Nemýlili sa, len možno netušili, že radosť z vlastnej strechy nad hlavou nemali len mladí manželia Martina a Miroslav, ale aj ich priatelia s podobným osudom. Uverili, že aj ich sny o samostatnom bývaní sa môžu premeniť na skutočnosť.
PREŠOV. Cesta za vytúženým bytom nebola pre Mira a Martinu ľahká. Obaja vyrástli v detských domovoch a Miro časť života prežil aj na ulici. Nepodľahli však beznádeji, ale rozhodli sa bojovať za svoj spoločný život. Mali možno aj trochu šťastia, keď stretli ľudí, ktorí ich podporovali a povzbudzovali, keď sa objavovali nové a nové prekážky.
Miro: Kto pôjde Cigánovi za ručiteľa?
Stretli sa v Prešove, hoci obaja vyrástli v rôznych detských domovoch a blúdili po azylových centrách v okolí s jediným snom. Žiť dôstojne a samostatne, mať rodinu, deti a neurobiť rovnakú chybu ako ich rodičia. Miro mal vtedy 30 a žil na ulici, Martina mala 21 a bývala v jedinom prešovskom byte pre dospelé domováčky, ktorý spravuje Občianske združenie Relevnat. Stretli sa na istom školiacom tréningu v Domove na pol ceste. Zaľúbili sa do seba a rozhodli sa pre spoločný život, hoci si uvedomovali, že to nebude jednoduché.
Miro si našiel prácu v Česku, Martina v Prešove a spoločne si odkladali peniaze, aj keď vedeli, že na byt tak skoro nenašetria.
"Skúsil som požiadať aj o pôžičku zo Štátneho fondu rozvoja bývania, ale kritériá sú nastavené tak, že sme ich nevedeli splniť. Stále sa objavovali nové a nové prekážky a musím sa priznať, že veľakrát som to chcel vzdať. Nevidel som východisko. Veď kto pôjde Cigánovi, bezdomovcovi za ručiteľa? Boh dal a našiel sa taký dobrý človek a ja si to veľmi vážim. Potom sme začali hľadať byt a aj v tom sme mali šťastie. Kým sa vybavila pôžička, našli sme s pomocou priateľov Božky a Ľuboša z Domova na pol ceste aj byt," hovorí Miro, blúdiac pyšne očami po byte, ktorý len nedávno vymaľoval.
"Veľmi som to chcela, lákala ma predstava samostatnosti a aj keď poznáme riziká, chceli sme to skúsiť. Nevieme, či si udržíme prácu, či nepadneme na dno, ale budeme sa snažiť urobiť všetko, aby sa to nestalo. Pre nás má ten byt vysokú cenu, vyššiu než peniaze," dodáva Martina a v kuchyni sa už cíti celkom doma.
Byt postupne zariaďovala, kým bol Miro na turnuse v Česku a zvyšok dokončili spolu. Uvarili si prvé spoločné jedlo, dokonca aj pohostenie pre priateľov. Naširoko sa usmievali, akoby všetko, čo prežili predtým, stratilo význam. "Sme tu doma," pripomínajú ostatným.
Smutné detstvo, ťažké dospievanie
Martina prežila celé detstvo v domove vo Veľkých Kapušanoch, kam ju umiestnili po smrti matky. V tom čase žili v Česku, hoci pochádzajú z Jastrabieho v okrese Michalovce. Mala ešte ďalších 5 súrodencov, ale nič o nich nevie. Len o jednej sestre, ktorá žije v Prakovciach, ale nestretávajú sa. Počula tiež, že dvaja bratia zomreli. Vyučila sa za krajčírku, a keď musela z domova odísť, dočasné útočisko našla v giraltovskom azylovom dome. Potom prišla do Prešova a tu sa jej život začal meniť. "Som teraz šťastná," tvrdí Martina.
Miro pochádza v Veľkej Idy pri Košiciach. Do domova v Spišských Vlachoch ho umiestnili, keď mal 5 rokov, lebo jeho rodičia sa oňho a sestry nestarali. Vyučil sa za maliara, a keď z domova odišiel, ubytoval sa vo vranovskom azylovom centre. Tam mohol byť len dočasne. Skúšal teda šťastie vo väčšom meste.
