Na nadchádzajúce slávnosti sa dopredu varilo pivo a to nielen ako nápoj, ale aj ako potrava. Pivo varili už starí Sumeri (južná Mezopotámia) dokonca pred šiestimi tisícami rokov. Svedčí o tom rovnako stará tabuľka, zobrazujúca ľudí, ako pijú slamkami tento nápoj zo spoločnej nádoby.
Vtedajšie pivo pripravovali z jačmenného chleba, sladu a vody. Chmeľ nepoznali, ale horkastú chuť mu dodávali predbežným pražením chleba v horúcom popole.
Najstaršie písomné správy
Najstaršia známa písomná správa o pive je tiež zo sumerskej tabuľky - z tretieho tisícročia pred n. l. V tej dobe sa v Mezopotámii pripravovalo niekoľko druhov piva. Líšili sa farbou aj obsahom alkoholu. Toto „prapivo“ varili najčastejšie z jačmeňa, pšenice, ovsa, prosa, ochucovali ho medom, korením, bylinkami. Písomné zmienky o pive sú v Epose o Gilgamešovi (sumerskom kráľovi). Gilgameš v ňom radí Enkiduovi, ktorý sa dovtedy živil iba trávou a vodou, aby začal jesť chlieb a pivo a stal sa človekom. Výraz „jesť pivo“ sa vyskytuje aj u Slovanov v deviatom storočí n. l., keď varili pivovú polievku a tú jedli. V takmer štyritisícročnej sumerskej básni na počesť patrónky pivovarníctva bohyne Ninkasi sa oslavuje pivo rovnako ako bohyňa.
V Chamurapiho zákonníku (Chamurapi bol babylonský kráľ, ktorého ríša sa v druhom tisícročí pred n. l. rozprestierala na celom území Mezopotámie) sú veľmi podrobne a presne uvedené denné prídely piva pre jednotlivé vrstvy obyvateľov - napríklad robotník dostával na jeden deň dva litre, úradník tri, vyšší štátni úradníci a kňazi najviac, čo bolo až 5 litrov piva na deň. Museli ho podľa toho variť veľké množstvá.
Najobľúbenejší nápoj Egypťanov
Pivo bolo v starom Egypte najobľúbenejším a najrozšírenejším nápojom, ktorý sa k nim dostal zo susedných krajín. Jeho výroba je detailne opísaná v starých papyrusoch a znázornená na stenách hrobových komôr, o čom sa môžu na vlastné oči presvedčiť aj naši turisti v starobylej Sakkare. Na hrobovej komore egyptského hodnostára, ktorý sa volal „Ti“ asi z 20. storočia pred n. l. je najstaršie vyobrazenie prípravy piva. Starí Egypťania pripisovali viacerým potravinám mystický, božský pôvod a ináč to nebolo ani s pivom. Jeho pôvod a receptúru pripisovali bohom a to Slnečnému bohu Re alebo Usirisovi. Pre osobu, ktorá varila pivo, bol v egyptskej hieroglyfickej tabuľke - abecede - osobitný hieroglyf.
Patrilo k základným potravinám
Pivo patrilo v starom Egypte k základným potravinám, ktoré dostávali na prídel robotníci aj členovia faraónovho dvora. Robotníci, ktorí stavali pyramídy, dostávali chlieb, cesnak, cibuľu a dva džbány piva. Pivo dostávala aj kráľovná. Pivo bolo v Egypte aj platidlom. Zapečatené džbány piva s presne daným objemom, ktorý bol vyznačený na džbáne, mali rôzne hodnoty. Aj nižšie hodnoty platidla, teda menší objem piva, boli vo vyšších štíhlych džbánoch kvôli uchovaniu piva.
Receptúra výroby piva u Egypťanov bola podobná ako u Sumerov. K rozdrveným zrnám jačmeňa sa primiešala pšeničná múka a zmes sa rozriedila na kašu. Naplnili ňou formy a dali upiecť pivné chleby. Tie sa potom rozdrvili, dali do kade, zaliali vodou a nechali kvasiť. Na ochutenie sa používala šťava z datlí alebo med. Pivo sa uchovávalo vo vysokých úzkych nádobách. Najlepšie vtedajšie pivo sa vyrábalo v suezskej oblasti v meste Pelusium.
V antike ako liek
Starí Rimania i Gréci uprednostňovali víno, veď z antiky pochádzajú známe bakchanálie. Pivo poznali, pili ho, ale nielen bohatí patricijovia ho považovali za nápoj barbarov. Určitú obľubu získalo pivo v Trácii - dnešnom Bulharsku a v Macedónii. Tam vyrábali horké a silné pivo a vyvážali ho do Grécka. Ale aj v týchto dvoch krajinách s pestovaním vínnej révy postupne prevládalo víno. Rimania dovážali pivo od Keltov, Egypťanov aj z iných častí sveta a používali ho ako liek proti parazitom, zápche aj hnačke.
