Martin Zbojan: Skutočným umením sa u nás nedá živiť

Jeho obrazy odrážajú raj, v ktorom však kdesi podvedome cítiť prítomnosť diabla. Priznáva, že sarkazmus je neoddeliteľnou súčasťou jeho tvorby a využíva ho, aby sa vyhol banalite. Vraví, že v experimentovaní ešte nepovedal posledné slovo, bráni sa tvoriť diela bez myšlienky a cez obrazy dáva iným možnosť nazrieť do svojho vnútra. Tvorbu Martina Zbojana od roku 1994 po súčasnosť môžete nájsť na výstave v Hoteli Bankov do 23. januára.

Aký je váš vnútorný svet umelca, do ktorého možno len málo ľudí vpustíte?

- Môj vnútorný duchovný svet je, myslím, bohatý. Umelec by mal byť vzdelaný, rozhľadený a kultúrny človek. Povedal by som, že nadpriemerne. Pretože umenie je poslanie, ktoré si to vyžaduje.

Ste vraj veľmi náročný na intelekt vnímateľa. Nie ste potom možno až sklamaný, keď vo vašich obrazoch človek nenájde to, čo ste mu chceli povedať?

- Sklamaný ani nie. Moje práce nie sú pre každého, respektíve oslovujem len určitú časť publika. Som však náročný predovšetkým k sebe. Diela vytváram tak, aby som bol spokojný ja, a nie aby bol spokojný konzument. Keď sa mi to podarí, teda keď vyjadrím myšlienku, ktorú som plánoval, mali by byť spokojní aj ľudia. Potom si totiž stojím za tým, že to, čo robím, je umenie.

Čo vám umenie dáva? Existuje vo vašom živote ešte niečo na približne rovnakej úrovni, čo by vám mohlo priniesť podobné uspokojenie?

- Priznám sa, že niekedy mám chuť vôbec umenie nerobiť. Pretože súčasný umelec sa často musí zamýšľať nad tým, ako prežije duchovne aj materiálne. Niekedy je to naozaj dosť ťažké. Tieto dve veci sa v podstate na Slovensku nezlučujú a takáto predstava je romantická. Skutočným umením sa u nás nedá živiť. Je niekoľko nestorov moderného umenia a zopár súčasných umelcov, ktorým sa podarilo dostať sa medzi horných 10-tisíc, ich diela sú prijímané ako artefakt a ľudia sú ochotní za ne platiť, koľko si povedia. Často to však potom skĺza na povrchný a nekvalitný prejav, lebo títo ľudia už majú ´vystaráno´. Nemusia sa snažiť. Vo všeobecnosti medzi ľuďmi prevláda názor, že umelec musí byť nejakým spôsobom traumatizovaný, aby zo seba dostal na plátno správnu myšlienku. Aj keď ja si nemyslím, že je to až tak.

A ako je to s vašimi traumami?

- Každý si v živote zažije svoje a môj bol relatívne dosť komplikovaný. Na obrazoch to aj vidno. Teda niekto to vidí, niekto nie, no mnohí hovoria, že maľujem peklo.

Do akej miery sa v rámci svojej tvorby oddávate filozofickým úvahám? Vraj ste totiž človek, ktorý rád filozofuje...

- Jednou z mne blízkych tém sú aj filozofické úvahy, ktoré vyjadrujú postoj k tomu, kde sme a kam smerujeme. Snažím sa skrátka maľovať o niečom a nie o ničom. Nevnímam obraz ako prázdnu dekoráciu, ale pokúšam sa vyjadriť nejakú myšlienku. Aj keď niekedy je to samozrejme banálne a možno málo súčasné... Filozofické témy tvorím overenými maliarskymi postupmi. Nechcem však povedať, že starými. Ja som však už asi starý na to, aby som z týchto koľají nejakým spôsobom vybočil. Námet pretavujem cez seba, a to už je dnes trochu, dajme tomu, pasé. Uvedomujem si to, a tak sa snažím istým spôsobom to aspoň neustále inovovať. Nikdy však nevybočujem tak, aby som robil niečo, čo robiť nechcem.

Naozaj v sebe nikdy necítite potrebu vybočiť?

- Ja vybočujem. Nie je u mňa obraz ako obraz, a to vidieť.

Mám na mysli nejaký úplný úlet...

- Úplný zatiaľ nie. Ale myslím, že som ešte zatiaľ v experimentovaní nepovedal posledné slovo. Všetko čo mám okolo seba a čo prežívam, je v mojich obrazoch. Snažím sa to len adekvátne spracovať.

O vašej tvorbe okrem iného vravia, že vo vašich dielach akoby zastal čas a ukrývajú prežité pravdy. Zaujímalo by ma preto, ako svoje zážitky pretavujete do diel?

