unny Girl v Hudobnom divadle Karlín. V súkromí je rovnako veselá ako na obrazovke či pódiu, nechýba jej však skromnosť a veľká dávka pokory. Jaroslava Kretschmerová Košičanom do očí vohnala slzy smiechu v rámci úlohy Florence Foster Jenkinsovej v predstavení Je úchvatná.

Všimla som si, že počas predstavenia ste si nešťastne poranili koleno. Sú takéto zranenia na javisku bežnou súčasťou vášho života?

- No to už sa vie? (Smiech.) V jednom momente, ako vo víre vášne dospievam a dotancujem Carmen, ako tak padám ku kolenám divákov, tak som skrátka dopadla akosi poctivejšie. Odnieslo si to kolienko, ale našťastie mi hneď bola poskytnutá prvá pomoc a nožička je už ako nová. Musím však povedať, že sa mi takéto nehody nestávajú. Som asi, ako to povedať, zocelená. Hneď ma len tak niečo nezdolá.

Kvôli aktuálnej úlohe netypickej speváčky Florence ste sa museli naučiť spievať falošne, čo je veľký problém, keď človek spievať vie. Čo bolo na tom pre vás najťažšie?

- Jéj, to je milé, že si myslíte, že som sa to musela učiť. (Smiech.) Veď koľkokrát človeku nechtiac uletí notička... Tu bol skôr problém, že som sa musela naučiť spievať tesne vedľa. Napríklad o štvrť tónu a vydržať to počas celej pesničky. A je pravda, že mi to nešlo. Neustále som sa dolaďovala. Boli na mňa veľmi prísni a dookola mi hovorili, že je to ešte veľmi čisté, že musím viac falošne. Po tých troch rokoch, čo to už hrám, mám už však konečne pocit, že to trošičku zvládam a vo falošnom speve sa orientujem. (Úsmev.)

Čo ďalšie netradičné ste sa ešte museli kvôli hereckým príležitostiam naučiť?

- Našťastie žiadne saltá ani premety. (Smiech.) Avšak kolega z Ypsilonky Mirek Kořínek, ktorý je taký náš pán skladateľ a úžasný muzikant, nás z času na čas núti naučiť sa do predstavenia hrať na nejakom nástroji. Zvládneme pár nôt a nakoniec to v jeho aranžmáne vyzerá vždy veľmi dobre. Ale kvôli predstaveniu Funny Girl v Hudobnom divadle v Karlíne som poctivo chodila na hodiny stepu.

Titul, v rámci ktorého ste sa Košičanom predstavili, je o snoch, ktoré by si mal človek plniť za každú cenu. Ste tiež ukážkovým príkladom dámy, ktorá ide silne za svojimi snami a dokáže pre ne obetovať doslova všetko?

- Myslím si, že nie. Som asi omnoho skromnejšia, alebo skôr nemám žiadne veľké ambície. Ani vlastne vôbec netúžim po žiadnej konkrétnej úlohe. Má to však zrejme na svedomí skutočnosť, že som pred niekoľkými rokmi mala to šťastie zahrať si spomínanú Funny Girl, skvelú muzikálovú rolu, v ktorej sa prepája spev, tanec i činohra. Po ničom inom už asi netúžim. Ypsilonka mi ponúka toľko rozmanitých predstavení, komických a tragikomických rolí, že som spokojná.

Vaša hrdinka, žiaľ, nemá potrebnú dávku sebareflexie....

- Musím povedať, že až teraz po rokoch ju začínam chápať. Keď sme to začínali skúšať, nechápala som, čo je to za hroznú babu. Ani som to nechcela robiť. Hovorila som si, veď nech nájdu nejakú 70-ročnú dámu, opernú divu, ktorá to s radosťou zaspieva. Čo ja mám čo spievať tesne vedľa a ešte si pri tom namáhať hlasivky? Vždy som bola zničená, nevedela som ešte pracovať s technikou, ale teraz po rokoch to zvládam. Pochopila som však, že je to predovšetkým hra o priateľstve a splnených túžbach.

Po čom teda túžite v súkromí?

- Ono človek ďakuje Bohu za to, že je zdravý. Pokúšam sa žiť v určitej pokore a som vďačná za to, čo mám. Rozhodne si nesťažujem. Niekedy totiž okolo seba počujem neuveriteľne veľa reptania. Ľudia sa radi na všeličo sťažujú, no keď potom vidím v televíznych novinách, že sa priženie tsunami alebo prídu povodne, tak si poviem, že toto sú naozajstné tragédie. A vravím si, že veď my si žijeme v podstate dobre a všetko sa dá zvládnuť.

Pochádzate z ukážkovo umeleckej rodiny. Babička bola členkou opery Národného divadla, tatko pôsobil roky v operete v Hudobnom divadle Karlín. Existovala pre vás vôbec iná cesta, ako stať sa umelkyňou?

- Asi nie. I keď človek ako malé dieťa chcel byť všetkým možným. Láska k divadlu však zvíťazila.

