Kde bolo, tam bolo - za horami, za dolami, v sedemdesiatej a siedmej krajine, za skleneným vrchom, za dreveným bralom, za veľkou dubovou skalou, ďaleko v jednej krajine, kde bol, kde nebol - ale veru už neviem kedy, bolo to dávno a tomu už pamätníka niet, dosť na tom, nuž, sadnite si deti, budem vám rozprávať, bolo vám jedno kráľovstvo a tam žil... Takéto a ešte inakšie začiatky mali rozprávky z úst našich starých materí, ktoré nás, celé generácie detí, vťahovali do deja napínavých príbehov. Neskôr, keď sme už vedeli čítať a pod stromčekom sme si našli jeden z najtradičnejších vianočných darov - rozprávkové knihy, mohli sme s údivom konštatovať - veď presne takto sme tie príbehy počuli. Aj životný príbeh najznámejšieho slovenského rozprávkara Pavla Dobšinského by sa mohol začať takto: kde bolo, tam bolo, bola raz jedna gemerská dedina...
V šestnásty marcový deň roku 1828, keď už jar bola na dohľad, prihlásilo sa tu v jednej rodine v Slavošovciach na svet dieťatko. Prvé z deviatich detí mamičky Zuzany, rodenej Pauerovej a učiteľa Pavla Dobšinského. Zuzana bola Slavošovčanka, Pavol rodom z Turčoka - prvorodený syn dostal pri krste meno Pavol Emanuel.
Vyrastal pod záhadným Železníkom
Dnes nevedno, či rodičia dali podľa dávnej obyčaje nemluvniatku do rúčky ako prvé knihu, aby bolo múdre, ale v učiteľskej domácnosti to bolo pravdepodobné. Ak mu však stáli pri kolíske rozprávkové sudičky, tak i tie mu nadelili múdrosti, aby raz o ňom svet povedal - toto je talent priam nevídaný.
Otec Pavol Dobšinský sa zakrátko stal evanjelickým farárom v haviarskej dedine Sirk pod povesťami opradeným záhadným kopcom menom Železník a tu prežíval malý Pavol a jeho súrodenci krásne detstvo.
Študoval na slávnom levočskom lýceu
Rodičia sa prvorodenému synovi postarali o prvotriedne vzdelanie - poslali ho do škôl v Rožňave, Miškovci, učil sa jazyky a napokon ho privítalo slávne lýceum v Levoči. Škola bola alma mater štúrovskej generácie - do dejín prestížnej vzdelávacej ustanovizne sa mladý Dobšinský zapísal naozaj výrazne. Študoval a pri tom redigoval niekoľko študentských časopisov a zábavníkov, stal sa tu predsedom Jednoty mládeže slovenskej a zapojil sa do zbierania piesní, povestí, porekadiel, prísloví, obyčají a rozprávok, za ktorými študenti putovali Gemerom, Malohontom, Šarišom, Spišom, Tatrami, Liptovom či Turcom.
Píše básne do zábavníka Život a neskôr v školskom roku 1846/47 v Levoči vzlietla Holubica - ďalší zábavník s viac ako stovkou nazbieraných prejavov ľudovej slovesnosti, medzi ktorými sú aj viaceré, ktorými prispel Pavol. Ako príloha zábavníka neskôr vzlietol i Sokol, ktorý už Dobšinský sám redigoval a hojne zaplňoval, podobne ako i ďalší zábavník s titulom Považja.
Prišiel o prvú ženu i dcérku
V roku 1848 však lýceum v Levoči zatvorili a nádejný novinár sa rozchorel. Liečil sa doma na fare v Sirku u rodičov a ešte v tom istom a v nasledujúcom roku pokračoval v zbieraní prejavov ľudovej slovesnosti, ktoré i vydal. Po vojenskej službe zakotvil v Revúcej u Samuela Reussa, neskôr pomáhal Jozefovi Miloslavovi Hurbanovi vydávať Slovenské pohľady. To už mal za sebou farárske skúšky a pôsobil v Brezne i v Rožňavskom Bystrom. Potom učil v Banskej Štiavnici a tu sa zoznámil i so svojou prvou manželkou Paulínkou Schmidtovou z Hodruše, svadbu mali v roku 1860 a o rok nato sa sťahovali do Drienčan v Malohonte, kde sa Pavol stal evanjelickým farárom. Ich šťastie však nemalo dlhé trvanie, Paulína o dva roky zomrela a zakrátko mamičku nasledovala do večnosti aj malá a jediná Dobšinských dcérka Olinka.
