade, kde má svoj ateliér so zlievarňou.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.