Za sebou máte obrovský počet krásnych rolí, no my vás predsa len asi najviac poznáme z trilógie Slunce, seno... Zaujímalo by ma, či na vás ľudia ešte na ulici pokrikujú Evikú?

- No to je veru pravda. (Smiech.) Volajú na mňa a je to veľmi milé. Ani som netušila, že to ešte dávajú aj u vás na Slovensku. Prvé roky mi to síce išlo zľahka na nervy, ale teraz je to pre mňa radosť, že je tento film stále taký obľúbený.

Azda najmilšia bola scéna, v ktorej ste v kancelárii na družstve ´šantili´ s umelou spievajúcou kvetinkou...

- To vymyslel pán režisér Zdeněk Troška a veľmi sme sa na tom všetci zabávali.

Údajne celkovo nie ste vôbec technický typ...

- To veru vôbec. Ja a Jirka Lábus... (Smiech.) Všetci napríklad mali v Ypsilonke už roky mobil, len my dvaja nie. To, že ho máme, je už pre nás vrchol techniky.

Váš zvonivý smiech je súčasťou takmer všetkých vašich rolí. Aj v súkromí ste taký veselý človek? Čo vám dokáže navodiť dobrú náladu?

- Viete čo, napríklad vaše vynikajúce zákusky. Dnes som si jeden počas predstavenia na javisku dokonalo vychutnala. Cukrárske výrobky máte v Košiciach úchvatné. To my v Prahe, žiaľ, nemáme. Škoda, že sme tak ďaleko, lebo by sme k vám na ne jazdili častejšie.

Keď som mala pätnásť a niekto si zo mňa robil srandu, že: ´Zrzy, zrzy, co tě mrzí´, tak som nebola najšťastnejšia."

Ste taká pahltná?

- Pahltná? (Smiech.) To ani nie, ale v deň predstavenia radšej veľmi nejem, aby som sa zapla do kostýmu, pretože hráme jedno predstavenie v tom istom kostýme aj pätnásť rokov. Takže sa doňho musím vtesnať. Až po predstavení sa s chuťou a radosťou najem.

Kvôli tomu kostýmu stačí nejesť, alebo aj nejako cvičíte?

- Necvičím, ale začnem. (Smiech.)

Aj vy v pondelok?

- Tak nejako a veľmi sa na to teším. Azda teda niekedy.... Zatiaľ mi stačí, že v deň, keď hrám, si cez deň zobnem nejaké ovocie a ovsenú kašu, odohrám si svoje a s radosťou sa o pol jedenástej v noci idem navečerať. Nie je to síce zdravá životospráva, ale už teraz varia našťastie všade veľmi dobre.

Vy osobne ste dobrá kuchárka?

- Myslím si, že to, čo varím, je veľmi chutné a hlavne to robím rada. Mám aj množstvo vynikajúcich receptov od babičky a od mamičky, ale nestíham. Takže oveľa radšej sa po predstavení vyberiem niekam s kolegami najesť a vždy si dám niečo výborné.

K vám neodmysliteľne patria krásne ryšavé vlasy. Ženy však nikdy nie sú spokojné s tým, čo majú...

- Presne tak. Keď som mala pätnásť a niekto si zo mňa robil srandu, že: ´Zrzy, zrzy, co tě mrzí´, tak som nebola najšťastnejšia. Ale čím som staršia, tak mi to viac vyhovuje. Keď do toho dám málinko farby, tak sa mi darí skryť aj šedinky a myslím, že blondína ani čiernovláska by som byť nemohla. Volím teda túto zlatú strednú cestu a ostávam pri tejto farbe celý život.

Vaše meno sa často spája s charitatívnymi projektmi. Čo u vás vyvolalo potrebu pomáhať ľuďom? Kedy nastal ten zlom?

- Myslím si, že keď má človek rád ľudí a miluje aj Boha, tak to ide samo. Viem, že Boh existuje a aj dary, nielen v podobe talentov, čo nám dal, sú od neho. A za to sa môžeme len poďakovať, byť pokorní a užívať si to. A radovať sa z toho, čo máme.

Profil

• Narodila sa v roku 1955 v Prahe.

• Pochádza z umeleckej rodiny. Jej babička pôsobila v Národnom divadle, mama bola opernou speváčkou a otec členom Hudobného divadla Karlín.

• Vyštudovala DAMU a následne sa stala členkou Štúdia Ypsilon, kde pôsobí dodnes.

• Hosťovala v Karlínskom divadle, v divadle Na zábradlí a v hre divadla Kalich Je úchvatná exceluje už pár rokov.

• Zahrala si v množstve divácky obľúbených filmov. Medzi najznámejšie patria Vrchní prchni, Jak svět přichází o básniky, trilógia Slunce, seno..., Otesánek, Jak se krotí krokodýli, Lotrando a Zubejda, Arabela... Účinkuje aj v seriáloch, ako napríklad Rodinná pouta či Život na zámku.

• Venuje sa aj dabingu, kde prepožičiava hlas hlavne Barbare Streisand.

nit

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.