Verí v reinkarnáciu a vraj vie, že v tomto živote si musí odčiniť hriechy tých minulých a pomáhať ľuďom. Kade chodí, podáva nielen pomocnú ruku, ale rozdáva aj radosť a optimizmus. A to i napriek tomu, že jej život nebol vždy prechádzkou ružovou záhradou. Hoci obyčajne nie je na tému svojho exmanžela Oldřicha Kaisera príliš zhovorčivá, s nami sa o ňom i o jej súčasnom vzťahu k nemu baviť neodmietla. Naďa Konvalinková.
Duša vraj prichádza na svet preto, aby si tu splnila nejaké úlohy. Oslovuje vás táto teória?
- Áno, ja tomu verím už veľmi dlho. Viem, že tu mám svoju úlohu a že si musím odčiniť čo som "pokazila" v minulých životoch.
Viete, aká je vaša úloha v tomto živote?
- Pomáhať ľuďom. Snažím sa o to každý deň a myslím si, že by to mal robiť každý človek. Mne okrem toho, že pomáham ľuďom vo svojom okolí, robí veľkú radosť patronát v nadačnom fonde Rozum a cit. Ten pomáha pestúnskym rodinám berúcim si do starostlivosti deti, ktoré ich rodičia odložili do domovov, no raz ročne im napíšu pohľadnicu, a tým pádom nie sú voľné na adopciu. Pestúni si ich môžu vziať do starostlivosti a nahradiť im rodinu.
Vy sa staráte o ľudí vo svojom okolí. Kto sa stará o vás?
- Ja mám zatiaľ dosť síl na to, aby som sa o seba postarala sama. A mám pár priateľov, ktorí keď môžu, radi mi pomôžu.
Vašou blízkou priateľkou je herečka Květa Fialová...
- Áno, s tou sme určite niekde v minulých životoch čarovali. (Smiech.)
Teraz spolu nečarujete?
- Teraz spolu "súzvučíme". (Úsmev.)
Vraj si vykladáte karty.
- Pred časom som dostala karty Ivy Huttnerovej, pri ktorých je aj príručka, ako s nimi pracovať. Tak som si podľa nej vykladala a to, čo som si vyložila, sa zhodovalo s tým, čo som vedela. Raz som prišla do divadla a len tak zo žartu sa opýtala, komu mám vyložiť karty. Prihlásil sa jeden barman, že je v zúfalej situácii, že to chce skúsiť. Upozornila som ho, že je to len žart, že ja to neviem a robím to len podľa knižočky. Napriek tomu to chcel, tak som mu vyložila, že v jeho rodine je nejaká vážna choroba, jeho osobne sa to netýka, no tá osoba zomrie a on zdedí veľké peniaze. O mesiac sme sa stretli a vraví mi: "Všetko sa splnilo! Keď ste odišli, odviezli tetu do nemocnice, zomrela a teraz sme dedili." Ešte párkrát som takto vykladala, vyšlo mi to, takže som sa toho začala báť a prestala som s tým.
Nevykladáte ani občas sama sebe?
- Nie. Ale Květa Fialová si každé ráno ťahá kartu s predpoveďou na daný deň. No ona už vie, kde má siahnuť. A ak náhodou siahne vedľa, ťahá ešte raz. (Smiech.) Človek musí svoj osud máličko ovplyvniť.
Dalo by sa to vnímať ako spôsob pozitívneho myslenia. Ako je to s vaším pozitívnym myslením?
- V našej rodine je dedičný zmysel pre humor. Takže keď sme sa stretli, nikdy tam, samozrejme, nechýbali hádky a zbytočné konflikty, no napokon vždy zvíťazil zmysel pre humor a v konečnom dôsledku sme sa neuveriteľne nasmiali. Mám jedného strýka, ktorý mi telefonuje vždy, keď mám nejaký sviatok. Stačí, že začujem jeho hlas v telefóne, okamžite sa rozosmejem a obyčajne náš telefonát vyzerá tak, že sa pol hodiny smejeme a napokon si povieme: "No, už sme si všetko povedali, tak ahoj nabudúce." Smiech je podľa mňa najlepší liek a najlepšia obrana proti všetkému.
