V ten predjarný deň deväťdesiateho štvrtého roku v Bazilike sv. Markéty Břevnovského kláštora v Prahe tieto verše zo slávnej Krylovej Písně neznámého vojína nezazneli. Škoda, pretože by sa boli výborne hodili. V ten deň sa totiž prišlo - a "s pózou mistrnou zkoušelo zabrečet" - bohviekoľko politikov a kadejakých iných celebrít rozlúčiť s legendou. Tých istých, pre ktorých Karel Kryl v posledných rokoch svojho života prestal existovať. Stal sa pre nich nepohodlnou prekážkou, nepríjemnou výčitkou, zbytočnou záťažou. A hoci k tomu výraznou mierou sám prispel, veľmi radi ho vymazali zo svojich diárov a pamätí. Teraz im však už nemohol brýzgať nepríjemné pravdy, nemohol ich dráždiť a provokovať. A tak prišli v hojnom počte "pokleknout a zabrečet" pred televíznymi kamerami.

Stal sa živou legendou

Príbeh Karla Kryla by sa dal zhrnúť do niekoľkých slov. Vydal doma jedinú platňu, stal sa živou legendou, potom ho "prekliali", a keď sa po dvadsiatich rokoch vrátil, rozhodol sa vlastnú legendu zničiť. Podarilo sa mu to? Kdeže! Jednak si legendy žijú samé a nedávajú si do toho kecať ani svojim vlastným žijúcim subjektom, jednak Krylove pesničky zľudoveli a ich autor na ne stratil akýkoľvek vplyv. Krylov príbeh je však oveľa košatejší a nedá sa vtesnať do úzkeho šuplíka. Karel Kryl vždy bol a aj ostal nespútateľným živlom. Drsným, nepríjemným, ale zároveň aj očistným, osviežujúcim vetrom, vyháňajúcim zatuchlinu a smrad z našich často takých obľúbených kútov. "Nad mozkem poslušnost a nad rozumem víra a správná příslušnost je víc než v botě díra."

Bojovník s citlivým srdcom

Karla Kryla možno nazvať malým bojovníkom s veľkým citlivým srdcom. Jedno i druhé dostal do vienka po svojich predkoch, významných moravských tlačiaroch. Krylov dedo založil v Novom Jičíně tlačiareň, ktorú po ňom prevzal Krylov otec, a vtedy to už bol jeden z troch najrenomovanejších podnikov v Čechách. Tlačili sa tam krásne knižky, technicky najnáročnejšie zákazky. Z dlhého radu autorov stačí spomenúť Nezvala, Čapka, Halasa, Gogoľa... Malý Karel teda žil uprostred krásnych a zaujímavých kníh, ale takisto na vlastné oči videl, ako "robotnícka trieda" rozbíjala ich tlačiareň kladivami a krompáčmi. Pravda, až po tom, čo na nákladiaku odviezli nesmierne cenný archív. Na to nikdy nezabudol. A nikdy im to nezabudol.

Bratříčku, zavírej vrátka

"Bratříčku, nevzlykej, to nejsou bubáci..." Kryl zažiaril ako supernova v šesťdesiatom deviatom roku, keď mu vyšla prvá a jediná platňa Bratříčku, zavírej vrátka. Ale autorsky rozhodne nespadol z neba. Tomuto úspechu predchádzal dlhý vývoj textára a básnika. Po skončení keramickej školy v Bechyni postupne spolupracoval s viacerými malými divadlami, ktoré v šesťdesiatych rokoch vznikali ako huby po daždi. Písal texty aj hudobným skupinám. Okrem iného napísal český text skladby Rolling Stones Paint in black - "stanu se výtvarníkem s poetickou duší, a metr nad chodníkem namaluju tuší".

Kryl ako tulák obchádzal kluby

Teplice, Ostrava, Praha. Divadelné zákulisia, kaviarne, bary, rozhlasové štúdiá, krátkodobé podnájmy, srandovné honoráre, ale zaujímavý, inšpiratívny, veselý život. Tam sa pomaličky skladala budúca legenda.
"Sedíce pod Pietou cpali se omeletou, hlasitě nadávali na pitomou nudu. Čmárali po Pietě pozdravy Mariettě, kterou si půjčovali neznajíce studu." Pieta, Anděl, Salome, Nevidomá dívka, Veličenstvo kat. Kryl ako tulák obchádzal "země české" po kluboch a stával sa pojmom. Čosi-kamsi mal taký nabitý program, že nevedel, čo skôr. Prišiel rok 1968, najprv závan slobody, potom Rusi - a začiatok konca.