"Fakticky som bol bezdomovec. V Prešove som bývanie našiel v Arche, ale dlho sa mi nedarilo nájsť si prácu, hoci som sa snažil. Nikto mi neveril a boli chvíle, keď som sa vzdával. V Arche bol super správca, Paľo Malík, a ten ma veľmi povzbudzoval, usmerňoval ako otec a radil, ako mám žiť. Začal som vyhľadávať animátorov, prešiel som rôznymi školeniami a každý deň som chodil doslova žobrať o prácu. Občas sa aj niečo krátkodobé našlo, ale nakoniec som ju našiel v Česku," spomína Miro, nazakrývajúc, že nebolo ľahké prežiť a udržať v sebe túžbu osamostatniť sa.
To, že našiel vo svojom okolí podporu, považuje za šťastie. Neskrýval, že mnohí jeho rovnesníci v takej situácii zlyhajú. Prekážky a beznádej riešia alkoholom alebo drogami a potom ostávajú na ulici celý život. So sestrami sa občas stretáva, dve ostali vo Veľkej Ide, tretia žije už niekoľko rokov v Anglicku a štvrtá sa usadila v Holandsku.
Nádej aj pre priateľov
Ich spoločná priateľka Simona zo Spišského Štiavnika žije spolu s ďalšími šiestimi dospelými domovákmi v prešovskom Domove na pol ceste. Tiež sníva svoj sen, učí sa, aby dobehla to, čo ich v špeciálnych školách, kam ich domovy umiestnili, nenaučili. Zistila totiž, že s tým, čo vie, ju nikde nezamestnajú.
"Miro a Maťa sú pre mňa veľkým príkladom. Ukázali mi, že sa to dá a ja som už tomu prestávala veriť. Som v Prešove už 1,5 roka a ešte nemám prácu, neviem sa osamostatniť, ale budem trpezlivá," zdôveruje sa 20-ročná energická Simona.
Podobne uvažuje aj jej rovesníčka Petra z Trebišova. Do 14 rokov žila s otcom a babkou a do domova vo Veľkých Kapušanoch sa dostala v 15 rokoch. Doteraz sa s tým nevyrovnala a aj preto mala problém presadiť sa, keď musela odísť. V 19-ke začala žiť v krízovom centre, kde sa však cítila zle, a preto sa rozhodla odísť. Od tamojšej sociálnej pracovníčky sa dozvedela o možnostiach v Prešove, a tak prišla skúsiť šťastie. "Teraz už viem, že večné presúvanie sa nemá zmysel. Aj tu som mala rovnaké problémy, nevedela som si zvyknúť na cudzích ľudí. Chcem dokončiť školu a nájsť si prácu. Aj pre mňa sú Miro a Maťa povzbudením, modlila som sa za nich a dúfam, že raz sa to podarí aj mne. Asi by som už mala prestať myslieť na rodičov, na to, že by mi mali pomôcť. Veľmi by som sa chcela s nimi stretnúť, ale zároveň sa toho bojím," dodáva Petra.
Domov na pol ceste
Už spomínaný Domov na pol ceste funguje od roku 2003, tak ako Občianske združenie Partneri pre sociálny rozvoj a pomoc. Poskytuje dospelým domovákom individuálne bývanie do času, kým sú pripravení osamostatniť sa. Majú však len 8 miest, a tak je poradovník záujemcov z celého Slovenska nekonečne dlhý.
"Snažíme sa tým deťom pomôcť, naštartovať ich do života, ale aj u nás platí režim, ktorý niektorí nie sú ochotní akceptovať, preto museli odísť," vysvetľuje jedna z aktivistiek Božena Balážová. Ich klienti majú zakázané piť alkohol, vodiť si návštevy bez dovolenia, požičiavať si peniaze, fyzicky napádať spolubývajúcich, kradnúť a podobne. Musia si napríklad písať aj osobný denník, v ktorom plánujú život, ujasňujú si životné postoje a hodnotia, čo už pre svoj cieľ urobili.
B. Balážová spolu s Ľubošom Klimkom vedú domov a zároveň poskytujú sociálne individuálne aj skupinové poradenstvo ako aj reintegračný program. Manželstvo a bývanie Mira a Martiny je aj pre nich veľkým povzbudením, keďže s nimi prekonávali všetky prekážky a motivovali ich, aby dosiahli svoj cieľ.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