Hostí vítali Slovania nápojom z obilnín
Všetky slovanské kmene pripravovali pivo a vo všetkých slovanských jazykoch sa vyskytuje slovo „chmeľ“. Skutočnosť, že tento obilninový nápoj poznali okolo roku 500 n. l., zaznamenal grécky historik a filozof Priskos. Bol členom byzantského posolstva Maxima k Atilovi a počas ich cesty ich hostili Slovania pri Dunaji medom a jačmenným kvaseným nápojom a podarovali im slad aj chmeľ. Podľa Priskosa takýto nápoj pripravovali všetky slovanské kmene.
Naši predkovia vyrábali pivo z jačmeňa, raže, prosa, ovsa, pšenice, z ktorých pripravili slad namáčaním zŕn vo vode a ich vysušením na slnku alebo nad ohňom. Potom ich pomleli na žarnove, zaliali vodou a varili. Najsilnejšie pivo bolo z jačmenného sladu Chmeľ začali pravidelne používať u nás v 11. - 12. storočí, inde v Európe v 8. storočí. Chmeľ mal chuťový aj konzervačný význam až do doby objavu L. Pasteura.
Nariadenia proti opilstvu
O varení piva, jeho konzumácii sa zmieňujú aj kroniky Slovanov. Gallusova kronika o pive Poliakov ako nápoji, ktorým vítal v džbáne hostí knieža Pait. Ruskí panovníci vydávali nariadenia na obmedzenie pitia piva, napr. Peter Veľký zakázal vypiť denne viac ako tri poháre, čo predstavovalo približne niečo vyše jedného litra. Cár Vasilij II. zakázal pri varení piva používať chmeľ, aby jeho konzument nebol „chmeľnoj“, čiže opitý, „nachmelený“. Výrazy odvodené od slova chmeľ sú vo všetkých slovanských jazykoch. Od slova chmeľ sú odvodené aj priezviská, názvy obcí a miest.
Pivo v stredoveku
Ako sme už spomenuli, pivo nebolo iba nápojom, ale aj potravinou. Lacnou a sýtou. Ženy varili pivovú polievku ako jedlo a tiež aj pivo ako nápoj. Domáci pivovar to bola panvica alebo kotol. Ako nápoj ho varili neskoršie muži a jeho spotreba nebola u nás vysoká. Viac piva sa pilo v období pôstov, keď sa zakazovalo piť mlieko.
V stredoveku nastal veľký rozkvet európskej výroby piva najmä v kláštoroch. Tam si zriaďovali vlastné kláštorné pivovary a každý kláštor mal svoju vlastnú receptúru, ktorú si starostlivo strážil. V kláštorných záhradách sa začal pestovať chmeľ a používať na výrobu piva. Okrem kláštorov sa chmeľ nepoužíval. Keď sa v 19.storočí rozvíjala priemyselná výroba piva, kláštorné pivovary zanikali. Výhodnejšie bolo objednávať si pivo pred obdobím pôstu, napr. bavorskí mnísi si objednávali ležiak.
V 18. a 19. storočí vzrastali objednávky piva rôzneho druhu; presnejšie pre rôznych konzumentov a klimatické pásma. Iné pre zlatokopov počas Zlatej horúčky v Amerike, iné pre ťažko pracujúcich a nosičov bremien. Pre každé ročné obdobie bol určitý druh piva.
Vznik cechov
Kým sa výroba piva nestala zdrojom príjmov pre šľachtu s panstvami na vidieku a poddanými obyvateľmi, pivo mohol variť každý poddaný. Od 16. storočia sa poddaným obmedzovalo variť pivo a stalo sa výsadou šľachty. Výroba a predaj piva sa stali významnými príjmami aj uhorských miest, medzi nimi na východnom Slovensku. V roku 1691 tvorili príjmy z predaja piva pre mesto Košice až 25 percent celoročného príjmu. Špecifikácia zamestnaní v Košiciach v rokoch 1393 - 1405 zostavená historikom prof. O. R. Halagom uvádza sládkov, pivovarníkov a pálenčiarov. Pritom cech pivovarníkov v Košiciach vznikol až v roku 1707. V 18. aj v 19. storočí (vtedy už existoval v Košiciach pivovar, ktorý založil pivovarník Ján Bayer) sa košické aj kežmarské pivo spolu s trenčianskym považovalo za najlepšie. Moderné pivovarníctvo na Slovensku sa rozvinulo v 20. storočí a „jednotkou“ v tomto výrobnom odbore v Košiciach bol Bauerneblov pivovar.
Na záver
O víne, ktoré sa považuje za ušľachtilý nápoj a ktoré k nám priviezli Rimania sa napísalo veľa oslavných veršov. K pivu, ktoré Rimania pokladali za nápoj barbarov, sa ktovie prečo verše nehodia. Ale ony existujú. V slávnom fínskom národnom epose Kalevala je pivu venovaných 400 veršov popri 200 veršoch o stvorení sveta.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
