Omnoho radšej trávi čas v kruhu svojej rodiny, ktorú nadovšetko miluje. V posledných mesiacoch dokonca uvažuje o treťom dieťati. Do manžela je stále zamilovaná a za úspechom pekného vzťahu vidí nefalšovanú lásku, priateľstvo, vernosť a toleranciu. Martina Šimkovičová.
Stretli sme sa pri príležitosti módnej šou v Košiciach, kde ste boli hostkou. Prišli ste sem predvádzať šperky, ktorých ste oficiálne tvárou. Ste od takýchto doplnkov závislá alebo uprednostňujete ako módnu úchylku radšej topánky či kabelky?
- Ako každá žena mám veľmi rada šperky. Priťahuje to oko, keď vidím niečo ligotavé a blyštiace, ihneď sa k tomu priblížim, obzerám a napokon niečo aj kúpim. (Úsmev.) Inak si myslím, že nie som od ničoho iného v móde závislá, všeobecne mám skôr rada veci, ktoré sú viac pohodlné ako módne. Dnešná móda je však taká rozmanitá, že môžeme nosiť čokoľvek. Môj šatník nie je síce malý, ale zas ani prehnaný, navyše, v práci mám na výber množstvo kostýmov, ktoré upokoja moju túžbu po nových a nových veciach. (Úsmev.)
Mávate takéto víkendy bez rodiny často alebo ste mimo Bratislavy skôr výnimočne?
- No hlavne každý druhý týždeň vysielam televízne noviny, takže vtedy odchádzam. (Úsmev.) Z času na čas sa však vyskytnú aj nejaké pracovné cesty, ako je táto, tak vtedy nemám veľmi na výber. No snažím sa byť s mojimi najbližšími čo najčastejšie, sú to vzácne chvíle, ktoré nechcem premeškať.
Spomínam si, že vaša dcéra Peťka pred časom odišla z domu do Ameriky na desať mesiacov. Pamätáte si ešte, aké to bolo byť bez dcéry?
- Práve dnes som sa rozprávala s jednou slečnou, ktorá tiež bola v Amerike, ale len pol roka. Bola veľmi nespokojná, tak sme si vymenili zopár skúseností. Mojej Peťke sa tam darilo dobre, bola spokojná, dokonca mi pred pár dňami zahlásila, žeby sa chcela do Ameriky vrátiť, možno aj natrvalo. Dnes je iný svet, generácia je úplne inde, kde sme boli kedysi my. Je aj možnosť cestovať kdekoľvek, navyše teraz zmiernili víza, tak nech sa páči, nech ide do sveta.
Určite? Keď odchádzala prvýkrát, zvládali ste to vraj ťažko...
- Áno. Generálku však máme za sebou. Bolo mi vtedy veľmi smutno a bolo to pre mňa veľmi ťažké obdobie. No tým, že existuje technika, je to všetko oveľa jednoduchšie. Viem si ju pozrieť, vypočuť, neviem si ju síce chytiť, ale aspoň viem, či plače, či sa smeje a pod. Je to úplne iné ako kedysi, keď sme nevedeli o ľuďoch, ktorí odišli, lebo sa nedalo volať, len občas napísať list.
Čoho ste sa obávali najviac, keď tam bola?
- Keď si to teraz tak spätne premietam, čo sa všetko mohlo udiať, ani si nechcem doteraz predstavovať. Mohlo sa stať čokoľvek, ale na druhej strane sa čokoľvek môže stať aj doma. Nemusíte ani nikam cestovať tisíce kilometrov, vyjdete z domu a spadne na vás kvetináč... Našťastie sa nič nestalo a došla živá a zdravá domov.
Splnila cesta aj svoj účel, vie lepšie po anglicky?
- Určite hej. Chytila do uší takú angličtinu, ktorá mne chýba. Ja sa učím po anglicky už niekoľko rokov a je počuť, kedy rozprávam ja a kedy ona. Ona automaticky reaguje okamžite, ja si vždy musím premyslieť, čo poviem, či je to gramaticky správne. Je skvelé, že dokáže film sledovať bez toho, aby pozerala na titulky. Túto skúsenosť môžem z tohto hľadiska všetkým len odporučiť. Nedalo jej to však len jazykové schopnosti.
V čom sa po pobyte v USA ešte vaša dcéra zmenila?
- Bola sama hodená do vody a musela plávať. Teraz jej nerobí problém orientovať sa na letiskách, je životaschopnejšia a obohatená o životné skúsenosti.
Vie už, ktorým smerom sa budú jej kroky uberať v zamestnaní? Túži po práci v televízii ako mama?
- Chodí teraz na hotelovú akadémiu a je to ešte dieťa, hoci podľa občianskeho je už dospelá. Ešte sa stále hľadá, chodí po rôznych cestičkách, raz je to právo, potom ekonómia, potom žurnalistika. Myslím, že na toto rozhodnutie má ešte relatívne dostatok času. Televíziu však ešte medzi svojimi plánmi nespomenula. (Úsmev.)
Odkedy ste mediálne známa a čítam o vašej rodine, zdá sa mi, že Petra akosi rýchlo vyrástla. Aj vám pripadá, že život okolo beží veľmi rýchlo?
