Hospodárska kríza je prežutá guma, avšak istota, že hoci sa najhlbšej depresii azda vyhneme, ekonomický rast už nebude tým, čím býval, bude mať svoje dôsledky. Slovensko patrilo v „nultých rokoch" (to sú tie, ktoré odchádzajú) k najrýchlejšie sa rozvíjajúcim predátorom inak mľandravej Európy. Na rozdiel od jej vyspelejšej časti, obyvateľstvo ešte len začínalo byť „naprogramované" na rozmach životnej úrovne, valorizácie a iné radosti. Takto prichádza hrozba, že budeme psychologicky horšie znášať obdobie nízkych rastov či dokonca stagnácie. Dopady na politiku sú vzhľadom na jej iracionalitu úplne nepredvídateľné a predstava „maďarského scenára" mechanicky neprenosná do slovenskej reality. Avšak totálna závislosť na vonkajšom prostredí je pilierom predtuchy, že po „zlatom veku" 2003-2008 (nesmejte sa, prejde vás to) čaká Slovensko slzavá doba s krízou v logu. A problém ešte je, že budúcnosť si vnútorne predstavujeme ako predĺženie súčasnosti, takže uniká pozornosti (nielen Slovákom), že sme prvou generáciou, ktorá môže o sebe vyhlásiť, že naše vlastné životy trvajú dlhšie, než systémy, režimy a inštitúcie... Pripravenosť na zmeny je nižšia než v roku 1989.
Plynová kríza obnažila navonok najmä zraniteľnosť štátu, avšak do hĺbky aj to, že slovenská demokracia produkuje nekompetentné elity. Pretože, všakáno, nedá sa vylúčiť, že až sa v Moskve či Kyjeve (alebo v niektorej z rozpadnutých častí bývalej Ukrajiny) dostane k moci ozajstný blázon, nula na merači v Kapušanoch môže vydržať i dlhšie než dva týždne. Napríklad dva roky. Stopercentná závislosť na plyne je zločin, čo na Slovensku len zvlášť obludnou formou pripomenul svetový fenomén (samo)diskvalifikácie politických tried, dôvera ku ktorým klesla v „nultých rokoch" na historické minimá, kam oko dohliadne. Tento trend ide súbežne s decentralizáciou médií a spoločných sociálnych priestorov, čoho dôsledkom je popri invázii priemeru do verejného života ohromná diverzifikácia záujmov. Banalizácia a vyprázdnenie politiky je priamym dôsledkom toho, že v hierarchii individuálnych záujmov sa verejná sféra prepadla na posledné miesto (a napriek kriku „občianskej spoločnosti" klesne ešte hlbšie). Účasti na voľbách do EP a vyšších regiónov, ktoré lámali všetky známe rekordy, už len ilustrovali špeciálne vlohy slovenských strán „demobilizovať" v kampani. To je neklamný príznak, že v degenerácii straníckeho systému kráčame na čele Európy...
Lisabonská zmluva, čo od 1. decembra platí, pripravila slovenských voličov opäť o zopár (dosť veľa) oblastí, o ktorých správe a správcoch rozhodujú oni priamymi voľbami. Ako z vyššieho vyplýva, tento malý únos demokracie by nás mrzieť ani nemusel (ani nemrzí), keby... Keby bola jediná záruka, že v Bruseli sa s tými kompetenciami naloží rozumnejšie. Ale nie je. Každému musí byť jasné, že nič lepšie ako demokraciu nemáme, avšak končiť rok 2009 zvolaním, že potrebuje reformu ako sviňa, je zľahčovanie situácie.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
