aspoň základnú predstavu o scenároch, ktoré sú v hre v tej či inej alternatíve. Na to však niet záchytných bodov ani mozgovej kapacity.
Kauza globálneho otepľovania je komentátorsky azda najhoršia. Na rozdiel napr. od deficitov verejných financií či (ne)udržateľnosti dôchodkových systémov, ktoré sú racionálne hladko uchopiteľné, opísateľné a dôsledky predvídateľné, agenda klimatickej zmeny je vo fáze „dopadových štúdií" (teda nie samotného javu) úplne iracionálna. Je to viac abstrakcia, šamanizmus a viera než veda a rozum. Existujú seriózne dôvody báť sa toho, čo bude s klímou v roku 2050 (či 2100). To uznáva napr. aj „skeptický ekológ" Bjorn Lomborg (jedna z mála dôveryhodných autorít). Avšak prejsť od vedecky podloženej hypotézy otepľovania ku katastrofickým dôsledkom na planétu predpokladá vziať za hotovú vec viac vrstiev domnienok.
Z tejto východiskovej pozície, čo pracuje s časovým horizontom, v ktorom väčšina účastníkov Kodane už nebude ani na svete, je len logické, že jasná väčšina tzv. rozvojových krajín vníma otepľovaciu agendu ako číru abstrakciu. A nielenže nevidia príčinu, aby neuprednostnili extenzívnu spotrebu a rast životnej úrovne (HDP), čo je podstata snáh všetkých politikov, ale vzali túto Kodaň dokonca ako príležitosť získať mastné dotácie od bohatších, ktorí predsa „zasvinili" planétu už dosť. Tí bohatší, teda aj Európa, ktorým sa s plným bruchom ľahšie filozofuje, si pritom sami v sebe pestujú pocity viny. Akoby za to, že ľudstvo začiatkom 3. tisícročia dosiahlo nebývalú prosperitu a rozmach, niesli morálnu zodpovednosť a boli komukoľvek niečo dlžní.
Snaha o globálnu dohodu na znižovaní uhlíka v ovzduší stojí na idealistickej viere, že jestvuje spoločný záujem a cieľ. Nejestvuje. To si uvedomila Čína, ktorá vytvorila „strategické partnerstvo" s Afrikou spočívajúce na vzájomnej podpore blokácie vyšších ekologických štandardov pre Peking a požiadavky vyšších dotácií pre najchudobnejších. Svetová dohoda o emisiách je iluzórna (minimálne) dovtedy, kým konkurencieschopnosť (aj, najmä) čínskej ekonomiky bude stáť na neférových výhodách oproti Západu, ktorý, naopak, sám seba reguluje ako besný. A „dumpovanie" vývozu (aj podhodnotením meny) potrvá dovtedy, kým budú v Pekingu pri moci despoti. Preto po „last minute dohode", ktorú uzavrel Obama s Číňanmi a spol., bude zrejme nasledovať martýrium ďalších globálnych mítingov, kde úradníci či nižší i vyšší politici budú simulovať snahu o právne záväzný kompromis. To by bol naozaj prelom, ale vzdialený asi podobne ako to, že Západ, ktorý si časť blahobytu vytvoril na dlhoch, bude sám schopný znižovať emisie skleníkových plynov tak, aby mu ohromné sociálne a finančné náklady manévru neprerástli cez hlavu.
Tým nie je povedané, že nerobiť skládku odpadov zo zemskej atmosféry a netvoriť ekologické dlhy pre budúce generácie, nie sú legitímne a dôležité témy. Sú, ale uznať, to je všetko, čo sa dá pre riešenie urobiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