"Prší a ve tmě se setmělo.."

"Prší a venku se setmělo, tato noc nebude krátká..." Kryla zasiahla ozajstná sláva naozaj na poslednú chvíľu a práve vtedy mu z preplneného diára ktosi usilovne začal zmizíkovať naplánované akcie. Rušili sa koncerty, nahrávanie v štúdiách, odmietali objednané texty. Meno Kryl sa stávalo hrozbou. Krajinu zožierala smrteľná choroba strachu. Napísal Rakovinu. A po dôkladnej úvahe sa nevrátil z Nemecka. Dvadsať rokov.

Láskou mu boli slovo a ženy

"Lásko, zavři se do pokoje..." Miloval slovo a ženy. Hovorieval - "se slovem je to stejné jako s hlínou, člověk se musí naučiť s ní pracovať" a dodával, že so slovami sa musí nakladať veľmi opatrne, v poézii i v politike, hoci v poézii možno jazyku podľahnúť. Spať s ním. Milovať ho a nenávidieť, znásilniť ho i koriť sa mu. "Jazyk je jako ženská." A o ženách tvrdil: "Pro mně je láska, erotická i sexuální, něco tak přirozeného, jako je dýchání." Bolo o ňom známe, že mal rád mladé dievčatá. "Když jsme se jednou naučili mít rádi mladé holky, tak je budeme mít rádi vždycky." Svoju prvú ženu Evu nesmierne miloval, písal jej na zrkadlo verše. Po roku ho opustila. Potom nadviazal dlhoročný vzťah s Marlen, ktorá mu povolila "dlouhou uzdu". Na pohrebe v Břevnovskom kláštore vraj nebola jedinou vdovou. "Stvořil Bůh ratolest, bych mohl věnce vázat. Děkuji. Za bolest, jež učí mne – se tázat."

Slobodná Európa

Karel Kryl sa roky prihováral svojmu domácemu "obecenstvu" z rádia Slobodná Európa. Najprv ako externista, po čase už ako redaktor. Robil spravodajstvo, dokonca športové i cirkevné, pripravoval veľmi obľúbené hudobné programy. Revolúcia preňho začala už v lete 1989, keď pre rádio natočil vo Viedni program s Jarkom Nohavicom. Do Prahy prišiel v novembri na matkin pohreb. Napriek tomu prehlásil, že to bol najkrajší týždeň v živote. Ľudia ho vítali so slzami v očiach. Spieval stotisícovému davu na Václaváku štátnu hymnu. Spolu s Karlom Gottom. Do smrti si tú chybu neodpustil.

Chcel rozbiť svoj pomník

Po príchode domov si uvedomil, že už vlastne nie je živým spevákom, ale sochou, nechceným klasikom, ktorý nesmie narúšať svoju veľkosť. Ocitol sa v situácii okiadzanej mŕtvoly. A preto sa rozhodol vlastný pomník rozbiť. Spontánne, vášnivo, úprimne, ako vždy, komentoval, útočil, hádal sa. Netrvalo dlho a pomník sa začal rozpadať. Mnohým ľuďom sa jeho postoje nepáčili, mnohí sa urazili, ešte viac ich nepochopilo jeho správanie. Nerozumeli mu a začali ho považovať za blázna. Zo sĺz v očiach, svätého nadšenia a plných sál ostali desiatky verných. Zopár priateľov. A potom už iba nezáujem, odsúdenie, zloba. Jeho smrťou sa však všetko obrátilo.

Legenda žije...

A tak je to dodnes. Krylova legenda žije, a keď sa to hodí, tak ju páni vytiahnu, oprášia a prehodia si ju cez hrude ako vlasteneckú šerpu. Tak to bolo aj pri nedávnych oslavách 20. výročia nežnej revolúcie. A čo by na to povedal Karel Kryl? "Kolik vám platěj za tenhle nápad? Táhněte raději s děvkama chrápat!"

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.