Odmalička im vštepoval lásku k modrým uniformám, prúdniciam, ale aj hasičskému športu. A čo ich spája? Všetci bez výnimky boli alebo ešte sú hasičmi!

Rodinný klan, ktorý sa postupne rozrastal, Laci báčiho veľmi tešil. Vždy v kútiku duše dúfal, že si jeho synovia vyberú povolanie, na ktoré bol on celé roky taký hrdý. Aj keď to dnes len veľmi nerád priznáva, lebo tvrdí, že si mohli vybrať a kvôli nízkym mzdám nemuseli robiť hasičov. A predsa. Čo videli doma, to sa im stalo aj chlebíčkom. Chlapci rástli a postupne privoňali k povolaniu, ktoré je ušľachtilé, veď pomáhajú ľuďom v núdzi, keď im ide o život a majetky.

Všetci traja synovia hasiči, dcéra aspoň dobrovoľná

"Všetci traja moji synovia sú hasiči. Mám ešte dcérku Zuzku, ktorá síce nie je profesionálka ako jej bratia, ale pracuje ako dobrovoľná hasička. Tak už to vyzerá, že nám to povolanie akosi prischlo," hovorí najstarší z rodu Baffyovcov, ktorý je medziiným aj zakladateľom prvých profesionálnych, vtedy ešte požiarnických staníc v okolí Košíc.

Jeho rozprávanie a spomienky by ste hltali s otvorenými ústami dlhé hodiny. V roku 1961 pracoval na melioračnom stredisku v Moldave nad Bodvou, kde sa dozvedel, že hasiči hľadajú opravára a požiarneho technika. Išlo o novinku, nevedel presne, čo ho čaká, no rozhodol sa vymeniť flek.

"Prišiel som ako civil, chvíľu som tam pracoval a náčelník ma presvedčil, aby som prestúpil na požiarny útvar v Košiciach. Neváhal som dlho a vtedy som sa v podstate stal profesionálnym požiarnikom. Absolvoval som výcvik, potrebné skúšky, robil šoféra i zmenového technika," vysvetľuje pán Ladislav starší.

Peniaze donútili Laci báčiho načas vymeniť remeslo

Na tie časy sa mu síce spomína dobre, no ak chcel vychovať aj deti a zabezpečiť im budúcnosť, musel kvôli nízkym platom od požiarnikov odísť.

"Budoval som si dom, peniaze sa u požiarnikov zarobiť nedali, tak som odišiel do bývalých Východoslovenských železiarní. Pracoval som tam štyri a pol roka, až ma raz navštívil náčelník požiarnej inšpekcie. Tvrdil, že v Moldave zakladajú profesionálny požiarny útvar."

Neváhal ani minútu. Nasledujúcich päť rokov pracoval v požiarnom útvare v Košiciach, kým nevybudovali v Moldave stanicu, ktorá - s malými úpravami - funguje až dodnes.

"V Košiciach som zabezpečoval opravy požiarnej techniky. Viete, vtedy takmer celú činnosť zabezpečovali dobrovoľní hasiči, pretože okres profesionálov, tak ako ich poznáme dnes, nemal. Velil som teda dobrovoľným jednotkám ako jediný profík."

Postupne sa vymieňala aj technika, prišli novšie stroje - mnohé z nich zasahovali ešte donedávna. A veru, Laci báči si neraz povzdychne pri pohľade na novú techniku. Ako hovorí, vyzerá výborne, ponúka iné možnosti. Je však prešpikovaná elektronikou, nie ako staré stroje, ktoré sa dali opraviť v podstate na kolene.

Vybrali si sami

Laci báči tvrdí, že synov do ničoho nenútil. Vraj mali možnosť vybrať si. "Oni sami chceli byť hasičmi, ja som ich nemusel presviedčať. Vravieval som im, synovia moji, hasičstvo nie je ružové zamestnanie. Manželka sa do toho príliš nemiešala, sama bola dobrovoľnou požiarničkou. Ej veru, dobrú ženu som mal, ja by som s takou, čo by priveľa papuľovala, nemohol..."