O dva roky sa Pavol Emanuel oženil znova - s Adelou, rodenou Medveckou, ktorá bola vdovou po spisovateľovi Jánovi Čajakovi a inak sestrou spisovateľky Terézie Vansovej. Dobšinský opäť chorľavel, trápili ho dýchacie problémy - stále bol však veľmi kreatívny. Písal, prekladal z poľštiny, nemčiny, angličtiny, francúzštiny, ruštiny, pokračoval v zbere rozprávok, podieľal sa na tvorbe časopisov a vedno s Augustom Horislavom Škultétym i na vydávaní ďalších zväzkov Slovenských povestí - v prvých šiestich bolo 64 ľudových rozprávok.
Ľudovým rozprávkam bol verný celý život
Aj keď bol Dobšinský evanjelickým duchovným, básnikom, novinárom, vydavateľom, pedagógom, literárnym kritikom, prekladateľom a bádateľom, po celý život ostal folkloristom a bol zakladateľom etnografického vedeckého výskumu. Celý život pokračoval v zbere prejavov ľudovej slovesnosti, inicioval ich sústreďovanie a postupne ich sprístupňoval - vykročil tak na cestu, ktorá i dnes pokračuje stále novými vydaniami Dobšinského rozprávkových kníh a každé nachádza ďalšie generácie nadšených čitateľov.
Soľ nad zlato sa preslávilo vďaka slúžtičke
V pôvodných zväzkoch sú i zdroje rozprávok, ktoré pochádzajú z mnohých častí Slovenska a zberatelia uvádzajú aj to, od koho ich počuli. Tak sa pri rozprávke Soľ nad zlato dozvedáme, že slávnej českej spisovateľke Božene Němcovej ju na Sliači vyrozprávala jedna slúžtička. Presne v tom je čaro a tajomstvo úspechu Dobšinského rozprávok - v 19. storočí stále žili v pamäti obyčajných ľudí, ktorí ich ako generačnú štafetu posielali ďalej.
V Dobšinského knihách medzi najznámejšie rozprávky patria: Popolvár, Janko Hraško, Zlatovláska, Mahuliena Zlatá panna, O dvanástich mesiačikoch, Jelenček, Mechúrik-Koščúrik, Prorok Rak, Soľ nad zlato, Traja zhavranení bratia, Černokňažník, O troch grošoch, Pamodaj šťastia lavička, Lomidrevo, Červenkráľ a Žltovláska i ďalšie. Mnohé boli sfilmované a napríklad film Soľ nad zlato s hercami Janom Werichom a Vlastom Burianom patrí k zlatému pokladu československej kinematografie.
Popolvár pochádza spod Muráňa
Rozprávka o Popolvárovi má napríklad pôvod v Muránskej doline. I z jej obsahu možno analyzovať, prečo sa Dobšinského príbehy tešia obľube aj u rozmaznaných súčasníkov.
Najmladší z troch bratov, Popolvár, ktorého ku globálnej sláve nakopol vlastne iba prašivý kôň z hnojiska, šiel vyzbrojený len hrdzavým otcovým palošom za výsmešného rehotu bratov a okolia dobýjať svet. Konská mrcina sa však už za chotárom premenila na výkonného tátoša a Popolvár na ňom ponad medenú, striebornú a zlatú horu úspešne doletel až ku kráľovi, ktorý mal práve problém s istou Ježibabou. Popolvár na čele kráľovej armády aj s pomocou otcovho paloša, ktorý sa z hrdzavého kovového odpadu premenil priam na kombajn na stínanie nepriateľských hláv, Ježibabu a jej armádu zničil. Ibaže, porazená mala aj synov drakov: trojhlavého, šesťhlavého a dvanásťhlavého, ktorí žalárovali tri kráľove dcéry a nikto si s nimi nevedel poradiť. Tým napokon úspešne pozrážal všetky hlavy aj vďaka zázračným prsteňom od princezien. Draci skapali, kráľ sa tešil a boli dve svadby, lebo neviest sa ušlo i dvom hrdinovým bratom. On sám sa však predbežne sobášu vyhol.
