„Keď zahučí siréna, v polsekunde musíte zaľahnúť na zem, najlepšie za betónový panel a po pár desiatkach sekúnd treba okamžite vyštartovať do krytu," opísal postup pri raketovom útoku talibancov na základňu Kandahár rotný Ján Bialko zo Šariša, ktorý za minulého pol roka zažil v Afganistane vyše dve desiatky takýchto situácií.

KANDAHÁR. „Naši profesionálni vojaci sú dobre vycvičení a psychicky ešte odolnejší ako kedysi, takže náročné služobné zaťaženie v operácii ISAF dokázali zvládnuť bez vážnejších problémov," zhodnotil plukovník MUDr. Mikuláš Hudák z Prešova, ktorý bol od júna do decembra 2009 lekárom 245-členného slovenského kontingentu v Afganistane. Práve on môže porovnávať ako málokto iný. Veď vo vojenských operáciách strávil štyri a pol roka. A ani pre prešovského vojenského kňaza majora Jozefa Michalova nebol Afganistan prvou misiou. Slúžil už v Iraku.

Rodina to má niekedy ťažšie

V pološere neveľkého ubytovacieho kontajnera v slovenskom tábore na základni Kandahár svieti na obrazovke počítača rotného Bialka kreslený obrázok jeho dvoch dcér. „Aj ja som už slúžil pol roka v africkej Eritei a štrnásť mesiacov v afganskom Bagrame, ale Kandahár je najťažší," porovnal pre nás ešte v Afganistane rotný Bialko, rodák z Prešova.

Muž, ktorý vo svojej poslednej zahraničnej operácii vykonával prácu výkonného práporčíka, hovoril nielen o bezpečnostných rizikách, ale najmä o zložitých klimatických podmienkach a náročnosti práce. Pravda, odchádzalo sa mu z domu ťažko aj kvôli dvom malým dcérkam a manželke. „Ja som vojak, je to moja práca, ale rodina doma to má niekedy zložitejšie, ako my v zahraničí," pripustil profesionál, ktorý doma slúži na prešovskej leteckej základni. „Odbornosťou som spojár, takže v novej funkcii som sa naučil veľa nového. Tiež sme boli veľmi dobrá partia, preto na tých šesť mesiacov nemám prečo spomínať v zlom," zhodnotil svoj polrok v operácii ISAF rotný Bialko, ktorý v nemnohých chvíľach voľného času zvykol na základni v Kandaháre zájsť do posilňovne či na omšu. V medzinárodnej kaplnke desiatnika Fraisa ich pre Slovákov či iných vojakov pravidelne slúžil vojenský kaplán slovenského kontingentu major Jozef Michalov, ktorý doma pôsobí v rámci prešovskej 2. mechanizovanej brigády.

Lietajúci padre

Lietajúci padre, aj tak slovenskí vojaci volali majora Michalova. Duchovnú službu totiž vykonával nielen pre 124 slovenských vojakov v Kandaháre. Každé dva týždne letel lietadlom na tri či štyri dni za 57 slovenskými vojakmi na základňu Tarin Kowt. Helikoptérou raz za mesiac odlietal na týždeň za ďalšou pol stovkou Slovákov na základňu Deh Rawood.

„Priznám sa, pri niektorých turbulenciách nad afganskými horami som sa aj ja už neraz videl pred bránou svätého Petra," ľudsky priznal kňaz, ktorý bol pre vojakov zároveň poštárom, zásobovačom, knihovníkom - a hlavne kamarátom. „Počas oddychových hodín v priebehu nočných stráží som si s vojakmi predpil kávy na ďalšie tri roky," prezradil čosi o dlhých rozhovoroch s mužmi, pre ktorých je v dlhodobom odlúčení rozhovor a ľudský záujem mimoriadnou vzpruhou. Zdôraznil, že vojenský kňaz musí byť pre ostatných v prvom rade človek a priateľ, ktorý im pomôže uvažovať nad spôsobom života a konania s tým, že žiť dobro je dobré, že sa to vždy vráti a oplatí, pretože bez toho nemôže mať nikto pokoj v srdci.

A najsmutnejšie chvíle majora Michalova? Spolu s čestným družstvom slovenskej jednotky priemerne aj dva razy do týždňa odchádzal na kandahárske letisko, aby sa tu spolu s vojenskými kňazmi spojencov rozlúčili s padlými koaličnými vojakmi.

„Chlapi, berme to ako veľký Boží dar, že sa nám darilo v robote, že sme živí a zdraví a že na nás doma čakajú rodiny a blízki," lúčil sa svojou záverečnou kázňou so svojimi kamarátmi gréckokatolícky kňaz Michalov, ktorého v Prešove čakala manželka a dve deti. „A vy noví buďte k sebe ľudskí, aby ste dokázali znegovať napätia, ktoré iste prídu. Aby ste boli jeden druhému oporou v situáciách, ktoré sa tým, čo tu nie sú, možno nezdajú až také zložité, ale my už vieme, ako zložité a nebezpečné naozaj sú," oslovil mužov z novej rotácie. "A buďte zdravo skromní, lebo aj my sme si najprv mysleli, že sme majstri sveta - a neboli sme, hoci napokon sme všetky úlohy zvládli," dodal kaplán, muž plný ľudskej energie s typickým úsmevom na tvári.