Všetci chlapci odmalička slúžili ako plameňáci u dobrovoľných požiarnikov. Bolo to v čase, keď bol ich otec veliteľom týchto zložiek. Naučil ich pracovať s motorovou striekačkou, a ako všetci svorne dopĺňajú, bola to veru škola života. Otec bol na nich prísny, možno ešte tvrdší ako na ostatných. Vedel, že pri tomto povolaní nie je možné niečo zanedbať, pretože inak neohrozujete len životy zachraňovaných, ale aj vlastný.

Spali v zbrojnici

Navyše chlapci aj so sestrou Zuzkou mali nielen predpoklady, vzory, ale aj rodinnú tradíciu, ktorá ich priviedla k tomu, aby už ako osemroční pobehávali s hadicami a učili sa prvým zásahom. Ich stará mama z maminej strany žila ako mladá na hasičskej stanici v Košiciach. Presne na tej, ktorá dnes ešte stále na Požiarnickej ulici slúži hasičom.

"Boli tam služobné byty pre hasičov a dedo bol tiež hasič. Bolo to v roku 1941 počas vojny, keď bol dedo na fronte. Babka tam zatiaľ bývala a traduje sa, že na stanici sa narodila aj naša mama," vysvetľujú chlapi.

Peter začal s profesionálnym hasičstvom v roku 1991 a tvrdí, že táto práca sa mu vždy mimoriadne páčila.
"Inak by som si ju nevybral za povolanie. Pri tomto nezbohatnete. Rád však pomáham ľuďom, a to rozhodlo. Pamätám sa, že otcovi sme nosievali jedlo a neraz som na stanici aj prespal. V kútiku duše som čakal, či nevypukne požiar a nebudem s ním môcť vyraziť na zásah," vraví muž, ktorý je momentálne predsedom dobrovoľného zboru hasičov a zároveň zástupcom starostky Mokraniec.

Páči sa mu, že stále zažíva niečo nové, aj keď priznáva, že sú povolania, kde sa dalo zarobiť viac. "Bývam v Mokranciach, tam sú hasiči všetci, samozrejme, dobrovoľní. Dokonca aj moja i Lacova manželka. Práve naša obec patrí medzi 12 na Slovensku, kde dobrovoľná požiarna ochrana funguje najlepšie. Keď ide o oheň, žarty idú bokom."

Ohluchla, preto neotvárala

Brat Jozef nastúpil k hasičom v roku 1983. Problém s prácou vraj nemal a ani žiadnu protekciu.
"To veru nie, v tých časoch sa ľudia k požiarnikom príliš nehrnuli, platy boli malé. Bolo ich treba doslova presviedčať, aby nastúpili. Mňa nemuseli. Poznal som stanicu v Moldave, kde doteraz slúžim s Petrom," dozvedáme sa od súčasného veliteľa zmeny moldavských hasičov.

Keď nastupoval, dostal základný plat 1 100 Kčs, čo nebolo bohviečo. Dnes je to už lepšie. Manželka jeho povolanie toleruje, aj keď určite niekedy strach prejaví.

Devätnásť rokov robil hasičský šport, ktorý je obrovskou záťažou hlavne na chrbticu. Medzi najnepríjemnejšie zásahy radí tie, kde zomierajú ľudia, no vraj sú aj také, ktoré pobavia. "Mali sme hlásené, že pani niekoľko dní neotvára byt. Prišli sme teda s rebríkom, vyliezli na balkón. Čakal som strašný pohľad. Keď som však poodchýlil balkónové dvere, zbadal som pani, ako sa motá po kuchyni. Kričal som na ňu: Pani, prečo neotvárate, keď k vám ľudia klopú? A nič! Vôbec mi neodpovedala a robila si svoje. Nakoniec vysvitlo, že ona za dva dni úplne ohluchla a logicky nemohla nič počuť."

Najstarší syn je už "dôchodcom"

Laci báčiho najstarší syn Ladislav si hrdo hovorí, že už je dôchodcom. Po odpracovaných rokoch mal totiž právo odísť na výsluhový dôchodok, čo využil.

"Od 15 rokov som chodil na strednú školu v Žiline, ktorá pripravovala hasičov. Potom prišla vojenčina, no ja som vždy vedel, že budem hasičom. Po vojne som pracoval na inšpekcii, istý čas v Bidovciach ako hasič. Keď som sa oženil, prešiel som do Moldavy, kde som strávil 11 rokov."