Musel totiž bojovať s istým údajne nepremožiteľným Železným mníchom. Ten medzičasom ešte nevydatú princeznú zajal a uväznil na zámku na kuracej nohe. Popolvár okamžite vyrazil za Železným mníchom, ten mu však nedovolil ani len pozdraviť sa s princeznou, premenil ho na proso a nakŕmil ním svojho kohúta. Mladá dáma však nášho hrdinu z kohútích útrob vyslobodila a vymámila zo Železného mnícha jeho tajomstvo. Kotvilo, ako inak - v hydine - v zlatej kačke. Popolvár ju ulovil, vybral z nej zlaté vajce s veľkou mocou a zjedol ho. Zúfalého Mnícha Popolvár, na svete už naozaj najväčší, poľahky premenil na divú sviňu, ktorá zbabelo ušla do hôr. A bola svadba a niekdajší vysmievaný Popolvár sa neskôr stal kráľom. A vládol, až kým neumrel.
Aj NASA by závidela
V inej rozprávke, pôvodom z Rimavskej doliny, získal iný Popolvárik inú princeznú spôsobom, ktorý by skromnému Slováčikovi závidela aj americká NASA. Kráľ, aby sa trúfalého šuhaja zbavil, použil ho ako sondu s úlohou zvedieť od samotného slnka, prečo dopoludnia stúpa a k večeru klesá. Mládenec po dobrodružnej ceste zastihol slnko u jeho mamičky. Dostalo sa mu i odpovede - slncová mater túto našu hviezdu každé ráno znovuzrodí a večer ako starčeka nazad do lona prijme. S tajomstvom oboznámil kráľa a ten sa nadšene stal jeho svokrom...
Iný príbeh, pri ktorom môžu krajiny, vysielajúce dnes sondy do vesmíru priam blednúť závisťou, je slávna rozprávka o ďalšom srdnatom frajerovi a slncovom koňovi. Toho uväznila jedna strigônska rodina a krajina musela žiť v bezútešnej tme. Hrdina príbehu vyslobodil nielen slncového koňa a svetlo dňa, ale tiež istú kňažnú s dieťaťom - a čuduj sa svete - nechcel ani pol kráľovstva, iba pokoj vo svojom dome pri knihách.
A takto žnú vavríny aj ďalší skromní ľudkovia: jedna odvážna sestra vyslobodí zhavranených bratov, druhá odkľaje brata, premeneného na jeleňa, Janko Hraško sa chladnokrvne prekrája i z vlkovho brucha, smelým hrdinom po náročných súbojoch podľahnú strigy, čarodejníci - a občas aj chudoba. Veď jeden hrdina, autor deviatich detí, vybral sa s kyjom na samého Pána Boha, aby si s ním vydiskutoval, prečo dá jedným všetko a jemu len holú dlaň. Dostal od láskavého Hospodina lekciu z láskavosti, dobroty a i darčeky: najprv obrúsok prestri sa. Ibaže, svet je mrchavý, dar mu ukradli... Boh mu teda dal zlatonosnú sliepku, ale i o tú prišiel a napokon získal od Všemohúceho palicu von z vreca, ktorá samočinne zbila zlých kmínov a príbeh končí vrátením všetkých božích darov, hojnosťou a sľubom, že skrotený agresor už Pána Boha s kyjom nenavštívi.
Na pomníku má tri rozprávkové symboly
Svet bol a je k obyčajným ľuďom často mrchavý. Uráža, podceňuje, vysmieva, ubližuje, zraňuje, či dokonca chce zabiť. V starých príbehoch sú na tieto traumy návody - statoční odvážni ľudia, ktorí "smrdia človečinou" a vedie ich láska i dobro, víťazia. V rozprávkach vždy. Aj v množstve tých, ktoré nám poslal Gemerčan Pavol Emanuel Dobšinský, ktorého svet pozná i ako slovenského Homéra - tak ho nazval nevlastný vnuk Ján Čajak mladší.
Pavol Dobšinský zomrel v Drienčanoch 22. októbra 1885 a je tu aj pochovaný. Nášho najslávnejšieho rozprávkara tu pripomína zvláštny pomník a tri rozprávkové symboly: zlatá podkova, zlaté pero a zlatý vlas. Zlatý zvonec, finalista našich rozprávok chýba - lebo ani v treťom tisícročí im neodzvonia.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
