a k tomu aj veľmi bohatú a zložitú históriu a je jednou z európskych klenotníc historických a umeleckých pamiatok. Môže sa pochváliť bohatou historiografiou siahajúcou až do 16. storočia a tá trvá nepretržite až do súčasnosti.“

Najstaršia písomná správa o Spiši pochádza z latinskej kroniky od poľského autora Jána Dlugosza z roku 1132. Z uhorských zdrojov je prvá písomná správa z listiny kráľa Ondreja II. z roku 1205. Zápis sa viaže k okoliu Spišskej Starej Vsi a k Spišskému hradu z roku 1214.

Sídlo župy na Spišskom hrade

Územie Spišskej stolice sa rozprestieralo v Popradskej a Hornádskej kotline, Hnileckej doline, na severe siahalo do Zamaguria a na juhu až po Turňu nad Bodvou. Do uhorského štátu bolo toto územie včlenené už v 11. storočí. Hranice Spiša sa ustaľovali postupne, ešte aj v 14. sor. uhorský kráľ Ondrej II. dal Spiš do držby prepoštovi Adolfovi v r. 1209 a povolil mu postaviť na Spišskom hrade palác s vežou. Prvým preukázateľným županom Spiša bol v r. 1216 Dionýz.

Pri vytvorení Spišskej župy za sídlo najskôr vybrali Spišský hrad postavený na prelome 11. - 12. storočia. Odvtedy bol nepretržite obývaný až do r. 1780. Sídlom Spišskej župy bol hrad od r. 1216 až do 16. storočia, keď sa celá administratíva premiestnila do Levoče, kde sídlo župy pretrvávalo až do rozpadu Rakúsko-Uhorska v r. 1918 a prakticky až do roku 1922.

Stolica spišských kopijníkov

V 13. - 15. storočí na Spiši vznikli zložité podmienky pre administratívu a spravovanie územia. Vytvárali sa tam rôzne skupiny z obyvateľstva, ktoré si uplatňovali svoje výsady, zohľadňovali ich aj panovníci. Niektoré sa vyčleňovali spod priamej právomoci spišského hlavného župana. Prvou taouto skupinou, ktorá si uplatňovala svoje privilégiá, boli spišskí kopijníci a vytvorili Stolicu spišských kopijníkov. Ich práva im priznal kráľ Belo IV. na základe najstarších listín v roku 1243 a tá potom pretrvávala na Spiši až do r. 1803, keď bola zrušená a pričlenená pod správu hlavného spišského župana. Spoločenstvo bolo označované aj názvom „Malá spišská župa“ so sídlom v Spišskom Štvrtku a v Betlanovciach.

Po tatárskom vpáde kráľ Belo IV. pozval do Uhorska nemeckých kolonistov a prisľúbil im výsady z materskej krajiny. Takto sa na Spiši sformovalo „Spoločenstvo spišských Sasov“, ktorým oficiálne listinu výsad udelil až kráľ Ondrej III. v r. 1299. Spoločenstvo združovalo nemeckých kolonistov v Popradskej a Hornádskej kotline. Pod spoločenstvo spočiatku patrilo až 30 a neskôr 24 sídlisk pod názvom „Provincia 24 spišských miest so základným sídlom v Levoči. Na čele spoločenstva stál gróf nepodliehajúci priamo pod hlavného župana Spiša.

Zálohované spišské mestá

Z histórie je známe aj zálohovanie 16 spišských miest Poľsku kráľom Žigmundom, ktorý si požičal peniaze na vedenie vojny od poľského panovníka. Tieto mestá patrili pod správu poľského kráľa, ale na ich čele bol osobitný správca so sídlom na Ľubovnianskom hrade a neskôr v Starej Ľubovni. Toto spoločenstvo vytvorilo provinciu 16 spišských miest. Pod správou Poľska bola až do r. 1772.

Pomery na Spiši sa zmenili po tereziánskych a zvlášť po jozefínskych reformách. V roku 1785 bola definitívne zrušená Provincia zálohovaných spišských miest a všetky sa ocitli pod priamou správou Spišskej stolice, ale pre ich ochranu a pomoc sa vytvorila nová správa týchto miest so sídlom v Spišskej Novej Vsi.

Slúžnovské okresy

Od roku 1598 - 1773 sa stolica členila len na tri menšie celky - slúžnovské okresy. Po roku 1773 sa zriadili štyri - Horský, Levočský, Magurský a Tatranský. Tatranský sa neskôr premenoval na Podtatranský. Po r. 1848 asi desať rokov bolo vytvorených sedem, neskôr sa vrátili k pôvodným štyrom a nakoniec ostalo osem slúžnovských okresov.

Vo vedení župy sa vystriedalo množstvo županov z rodov Zápoľských, Thurzovcov, Csákovcov, Mariassyovcov a ďalších. Levoča sa takto stala „metropolou Spiša“ na 400 rokov. V roku 1770 v tejto župe žilo 106 250 obyvateľov. Najväčším mestom župy bol dlho Smolník s 6 022 obyvateľmi. Na druhom mieste bola Spišská Nová Ves, potom Gelnica a až na štvrtom mieste podľa počtu obyvateľstva bola Levoča. Spiš bol v minulosti bohatý na remeselnú výrobu, mal rozvinutý obchod, vyspelé baníctvo, hutníctvo a poľnohospodárstvo, ale v mnohých lokalitách pretrvávala chudoba a vysťahovalectvo.
So sídlom župy v Levoči súvisia dve budovy: dom č. 59 na námestí Majstra Pavla z Levoče z roku 1590, ktorý od r. 1790 bol sídlom župy, a preto je nazývaný aj ako „malý župný dom“. V jeho blízkosti je novší „veľký župný dom“, sídlo župy do r. 1922.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.