Už niekoľko rokov je členkou činohry Štátneho divadla Košice a hoci ju už párkrát ponukami „lámali" bratislavské scény, zatiaľ z východného Slovenska odísť neplánuje. Hosťovanie v Slovenskom národnom divadle však neodmieta a po hre Amadeus sa tam predstaví v komédii Vejár. Alena Ďuránová.
Rok 2009 je za nami. Aký bol?
- Tak, ako všetky posledné - veľmi rýchly. Nerozumiem, kam sa tie roky tak strašne ponáhľajú. Ale prežila som ho v zdraví, v práci sa mi darilo, bola som obklopená ľuďmi, ktorých mám rada, takže by to bol úplne úžasný rok, ak by mi nevzal babičku...
Sú chvíle straty blízkeho pre teba časom, keď bilancuješ?
- Nie, skôr bojujem s hnevom, smútkom, spomínam na všetky pekné chvíle, ktoré som s tým človekom prežila a presviedčam sa, že na „druhom svete" sa má lepšie, aby som svoj smútok aspoň trošku zmiernila.
Na jar si v SND naštudovala predstavenie Amadeus. K spolupráci ťa prizval jeden z najlepších slovenských hercov, Martin Huba. S akými pocitmi si túto ponuku prijímala?
- Keď mi zavolal, bola som v miernom šoku a prvé, čo mi napadlo, bolo: „Pán Huba volá mne?! Panebože, on na mňa nezabudol!?" Bol veľmi milý a galantný, a tak napokon radosť prevalcovala akýkoľvek náznak strachu a pochybností, či to zvládnem. A, pravdupovediac, potom som sa už našej spolupráce nevedela dočkať. Spojenie krásneho titulu s možnosťou stáť na javisku s osobnosťou ako je Martin Huba, to je pre herca vždy obrovský zážitok i vynikajúca škola! Pán Huba je totiž detailista, nesmierne veľa pracuje a ja som každú pracovnú minútu doslova nasávala. A keď som práve neskúšala, sedela som a pozorovala ostatných kolegov pri práci.
Pred Vianocami si začala v Bratislave skúšať nový titul. V čom sa v SND predstavíš tentoraz?
- V hre Carla Goldoniho „Vejár" v réžii pána Mikulíka. Pán režisér ma oslovil na spoluprácu, a keďže v mojom domovskom divadle práve nič neskúšam, tak som ponuku s radosťou prijala. Je to veľmi milá komédia, ktorá bude mať premiéru 20. a 21. februára a hrajú v nej Diana Mórová, Gabika Dzúriková, Vlado Kobielsky, Ondro Kovaľ a ďalší.
V priebehu roka sa teda predstavíš v SND už v druhom titule. Zdá sa, že už s možnosťou odísť do Bratislavy predsa len koketuješ o čosi viac. Alebo?
- Tento krok zatiaľ nechystám. Hoci, nikdy nehovor nikdy. Však?!
Už si sa v Bratislave aj trošku „zabývala"?
- Je to už lepšie. Môj okruh kamarátov sa stále rozrastá, takže sa teším, že sa tam už necítim tak sama, ako keď som tam bola po prvýkrát.
Čo na tvoje pracovné odchody do Bratislavy hovorí tvoj priateľ?
- Vravieva: „Šťastnú cestu. Dávaj si na seba pozor! Držím ti palce. Nech sa ti darí." A tak podobne. (Úsmev)
Nedávno si v Košiciach premiérovala Ibsenovu Noru. Aké bolo skúškové obdobie?
- Pred začiatkom skúškového som mala veľa voľna, takže som už nevedela vydržať ani sama so sebou. Na skúšky som sa teda neskutočne tešila. To som však ešte netušila, čo ma čaká! Bolo pre mňa naozaj nesmierne náročné nájsť a vierohodne stvárniť ženu v nefungujúcom vzťahu, ktorá dokáže opustiť dieťa, uvažuje o samovražde a nezísť pritom 2 hodiny z javiska!
Nie je mrazivé, aká je táto dráma aj po 130 rokoch stále aktuálne?
- Počas bitky medzi Norou a Helmerom v závere hry sa v hľadisku žena díva na muža a on do zeme. To sa stalo na jednom z predstavení! Nie je to mrazivé?!
Nora odhaľuje, ako peniaze hýbu svetom, ako im všetko podriaďujeme na úkor rodiny a vzťahov s okolím. Máš občas aj ty pocit, že si sa nechala vtiahnuť do tejto matérie a sveta workoholikov?
- Verejne sa priznávam, že som workoholik a niekedy to s prácou riadne preháňam, zanedbávam pre ňu rodinu, zabúdam na svet okolo seba. Peniaze s tým však nemajú nič spoločné. Som závislá na svojej práci.
Nebojíš sa, že pre túto závislosť niečo v živote prepasieš? Napríklad rodinu?
- Pevne verím, že sa mi to nestane. Mám totiž okolo seba dosť ľudí, ktorí mi to denne pripomínajú.
Bez čoho by si v živote nemohla byť spokojná a šťastná?
- Bez milovaného človeka po boku, bez svojej rodiny, priateľov, bez zdravia. A bez divadla, samozrejme! (Smiech)
Čo je pre teba na divadle takou drogou?
- To je závislosť, ktorá sa slovami nedá popísať.
Na čo sa tešíš v roku 2010?
- Na veľa krásnych hereckých postáv, na rekonštrukciu nového bytu...
Máte s priateľom nejaké plány do budúcnosti?
- Tým najbližším je prerábanie bytíku podľa našich predstáv. A potom máme na pláne sa z neho dlho tešiť. (Smiech) A vôbec, máme v pláne tešiť sa tak dlho, ako to len pôjde - kedykoľvek, z čohokoľvek!
Alena Ďuránová (*23. 3. 1981 v Rožňave)
vyštudovala košické konzervatórium je členkou činohry Štátneho divadla Košice, hosťovala v bratislavskej Astorke i v Slovenskom národnom divadle za postavu Alice v hre Bližšie od teba dostala ocenenie Dosky 2002 - objav sezóny zahrala si v krátkometrážnom filme Cudzinec poľského režiséra Karola Witovského, ktorý nakrúcala v Paríži žije s priateľom, režisérom a šéfom činohry prešovského Divadla J. Záborského Michalom Náhlíkom
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