Od roku 1996 do roku 2002 pôsobil ako krajský operačný dôstojník hasičov, potom prešiel na ten istý post na Okresné riaditeľstvo Hasičského a záchranného zboru v Košiciach. Rozhodnúť sa po prijatí telefonátu, akú techniku kde poslať tak, aby bol zásah čo najúčinnejší, nie je jednoduché. No zvládal to bravúrne.

Odmeny dával iným

Ako sme sa od bratov dozvedeli, ich snom vždy bolo, aby spoločne s otcom vyrazili na zásah a hasili. A veru, splnilo sa im to, hoci otec ako najstarší bol samozrejme veliteľom. V čase zásahu sa však nepozerá na príbuzenstvo, tam platí tvrdá zásada - zasiahnuť rýchlo, zachrániť, čo sa dá a čo najmenej ohroziť vlastný život. A otec bol tvrdý a nekompromisný.

"Keď sa potom dávali odmeny za zásahy, vždy sme dostali najmenej," spomína Jozef a otec hneď súhlasí: "Je to pravda. No, ale ja som nemal to srdce dať svojim synom viac. Ako by sa na to pozerali ostatní, že majú protekciu? Je však pravdou, že pri kontrole mnou navrhnutých odmien nadriadení vždy odo mňa pýtali vysvetlenie - vraj prečo nedoprajem vlastným synom a dávam im minimum. Takmer vždy im potom pridali," dopĺňa Ladislav st., ktorý okrem hasiča je aj vášnivým včelárom.

Bol zakladateľom a prvým veliteľom hasičských staníc v Čani a Bidovciach, navyše šéfoval aj v Moldave. Kedysi totiž nemala každá stanica svojho veliteľa, a tak sa musel medzi nimi presúvať.

Medzi jeho zásluhy patrí aj vybudovanie expozície starej požiarnickej techniky v Moldave nad Bodvou. Ide skutočne o kusy, ktoré dýchajú históriou. Vystavené staré uniformy, ale aj striekačka z roku 1876 vzbudzujú rešpekt. "Priviezol som ju z Medzeva a čakal na ňu vyše 10 rokov. Starí hasiči mi ju nechceli dať, tak som musel čakať, keď pomreli, mladí mi ju dali," vysvetľuje s úsmevom Ladislav senior a dodáva, že keď sa prišiel na expozíciu pozrieť jeden Nemec, chcel vymeniť svoje auto za striekačku. Hoci by sa zišlo, nesúhlasil. Hodnota nazbieraných vecí je totiž nevyčísliteľná, má obrovskú hodnotu.

Stromček im ešte nehorel

Všetci traja synovia sú okrem hasičov aj leteckými záchranármi, Jozef je inštruktorom, pričom najčastejšie využívajú vrtuľník letky ministerstva vnútra. "Cvičíme zachranárov, ktorí pomáhajú pri povodniach, požiaroch lesov či v nedostupných terénoch." Keď horel Slovenský raj, zasahovali z maďarských vrtuľníkov. Keďže hovoria po maďarsky, dávali pilotovi pokyny, čo má robiť.

Hasiči sa potýkajú s ohňom dennodenne, no z Baffyovcov nefajčí ani jeden. Nemajú k tomu vzťah.

Stretávajú sa často aj na Vianoce. Stromček im však ešte nehorel. "Sme opatrní, možno sa ako hasiči na veci a dianie okolo nás pozeráme inými očami. Pri stretnutiach síce točíme chlapské témy, neobídeme ženy, autá, no aj tak vždy skončíme pri hasičstve. To je už náš osud," vravia svorne.

Prvý Petrov výjazd bol na Vianoce, keď horelo na jednom z poľnohospodárskych družstiev. Minulý rok na Silvestra zasa horel rodinný dom, takže chlapi dobre vedia, že nešťastie nezaujíma, či je sviatok, alebo bežný pracovný deň.

Vianoce trávi každý so svojou rodinou, no tradíciou je aj spoločné stretnutie u otca. Jozef je vychýreným cukrárom, pečie na sviatky každý rok. Manželka má radosť, no dať dokopy nejaký koláč či tortu je jeho doménou. Ladislav je vraj špecialistom na údeniny, a tak majú v rodine o dobroty postarané.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.