- Strašne. Nielen Petra rýchlo vyrástla, ale aj môj syn Marko rastie veľmi rýchlo a život okolo nás strašne rýchlo prefrčí. Aj preto je mojou filozofiou, že život si treba užívať a vážiť.
Medzi vaším synom Markom a dcérou Petrou je dvanásťročný vekový rozdiel. V čom vidíte výhody takejto vekovej odlišnosti medzi súrodencami a v čom naopak nevýhody? Aký majú vaše deti medzi sebou vzťah?
- Vyznie to ako klišé, ale veľmi pekný. Marko Peťku veľmi ľúbi, a keď bola v Amerike, strašne mu chýbala. Vždy, keď sme s ňou 'skajpovali', pýtal sa, kedy už príde domov. On je veľmi spoločenské dieťa, má rád ľudí okolo seba. No nejako sme to spoločne zvládli. Čo sa týka výhod a nevýhod vekového rozdielu - výhodou jednoznačne je, že keď potrebujem odbehnúť na nákupy alebo do kina s manželom, máme aupairku. Nemusíme nikoho volať a pýtať sa, či môže vtedy, alebo vtedy. Ďalšou výhodou je, že sa s ním Petra všeličo naučí, keď treba, občas sa i pohrajú, jednoducho, venuje sa mu a je mu dobrým vzorom. Nevýhody sú možno tie, že občas Markovi doma chýba detský parťák, ale tých má zase dostatok medzi kamarátmi.
Stíhate sa popri svojej práci hrať s Markom aj vy? Stane sa, že vás rodina nachytá, ako ste sklonená nad hračkami?
- Jéééj, to áno! Ja si môjho syna maximálne užívam. V pexese ma vždy nabije! (Smiech.) Teraz je prvák, musíme sa mu venovať ako školáčikovi, takže bežne funguje doma spoločné písanie, čítanie, počítanie.
Niekde ste pred časom spomenuli, že by ste sa nebránili tretiemu dieťaťu. Je to stále aktuálne, alebo ste si túto myšlienku už premysleli?
- Dnes som sa dozvedela, že moja kamarátka je tehotná. Celkovo je okolo mňa teraz veľa žien tehotných, nechápem, čo sa to deje. Veď už len v práci sa okolo mňa denne mihajú samé tehotné kolegyne. Asi sa chystá výmena generácií alebo čo. Nebránim sa, ale treba si už asi zvážiť ten môj vek. Ak otehotniem do nejakého polroka, tak fajn, ale potom už asi nie. Každopádne, ak by to prišlo, potešila by som sa a neváhala by som obetovať kvôli dieťaťu svoju kariéru.
Vraj nad tretím bábätkom uvažujete aj preto, že vaše doterajšie tehotenstvá prebiehali bez komplikácií. Predsa len, keď si spomeniete na svoje prvé, nemali ste obavy, čo vás čaká?
- Pri prvom vôbec nie. Mala som dvadsať rokov a ani som nepomyslela na to, žeby sa niečo mohlo skomplikovať. Mala som školu, nemala som čas uvažovať nad tým, čo príde. Bola som mladá a neskúsená, takmer vôbec som sa nebála. Keď si na to teraz spomínam, možno to bolo aj lepšie v tom, že som nehysterčila.
Pri druhom ste hysterčili?
- Ani nie, ale bola som rozhodne opatrnejšia. Všetko som oveľa inak vnímala aj prežívala, hladiny hormónov boli raz hore, potom dole. Vedela som, že si musím na seba dávať pozor nielen po fyzickej stránke, zdravšie som sa stravovala, študovala som rôzne brožúry. Dnes už totiž vôbec nie je samozrejmosťou, že dieťa počnete a aj vynosíte.
Poďme od detí k manželovi Igorovi. Spomínali ste, že si radi zájdete spoločne do kina, na verejnosti pôsobíte ako večne zamilovaný pár. Je to tak aj v reálnom živote? Ste stále zamilovaná?
- No jasné. (Úsmev.) Viem, že sa hovorí, že časom v manželstve zamilovanosť vyprchá, ale musím si zaklopať, u nás sa stále akosi drží. Iste, každý vzťah prechádza rôznymi turbulenciami, ale stále sa snažíme, aby bol pekný, aj keď sme spolu desať rokov. O vzťah sa treba starať, nerozkvitne sám. Základom je však aj pravá, nefalšovaná láska, a keď sa k tomu pridajú milé prekvapenia, tolerancia, vernosť a priateľstvo, je to ideálne.
Čo si na svojom manželovi vážite?
- Pomenovali ste to celkom presne. Manžela/partnera si treba vážiť. Lebo len čo si ho prestanete vážiť, vzťah nemá význam. Vážim si na ňom, že má rozhľad, že keď niečo sľúbi, dokáže to splniť. Je strašne veľa vecí, ktoré mám na ňom rada, to by sme tu sedeli do rána, keby som to všetko chcela menovať. Každopádne dokáže poskytnúť istotu, domov a pocit bezpečia, a to je pre mňa a moju rodinu veľmi dôležité.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