Lekár so „závislosťou"

Rok v bývalej Juhoslávii, pol roka v Iraku, 17 mesiacov v Eritrei a 18 mesiacov v Afganistane - to je obdivuhodný čas, ktorý vo vojenských operáciách odslúžil vojenský lekár plukovník MUDr. Mikuláš Hudák z Prešova. Zasmial sa, že práca v misiách sa pre neho pomaly stane závislosťou, no potom len pokrútil hlavou a poznamenal, že aj on ako vojenský profesionál v prvom rade plní rozkazy a rozhodnutia svojich nadriadených. V každom prípade vďaka svojim skúsenostiam môže porovnávať: „Do vojenských operácií dnes prichádzajú fyzicky aj psychicky oveľa lepšie pripravení vojaci, ako to bolo trebárs pred desiatimi rokmi. Vedia, do čoho idú a nechcú zlyhať, rovnako ako nechcú zlyhať tí, ktorí ich vyberajú."

Priznal, že slovenskí vojaci sa v Afganistane museli vysporiadať najmä s rozličnými prechladnutiami, ktoré boli zapríčinené pre nás obrovskými teplotnými rozdielmi, keď je v noci nula stupňov a cez deň teplota stúpne aj na 25. Kvôli riziku rozličných netypických viróz a infekcií sa nedalo riskovať a aj menšie zápaly liečili antibiotikami. Vo svojej dlhoročnej zahraničnej praxi sa stretol aj s pár prípadmi, keď sa u človeka následkom vypätia prejavili príznaky choroby, ktoré by sa ozvali možno neskôr. „Naopak v Afrike sme mali zopár prípadov malárie a po preliečení ostali chlapi celkom v poriadku."

V Kandaháre bola dôležitá aj lekárova prítomnosť pri odmínovávaní. No a pretože cez obed sa kvôli 45-stupňovým teplotám nedalo pracovať, bežne vstával s odmínovačmi aj pred štvrtou ráno.

Zaujímalo nás, aký má recept na manželstvo aj v podmienkach opakovaného dlhodobého odlúčenia. On, samozrejme, tiež vie, že nie všetky manželstvá takéto situácie vydržia. „Osobne si myslím, že je to otázka morálky, sebadisciplíny a hodnôt. Tam, kde tieto veci absentujú alebo sú oslabené, by zrejme k problémom prišlo tak či tak. Odlúčenie, hoci kvôli vojenskej misii, je iba urýchľovacím katalyzátotom," poznamenal muž, ktorého manželka pracuje ako biochemička na prešovskej hematológii.

Úcta a poďakovanie

Na základni Kandahár, ktorá je najväčšou základňou NATO na svete, slúži okolo 20-tisíc vojakov z približne dvoch desiatok armád. „Slovenskí vojaci vykonali na našej základni obrovský kus práce a domov odnesú skvelé posolstvo o svojej profesionalite, ktorú prejavili v rámci mnohonárodných síl v ISAF," zdôraznil britský Air Commodor (u nás ekvivalent brigádny generál) Malcom Brecht, veliteľ základne, keď ďakoval jednotke slovenských vojakov, ktorá v decembri po pravidelnom vystriedaní odchádzala domov. Naši vojaci za šesť mesiacov odmínovali 120-tisíc štvorcových metrov ručne a 116-tisíc metrov štvorcových pomocou odmínovacieho kompletu Božena. Veliteľ vyzdvihol aj ich skvele odvedené ženijné práce pri opevňovaní či výstavbe základne a spoľahlivú strážnu službu.

Časť z 245-členného slovenského kontingentu v Afganistane strážila aj základne v Deh Rawoode a Tarin Kowte. Slováci sa podieľajú aj na výcviku Afganskej národnej armády, aby postupne ozbrojené zložky štátu vedeli prevziať kontrolu nad celou krajinou. Zároveň sa v rámci Provinčných rekonštrukčných tímov podieľajú na obnove a výstave infraštruktúry ekonomicky málo rozvinutého územia, čím napomáhajú domácim obyvateľom. „Môžete byť právom hrdí na to, čo ste v operácii ISAF dokázali a dosiahli. Je nepochybné, že ste Slovensku, svojej vlasti, urobili dobré meno," zdôraznil v Michalovciach 18. decembra na slávnostnom nástupe vojakov, ktorí sa vrátili z Afganistanu, minister obrany Jaroslav Baška. Spolu s náčelníkom generálneho štábu Ozbrojených síl SR generálom Ľubomírom Bulíkom im udelil medaily za prácu v operácii ISAF. Medzi vyznamenanými boli okrem iných Prešovčanov aj rotný Ján Bielko, major Jozef Michalov a plukovník Mikuláš Hudák.

Autor: Kandahár

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.