Ako jedenásťročného ho zasnúbili s deväťročnou Máriou z Anjou, s ktorou mal dostať aj poľský kráľovský trón na základe dohody medzi Piastorcami a Anjouovcami o vzájomnom dedení koruny. Poľská šľachta bola proti Žigmundovi ako proti budúcemu kráľovi a korunu zdedila Máriina sestra Hedviga sobášom s Jogellom - litovským veľkokniežaťom.
Znepriatelil si šľachtu
Po smrti Ľudovíta I. nastal v Uhorsku boj o trón medzi viacerými skupinami magnátov a Žigmundovi hrozilo, že príde o kráľovstvo. Preto sa rozhodol vpadnúť do krajiny s vojskom a oženil sa so svojou snúbenicou Máriou, uhorskou kráľovnou. Kým nebol korunovaný za kráľa v roku 1387, bol iba manželom kráľovnej a prijal titul hlavného kapitána Uhorska. Za kráľa ho prijala iba malá časť uhorskej šľachty.
Po nástupe na trón sa Žigmund uchádzal o priazeň viacerých skupín šľachty, ktorej rozdával majetky. Chýbala mu aj priazeň svokry - kráľovnej vdovy Alžbety, nehovoriac o chladnom vzťahu manželky Márie, ktorá sa oň starala z donútenia.
Uhorsku hrozilo turecké nebezpečenstvo z takmer ich bezprostrednej blízkosti Uhorska. Uhorskí panovníci počas postupovania Turkov na Balkáne bojovali o neapolské dedičstvo a ani len nepomysleli na to, aby sa postavili aj proti Turkom a pomohli slovanským balkánskym krajinám. Žigmund od začiatku svojej vlády mal najaté žoldnierske vojsko a rozdávaním kráľovských majetkov príslušníkom dvoch najmocnejších magnátskych skupín si chcel zabezpečiť ich vojenskú pomoc. Nedočkal sa jej, keď sa rozhodol postaviť sa proti Turkom vojenskou výpravou. V roku 1396 utrpelo jeho žoldnierske vojsko pri Nikopoli porážku a on si zachránil život útekom na byzantskej lodi do Carihradu.
Kým Žigmund bojoval, s nárokmi na uhorský trón vystúpili poľskí Jagelovci aj neapolskí Anjouovci za podpory tej uhorskej šľachty, ktorá mu odoprela vojenskú pomoc. Znepriatelil si ju ešte aj svojím príchodom do Uhorska, keď dvom bratrancom, Joštovi a Prokopovi, založil príjmy Nitrianskej a Bratislavskej stolice a obklopil sa cudzincami.
Uväznili panovníka
V roku 1397 prepukli rozpory medzi uhorskou šľachtou a Žigmundom, keď na sneme v Temešvári presadili magnáti banderiálne vojsko v krajine. Šľachta predložila snemu požiadavku, aby polovicu z cirkevných príjmov venovali preláti na protitureckú ochranu a aby sa cudzincom nedávali žiadne majetky.
Žigmund bol rozporuplný človek a viedol neprezieravú politiku, ktorú označovali za dobrodružnú. Jedným z jej prejavov bolo aj jeho spojenectvo s českými prelátmi a šľachtou proti vláde jeho brata Václava IV., ktorého dokonca uväznili. Žigmund sa chcel ujať v Čechách moci namiesto neho. Po návrate z Čiech r. 1401 skupina šľachticov na čele s Bebekom dala Žigmunda uväzniť a ešte v tom istom roku šľachta na sneme v Topoľčanoch zvolila za uhorského panovníka Vladislava Jagelovského. Vzápätí zmobilizovali Habsburgovci ďalšiu kliku, ktorá Žigmunda vyslobodila z väzenia a pripútala si ho sobášom s Barbarou Cillskou. Magnát Mikuláš Garai, ktorý s Cillským Žigmunda dal vyslobodiť, sa stal doživotným palatínom. Žigmund sa zaviazal ponechať trón Habsburgovcom, ak nebude mať potomka.
Drahé vojny
Aj neúspešné vojny stoja peniaze a vojny, ktoré viedol Žigmund s Benátkami o Dalmáciu, nemali konca a vyžadovali si veľa peňazí. Preto opäť siahol po zálohovaní ako v prípade svojich bratrancov. V roku 1412 zálohoval poľskému kráľovi hradné panstvo Stará Ľubovňa a Podolínec s Gňazdou, ako aj 13 miest zo spišskej komunity za 88-tisíc dukátov. Starosť o ochranu hranice na Dunaji zveril Žigmund rádu Johanitov a proti poľským Jagelovcom sa spojil s Rádom nemeckých rytierov.
Extrémne rozhodnutia rozporuplného človeka a panovníka nazývaného „ryšavá líška“ na jednej strane krajinu hospodársky vyčerpávali a na druhej niektoré múdre uzákonenia ju povznášali.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
