Takáto utajená správa na drevených doštičkách pokrytých voskom, dokázala napr. zachrániť Grécko pred porážkou Peržanmi v 5. stor. pred n. l. Spôsoby tajnej komunikácie opísal grécky historik Herodotos (asi v r. 485 - 425 pred n. l.) v diele Dejiny a nazval ich steganografia, čiže tajné písanie.
Plinius starší opisuje v 1. storočí n. l., ako sa dá "mlieko" rastlín využiť na neviditeľný atrament. Podobné vlastnosti majú rôzne organické tekutiny, lebo sú bohaté na uhlík a nimi napísaná správa po jemnom nahriatí zhnedne a stáva sa čitateľnou. Neviditeľné písmo, rovnako ako skryté, písané Herodotom, patrí tiež do steganografie a používali ho aj špióni modernej doby.
Najstarší doklad
Snaha o utajenie dôležitej správy je takmer rovnako stará ako história ľudstva a je súčasťou života aj v súčasnosti. Najstarší doklad o existencii tajného písma podal Herodotos v opise vojny medzi Gréckom a Perziou. Keď kráľ Xerxes začal budovať mesto Persepolis na dnešnom juhozápade Iránu, všetky susediace krajiny okrem Sparty a Atén mu posielali dane a drahé dary. Rozhorčený a urazený drzosťou oboch, začal Xerxes pripravovať vojenskú odvetu. Počas piatich rokov zhromaždil obrovskú armádu, podľa Herodota najväčšiu v tej dobe. Peržania boli pripravení zničiť Grékov a o vojenských plánoch proti nim rozprávali v celej krajine. V meste Susy žil Grék - volal sa Demaratos - ktorý bol z Grécka vyhostený, ale zachovával vernosť svojej vlasti. Rozhodol sa poslať do Sparty správu o vojenských plánoch kráľa Xerxesa nezvyčajným spôsobom, ktorý mal uniknúť strážcom brán pri kontrole osôb, v tomto prípade obchodníkov. Na drevené doštičky, ktoré boli konzervované voskom napísal text po odstránení voskovej vrstvy a potom písmo pretrel voskom, takže zostalo skryté. Zdanlivo prázdne doštičky v Sparte nikomu nič ani len nenaznačovali. Nikto si nevedel dať s nimi rady. Ich tajomstvo odhalila až manželka spartského kráľa Leonida. Gréci sa na útok Peržanov dôkladne pripravili a v roku 480 pred n. l. Xerxesa pri Salamine porazili.
Keď správa nesúrila
Herodotos uvádzal v Dejinách aj ďalší prípad doručenia tajnej správy priamo na hlave posla. Napísal ju na jeho oholenú hlavu, a keď mu narástli vlasy, vydal sa na cestu. Po príchode na miesto doručenia správy mu hlavu oholili. V tomto prípade čas nehral dôležitú úlohu.
Poslovia tajných správ v starej Číne ich pred odchodom prehltli. Boli v podobe guľôčky z jemného hodvábu, na ktorý správu napísali zamotali do miniatúrnej guľky a pokryli voskom.
V 15. storočí popisuje taliansky vedec Giovanni Parta ďalší spôsob steganografie na uvarenom vajíčku. Na jeho škrupinu napísali text atramentom z kamenca a octu. Pôsobením tejto zmesi sa písmo otlačilo na bielok. Keď ten, komu vajce doniesli, olúpal škrupinu, mohol si na bielku prečítať text.
Kryptografia
K spôsobu tajnej komunikácie patrí kryptografia - jej názov je odvodený z gréckeho výrazu "kryptos" - skrytý. Na rozdiel od steganografie neskrýva existenciu tajného textu, odkazu, ale jeho obsah zakódovaním alebo zašifrovaním podľa určitého dohodnutého kľúča medzi odosielateľom a príjemcom. Strategicky a vojensky dôležité šifrované správy počas prvej svetovej vojny sa kvôli maximálnemu utajeniu aj ukrývali rôznymi spôsobmi. V druhej svetovej vojne nemeckí špióni v Latinskej Amerike snímali stránku dôležitého textu do bodu, ktorý bol menší ako jeden milimeter a potom ho ukryli do bodky na konci riadku v liste s bežným textom. Táto forma steganografie dostala názov "mikrobod".
