Tvoria mimoriadne zaujímavý pár so závideniahodným nadhľadom, zmyslom pre humor a pozitívnym vyžarovaním. Hoci na Slovensku nepatria k notoricky známym tváram, v Čechách ich pozná azda každý. Vanda Hybnerová a Saša Rašilov boli v Košiciach natáčať hraný dokument o Josefovi Polákovi. V pauzách medzi nakrúcaním si našli čas na to, aby sme aspoň chvíľu poklábosili o ich "zlepšováku", ako zvládnuť predvianočný stres, ale aj zaujímavých pracovných plánoch.
Nájsť vo vašich pracovných kalendároch spoločný voľný deň bolo asi mimoriadne náročné...
Vanda: Od začiatku tejto sezóny sa snažíme poľaviť v pracovnom tempe. Už sme sa totiž ocitali v situáciách, keď sme mali pocit, že sa z toho zbláznime. Takže nájsť spoločný voľný deň nie je teraz až taký problém, horšie je to s večerami, keďže obaja hráme v divadlách.
Plánujete obmedziť pracovné povinnosti až tak, že sa vám konečne podarí zrealizovať váš divadelný sen a plán - vlastný rodinno-umelecký projekt?
Saša: Áno, smerujeme k slobode, k možnosti robiť svoje veci. Je to najviac, čo si môže umelec priať, i keď to so sebou nesie aj riziká, pretože ešte stále existuje realita, v ktorej musíme platiť šeky. No cítime to ako istú nutnosť, pretože komerčná sféra nás vyčerpáva.
Vraj vás láka pouličné divadlo...
Vanda: V prvom rade treba povedať, že oslobodiť sa od komercie nebude úplne možné, pretože vlastné projekty človek viac-menej dotuje, nezarobí si nimi na živobytie.
Saša: Dnes je doba veľmi uponáhľaná, takže zastaviť ľudí a "prinútiť" ich, aby sa pozerali, dali vám čas, a keď sa im to páči, tak možno aj nejaké drobné, nie je vôbec jednoduché.
Vanda: Je to celkom iné ako divadlo. Tam si človek kúpi lístok dopredu, a aj keď sa mu to nepáči, ostane, pretože si už zaplatil. No nás zaujíma opačný princíp - niekoho zaujať, zastaviť a potom, ak bude spokojný, nám môže za to niečo dať. Je to veľký risk, no zároveň veľké vzrušenie.
Čím vás láka práve tento druh adrenalínu?
Saša: V tlaku sa totiž vynikajúco tvorí. Keď človeku dáte pohodlie, aké ponúka napr. kamenné divadlo, tak podľa mňa z umenia postupne neostane nič. Dá sa tak pohodovo urobiť muzikál, opereta, ale niečo, čo zaiskrí alebo človeka niečím osloví, asi nie. Ja som v stálom angažmán začal skrátka toto cítiť. Že mám všetko, no už to vôbec neiskrí. Že sme v divadle trošku spohodlneli.
Vanda: Pre mňa pouličné predstavenia nie sú novinkou. Ja som si to už pred pár rokmi vyskúšala. V Paríži sme si dokonca zarobili na hot-dog a fľašku červeného vína, čo mi neuveriteľne dvihlo sebavedomie. (Smiech) Teraz chceme ísť do toho s oveľa precíznejšou prípravou. Je to aj o tom, že by sme nechceli ostať zatvorení v jednom meste, stále v tých istých divadlách, s tými istými ľuďmi. Túžime vytvoriť niečo, čo budeme môcť nahádzať do auta a odísť napríklad do Francúzska.
Vanda, vy ste sa kedysi venovali fotografii...
Vanda: ... a teraz som sa k nej vďaka dcére, ktorá začala študovať na grafickej škole fotografiu, opäť vrátila. Veľmi ma to teší a baví. Dokonca až tak, že jeden z projektov, ktorý plánujeme pre pouličné divadlo, bude výrazne postavený na fotografii. Minule sa mi stalo, že som šla do vedľajšej dediny do kravína pre mlieko a dcéra si zabudla na sedadle spolujazdca fotoaparát. Bolo tesne po západe slnka a pri osamelom strome, pri ktorom boli Božie muky s kaplnkou, som zbadala neuveriteľnú scenériu. Keď som si o pár sekúnd uvedomila, čo som videla, zastala som uprostred cesty, ani som nerozsvietila výstražné svetlá a z okna som sa snažila nájsť ten záber. Potom som ako zmyslov zbavená vybehla z auta, ktoré mi takmer začalo cúvať, ľahla som si napol do priekopy a hľadala správny uhol.
Takže vás to naozaj chytilo...