- No nebol by som rád, aby to vyznelo, že je môj život nejaký mimoriadne komplikovaný. Ono každý z nás má nažité. Niekto môže žiť vyrovnane úplne v pohode a odrazu sa mu prihodí niečo, z čoho sa nespamätá až do smrti. Dôležité je preto vždy sa nejakým spôsobom spamätať. Nemaľujem tak, že si tým stále len riešim nejaký problém. V umení u mňa nejde o riešenie vnútorných problémov, aj keď v mojich obrazoch je prítomné určité napätie. Ukrývajú sarkazmus, nihilizmus či duchovno..., avšak nič konkrétne. Už dávno sa nesnažím vyjadriť nejaký konkrétny vzťahový úraz.

Jedna z vašich výstav niesla názov Tiene z raja. Myslíte si, že v raji sú nejaké tiene? Aké sú podľa vás tienisté stránky raja?

- (Úsmev.) Je to samozrejme metafora, a to, čo sa snažím zobraziť, nie je eden. Namaľoval som napríklad obraz Idyla z raja, na ktorom nájdete diablovu nohu. V mojich dielach je skrátka ukrytý kus sarkazmu až nihilizmu, ako som spomínal. Na tomto viac-menej staviam, aby to nebolo banálne. Niekedy je to viac vypuklé, niekedy len v pozadí. Ale vždy to tam je. Nedokážem maľovať len tak, že nanášam farbu na plátno, vytváram nejaké štruktúry a hrám sa s farbami. Takýto druh tvorby však prežíva aj dnes a najmä ľudia, ktorí nemajú čo povedať, ho využívajú.

Ste typom umelca, ktorý je rád konfrontovaný s tvorbou svojich kolegov a orientuje sa v súčasnom umení alebo ste človek, ktorý radšej tvorí v ústraní?

- Zaujímam sa o súčasné maliarstvo na Slovensku a mám celkom slušný prehľad o tom, kto čo robí a na akej úrovni. Aj to sám hodnotím. Nevyjadrujem svoje názory nejako nahlas, ale je mi jasné, kto na čo má a na čo nie. A to je dôležité. Často napríklad niekto má komerčný úspech, ale nemaľuje bohvieako. Ale to bolo tak aj v minulosti a zrejme to tak aj ostane.

Pôsobíte ako vysokoškolský pedagóg. Dá sa povedať, že ste sa našli v tejto práci a napĺňa vás kontakt s mladými ľuďmi alebo ju skôr vnímate ako spôsob zabezpečenia, aby ste si popri nej mohli pokojne tvoriť?

- Niekedy je to otrava a niekedy ani nie. Keď je umelec zavretý sám vo svojom ateliéri, tiež to nie je najideálnejší spôsob žitia. Škola mi dáva možnosť ísť medzi ľudí. Dochádza tam ku korelácii názorov na umenie, lebo tí najlepší zo študentov sa snažia pracovať v intenciách najnovších trendov v maliarstve. V tom sa ich snažím podporovať, a tak sa navzájom ovplyvňujeme. Učenie mi však je niekedy príťažou, to musím uznať. Hlavne vtedy, keď je nával a musím písať veľa oponentských či školiteľských posudkov, lebo to je otrava. Občas ma nebaví ani samotné učenie. Niekedy by som sa skrátka radšej zavrel doma v ateliéri, lebo čo mám ja človeku hovoriť, ako sa má maľovať, keď tomu aj tak nerozumie. Medzi študentmi sú totiž veľké rozdiely v schopnostiach výtvarne pracovať a v prístupe k štúdiu.

Hádam však máte medzi študentmi aj nejaké talenty...

- Sem-tam sa nejaký nájde.

Čomu to pripisujete?

- Jeden čas sa školy hodnotili podľa toho, koľko majú študentov. Preto sa ich nabralo veľa a títo ľudia sú ešte stále v škole... Dnes je už tiež menší záujem o štúdium, a to nielen výtvarného umenia ako takého, ale učiteľských smerov vo všeobecnosti. Slovo učiteľ je pomaly nadávkou a nie označením človeka, ktorý v spoločnosti niečo znamená.

Na viacerých vašich obrazoch som si všimla inšpiráciu kameňom. Prečo kameň?

- Áno, kameň sa mi pripisuje. Urobil som aj takú väčšiu sériu. Možno ho vnímam prenesene ako akýsi symbol ľudského osudu, ale nie v zmysle, že si na chrbte vlečieme nejaký veľký kameň. Je pre mňa skrátka veľmi inšpiratívny a fascinuje ma zovretosť jeho tvaru. Kameňov som ja už skrátka namaľoval azda aj celý kameňolom.

Sakrálno sa vo vašej tvorbe odráža dosť intenzívne. Aký je váš vzťah k viere?

- Istý čas som sa touto témou zaoberal dosť intenzívne, ale myslím, že ju spracúvam svojsky. Sakrálne veci sa snažím tvoriť tak trošku cez seba a nie cez známe motívy. Pretože umenie vo všeobecnosti bolo v minulosti v značnej miere postavené práve na tejto téme a dnešný umelec ju už preto často až obchádza alebo sa dostáva do roviny, že ju ironizuje. Sakrálno sa stáva terčom rôznych metafor a prekrútení, čo mne osobne nekonvenuje. Ja sa snažím tieto veci robiť s plnou vážnosťou, ale zase nie konzervatívne.