V roku 1941 sa o mikrobode náhodou dozvedela americká FBI z udania, v ktorom sa odporúčalo hľadať na povrchu listového papiera malé lesknúce sa miestečko - mikrobod, ktoré skrývalo mikrofilm. Odvtedy mali Američania prístup k tajným nacistickým informáciám uvedeným v mikrofilme - pravdaže, ak nemeckí agenti nezašifrovali text pred jeho fotografickým zmenšením.
Vráťme sa ešte do piateho storočia pred n. l. do Sparty. V tej dobe používali Sparťania prvý vojenský kryptografický prístroj v dejinách. Bol to drevený valček, na ktorý sa navíjal pergamenový pásik alebo kožený remienok. Pri navíjaní na valček odosielateľ na pásik pozdĺžne písal správu a potom pásik alebo remienok rozvinul. Boli na ňom zdanlivo nezmyselne zoskupené písmená a správa bola zašifrovaná. Posol správy si remienok často upevnil ako opasok s popísanou stranou dovnútra. Prijímateľ mal drevený valček rovnakého priemeru a naň remienok znovu navinul, čím bola správa odšifrovaná.
Caesarova šifra
Caesarova šifra je spôsob kódovania, aký je známy ešte dnes. Je to zámena písmen. Napr. Gaius Julius Caesar v správach vojenského charakteru Markovi Tulliovi Cicerovi nahradil každé tretie rímske písmeno gréckym. Caesar sa v tajnom písme vyžíval a vymýšľal rôzne spôsoby zámeny. Tie zaznamenal rímsky spisovateľ a životopisec Gaius Suetonius Tranquillus v diele "Životopisy dvanástich cisárov" z druhého storočia n. l. Opísal aj slávnu Caesarovu šifru, v ktorej každé písmeno odkazu zamenil písmenom, ktoré je v abecede o tri miesta dopredu. Dodnes sa tomuto spôsobu kódovania hovorí Caesarova šifra. O zámene písmen, aké používal Caesar v tajných správach, sám napísal v knihe "Zápisky vo vojne Galskej".
Jedným z najstarších dokladov zakódovania textu zámenou písmen je klasické dielo o erotike Kámasútra, v ktorom je v 4. stor. pred n. l. ku každému písmenu v abecede priradené iné písmeno.
Tajné písmo Martina Kukučína
Tajným písmom písal niektoré svoje diela spisovateľ Martin Kukučín (1800 - 1929). Bola to stenografia, ale znaky si tak upravil, že ich nevedel nikto rozlúštiť. Jeho tajné písmo mu umožňovalo zrýchlený zápis myšlienok a podľa spomienok súčasníkov mu spôsobilo aj podozrenia z prenášania nedovolených správ z Južnej Ameriky čudným písmom. Odtiaľ cestoval s rukopisom románu Mať volá napísaným jeho upravenými stenografickými znakmi. Historické romány Lukáš Blahosej Krasoň, Bohumil Valizlosť Zábor napísal v r. 1930 stenogramom, aj Prechádzky po Patagónii mal zložito zaznamenané stenogramom - píše sa, že jednotlivé znaky maľoval.
Denník zo svojich cestovateľských zážitkov si písal svojím tajným písmom aj najväčší predstaviteľ českého romantizmu Karel Hynek Mácha (1810 - 1836). Na rozdiel od Kukučína neboli problémy s odšifrovaním.
Stenografiu - tiež upravenú - používal aj spisovateľ Ivan Olbracht pri písaní diela "Nikola Šohaj lúpežník" počas svojho pobytu v Kolačove, kde čerpal námet o tomto "ukrajinskom Jánošíkovi". Olbrachtovi tajné písmo nahradzovalo diktafón rovnako, ako tým, ktorí zaznamenávali doslovné znenie rokovaní a súdnych pojednávaní.
Vynález stenografie sa pripisuje Britovi Isaacovi Pitmanovi (1813 - 1899), ktorý prvý v Európe zaviedol kurzy korešpondenčného vzdelávania.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
