stický nápad. Žiadne odvody, imunita, volebný bonus ani koncesionárske poplatky, ale rana do terča.
Samozrejme, SaS toto nemajú z vlastnej hlavy. Museli zrejme chvíľu blúdiť po internete, kým naďabili na výrok nemeckého ústavného súdu. Ten "riešil" Lisabonskú zmluvu nie dva týždne, ako český, ale rok, aby napokon vyniesol verdikt, že nie je v spore so suverenitou nemeckého štátu... Ale, ale: Len a len v prípade, ak vznikne zákon, ktorý prenos ďalších právomocí na Brusel podmieni súhlasom Bundestagu.
Tu je začiatok. Výrok padol v júni, ratifikáciu v Nemecku pozastavili a Merkelová s nahorklo-kyslým úsmevom zavelila pred voľbami späť do parlamentu, kde ku koncu augusta aj schválili posilnenie oboch komôr vo vzťahu k Bruselu. To, čo pozornosti nezaslúžene ušlo, je, že súdny dvor v Karlsruhe týmto verdiktom písal históriu. Stanovil totiž hranice európskej integrácie. Teda pre Nemecko. Ústavný zákon podobného obsahu, presnejšie o "viazanom mandáte" predsedu vlády na Európskej rade, prijalo aj Česko. So zjednodušením sa dá povedať, že rozhodovanie, čo všetko sa môže presúvať na EÚ, tieto dva ústavné zákony vracajú k rukám "ľudu".
Aký bude význam takejto poistky v praxi, autor netuší, keďže je v nej implicitne zabudovaný predpoklad, že premiéri by v Bruseli hlasovali proti vôli poslancov, ktorí ich dosadili do funkcií... (Velezrada??) Čisto pre teóriu sa však posilnenie parlamentnej zodpovednosti za mieru integrácie javí ako kľúčová symbolika, že odkiaľ a od koho pochádza moc... ("Demokratický deficit EÚ sa nedá odstrániť priznaním vyšších právomocí EÚ." To nepovedal Klaus, ale súd v Karlsruhe v rozsudku.)
Preto je návrh SaS rozumný a užitočný. Politicky ho Ficova koalícia zrejme nevezme ani na vedomie a opozícia nepodporí tiež, keďže by sa to rovnalo priznaniu, že spinkala (ako vždy). Navyše, všetky parlamentné strany na SR sú "proeurópske" (vrátane KDH) v zmysle, že Lisabon vyňali ako oltárnu sviatosť spod každej kritiky, keďže platí, že ten, kto stihne túto sezónu eurofondov (ďalšia už nemusí byť!), je do smrti zabezpečený. Takže sa budú tváriť, že nič, oni to videli, ale nepokladajú za podstatné. Je to však podstatné. Nemecký súd výrokom k Lisabonu vlastne vymedzil samotný obsah suverenity, teda kto má na území štátu právo vykonávať moc a kadiaľ vedú legitímne hranice moci. SaS sa touto iniciatívou (výstrelom do tmy?) vymedzila tiež, a to krokom k "eurorealistickému" krídlu slovenskej politiky. Ich zblíženie s konzervatívcami môže byť vzhľadom na proporcie len na úžitok, keďže "eurohujerov" je v politike skoro toľko, čo zlodejov.
Posledná veta ani predchádzajúce vôbec neodporujú stanovisku, že je lepšie Lisabonskú zmluvu mať ako nemať, a ani tvrdeniu, že na dnešnom Slovensku nedelí ani nenásobí, kto a kde o ňom rozhoduje. Ľud je zdrojom moci, ale keď sa jej dobrovoľne zrieka, je to jeho vec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