Vanda: V súvislosti s fotografovaním mám ešte jednu historku, z ktorej je dcéra pomerne nešťastná. (Úsmev) V škole mali odovzdávať svoje prvé zadanie na tému línie a kontrasty. Veľa sme sa o tom rozprávali, nosila mi svoje fotky, a keďže sa mi tá téma páčila, tak som raz nacvakala nejaké fotky a presvedčila ju, aby dala oznámkovať aj jednu moju. Že to bude dobrý fór. Výsledok bol, že z celého ročníka vybrali moju fotku a umiestnili ju na výstave. Nesmierne ma potešilo, že po rokoch, čo som nefotila, sa moja fotka dostala hneď na výstavu. Dvihlo mi to sebavedomie. (Smiech)
Saša: Vanda je vlastne najlepšia medzi prvákmi.
Staršia dcéra študuje fotografiu. Čo vám vyrastá z mladšej?
Saša: Ona vyzerá byť extrovertnejšia a viac orientovaná na múzické disciplíny. Hrá na klavíri, zúčastňuje sa rôznych školských dramatických aktivít. Je to gašparko triedy.
Vanda: Má prezývku kamenitá učiteľka.
Ako to vzniklo?
Saša: Vymyslela si to sama, keď mala asi 6 - 7 rokov. Mávala také záchvaty inšpirácie. (Úsmev) Zrejme to komediantstvo v sebe skrátka má.
Deti vám rýchlo vyrástli. Stihli ste si ich aj užiť?
Vanda: Absolútne! Sme síce vyťažení, ale môj život bola iba práca a rodina. Nič iné som si neužívala a ani som po tom netúžila. Myslím, že sme deti od začiatku v zdravej miere zapájali do našich aktivít a je pravda, že vďaka nim máme v rodine aspoň nejakú pravidelnosť. Deti si ju totiž vyžadujú a my im ju musíme a chceme dávať. Myslím, že môžem s pokojným svedomím povedať, že viem o všetkých ich túžbach, prianiach a že mám vo svojich dcérach najlepšie kamarátky.
Saša: Keďže môj otec, keď som sa narodil, bol už v strednom veku, mal som jasno v tom, že by som chcel mať deti čo najskôr. Aby som k nim mal čo najbližšie. Náš vzťah je silný a pevný aj preto, že som sa o dievčatá staral aj ja. Vanda ako herečka nemohla ostať doma 2 - 3 roky, takže som pomáhal.
Netúžite teraz, keď máte dievčatá odrastené, ešte po bábätku? Nepociťujete také "posledné kvokanie"?
Vanda: Mám mnoho kolegýň, ktoré majú v mojom veku prvé dieťa. My sme to urobili opačne. Kým si niektoré moje rovesníčky budovali kariéru, šľachtili postavu a až keď im pomaly začal odchádzať vlak pred nosom, začali "kvokať", my sme si rodinu založili skoro a teraz máme čas aj na iné radosti. Ďalšie dieťa už neplánujeme. Nemyslím si, že by to bolo voči dievčatám spravodlivé. Sú vo veku, keď nás potrebujú, pretože v puberte potrebuje dieťa rodiča možno ešte viac než predtým.
Saša: A nepotrebujú mať doma dvoch k bábätku infantilne žvatlajúcich blbečkov.
Vanda: Reprodukčnú povinnosť 2:2 sme si splnili. (Úsmev)
Saša: Keď si ešte chvíľku počkáme, tak nám už budú robiť radosť vnúčatá.
Vanda Hybnerová (*30.09.1968)
- je dcéra slávneho míma Borisa Hybnera a maliarky Jany Kremanovej
- vyštudovala fotografiu, potom herectvo na DAMU
- začínala ako amatérsky mím, ako činoherná herečka prešla množstvom pražských scén
- viackrát bola nominovaná na prestížnu cenu A. Radoka a získala Cenu Thálie
- diváci ju poznajú aj z filmov (Divoké včely, Štěstí) a zo seriálov (Ordinácia v ružovej záhrade, Bazén, Letisko)
- s manželom S. Rašilovom má dcéry Josefínu a Antóniu
- viac informácií na www.lakprodukce.cz
Saša Rašilov (*26. 7. 1972)
- je členom známej hereckej rodiny Rašilovcov
- vyštudoval konzervatórium a DAMU
- už niekoľko rokov je stálym členom súboru Národného divadla
- hral v seriáloch Nemocnica na kraji mesta, Život na zámku či Veľmi krehké vzťahy a vo filmoch Samotári či Duše jako kaviár
- je nositeľom ceny Františka Filipovského
- viac informácií na www.lakprodukce.cz
ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