Smejete sa naozaj stále?
- Sú, samozrejme, situácie - ako napríklad smrť rodičov - keď sa to nedá. Hoci, keď človek vie, že ich duša odišla "domov" a že už netrpia - to len my trpíme nad stratou - tak im v podstate prajem, že sú už niekde, kde im je lepšie. Pri takýchto stratách býva teda najprv plač, no keď sa mi uľaví, prichádza opäť úsmev a príjemné spomienky.
Ako viera v minulé životy zmenila vašu životnú filozofiu?
- Prestala som sa báť smrti. Predtým sa mi pohreb zdal tragický, čierny a smutný. Dnes to vidím úplne inak.
Vraví sa, že detstvo najvýraznejšie ovplyvní človeka. Aký odkaz nechalo vo vás vaše detstvo?
- Je to komplikované, pretože tým, že sa moji rodičia, keď som mala 10 rokov, rozviedli, zaprisahala som sa, že ja to svojmu dieťaťu neurobím. Že mu takto nezničím detstvo. No dnes si nie som istá, či to bolo správne, pretože možno by tak Karolína mala pokojnejšie detstvo, bola by mnohých vecí ušetrená. No čo by bolo bývalo naozaj správne, dodnes neviem. Viem len, že vzťah s Oldřichom je po rozvode omnoho vyrovnanejší, priateľskejší a že paradoxne všetci traja spolu komunikujeme omnoho lepšie, ako keď sme boli ešte papierovo rodina.
Je zaujímavé, ako v detstve a v puberte kriticky vnímame všetky chyby, ktoré narobili naši rodičia vo výchove, vo vzťahoch, a pritom, ako sa im snažíme vyhnúť, sa vrháme do iných chýb. Ľuďom skrátka (zrejme) nie je súdené žiť úplne bezchybne.
- To je pravda. Ale myslím si, že ani nie je dôležité žiť bez chýb. Na chybách sa totiž učíme - to je stará, ale stále platná pravda.
Ako vás ovplyvnil život s vaším exmanželom?
- S Oldřichom som sa počas nášho manželstvo veľmi veľa nasmiala. Žili sme rýchly, hektický život plný zvratov, v ktorom som sa naučila sebakontrole a pokore. A dnes si myslím, že sme boli spolu preto, aby som sa presne toto naučila. A zároveň si myslím, že aj ja som veľa naučila jeho.
Už ste spomínali vašu spoločnú dcéru Karolínu. Dievčatá sa zvyknú veľmi podať na svojho otca. Čo zdedila Karolína po svojom otcovi?
- Neuveriteľný zmysel pre spravodlivosť, priamosť a čestnosť. Tieto vlastnosti má aj Oldřich od prírody dané. Ak by dnes existovali rytieri, bol by jedným z nich. Ak by nemal trápenie s psychikou, ktoré rieši alkoholom, bol by to, čo sa charakteru týka, jeden z najlepších ľudí, akých som kedy spoznala. Žiaľ, alkohol mnohé zmení. No bojuje s tým statočne. A myslím si, že to, čo vytvoril a čo má v práci za sebou, znamená omnoho viac.
Predsa len, netriafal vás z toho šľak, keď ste vedeli, že je to hodnotný človek, no svoje kvality zabíja v alkohole?
- Samozrejme, že ma triafal! Ale on dostal do vienka nesmierne veľa - ak by spieval, bol by geniálny spevák, ak by tancoval, bol by fantastický baleťák, ak by hral na nástroj, bol by vynikajúci muzikant a ako herec je nesporne geniálny. Skrátka, tej geniality dostal do vienka toľko, že na druhej strane mu Boh ubral. Takže to nevyčítam jemu, ale osudu - že niekde mu dal tak veľa a niekde veľa vzal. No myslím si, že zaňho viac než to, že bulvár napíše, kde sa opil, hovorí jeho práca, ktorú má za sebou a ktorá prežije ďalšie generácie. Na rozdiel od bulváru, ktorý je už o pár dní zabudnutý. Mňa to síce veľmi bolelo, no dnes viem, že bojuje a ja mu veľmi držím palce, vždy budem za ním stáť a stále, keď to bude potrebovať, mu podám pomocnú ruku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
