Pri tvorbe myslí na pointu a nie na čitateľa, ako sa čoraz častejšie stáva pravidlom vo svete komerčnej literatúry. Martin Vlado v týchto dňoch debutuje knihou poviedok s názvom Mestský pustovník.
Písanie je únik, oslobodenie sa od reality pracovného prostredia, v ktorom sa pohybujem."
Každý umelec, nech už sa prezentuje akýmkoľvek prejavom, si vytvára svoj vlastný svet. Môžete naznačiť, akú podobu má ten váš a komu dovolíte, aby doň nazrel?
- Je všeobecne známe, že spisovatelia sú viac introverti, ako extroverti, takže neradi rozprávajú o svojom vnútornom svete. Práve ten sa však dá identifikovať v ich dielach. Lebo či spisovateľ chce, alebo nie, vždy je prítomný v tom, čo napíše. Existoval dokonca jeden psychiater, ktorý si svoju kariéru založil na tom, že identifikoval vnútorný svet spisovateľov na základe ich diel. Jednou z možných ciest, ako teda spoznať spisovateľa, je prečítať si jeho dielo.
Nakoľko ste to v dielach vy a nakoľko už trošku fabulujete?
- Či spisovateľ chce, alebo nie, vždy do tvorby dáva niečo zo seba. A je len na čitateľovi, aby si to nejakým spôsobom rozlúštil a zistil, čo je fabulácia a čo skutočnosť.
Ste vy veľký introvert?
- Závisí to od okolností, ale viac-menej som o tom presvedčený. Stretávam sa s niektorými ľuďmi z brandže a vidím, že je to tak. Lebo písanie je istý spôsob vyjadrovania sa a keby sa spisovatelia vedeli vyjadrovať inak a boli by extroverti, tak by písanie nepotrebovali. Literárna tvorba je vlastne samota. Človek dáva na papier svoje pocity, je to teda jeho sebavýpoveď.
V jednej z recenzií na vašu tvorbu sa píše, že máte schopnosť neskĺznuť do klišé. Ako sa vám to darí?
- (Úsmev.) To je názor recenzenta. Neviem, či je to naozaj tak. V prvom rade je však asi dôležité, aby spisovateľ vedel, čo to vlastne klišé je. Snažím sa, aby som sa v ňom neocitol.
Akým spôsobom pristupujete k tvorbe kolegov? Ako čítate básne? Rozoberáte ich do hĺbky, alebo si ich užívate a nechávate ich nežne plynúť?
- Keďže som nevyštudoval literatúru a mám technické vzdelanie, určite ju neberiem ako povinnú jazdu. To znamená, že ak ma kniha nezaujme, aj keď ide o titul, ktorý sa patrí mať prečítaný, nechám to tak. Poéziu teda vnímam určite nie ako text, ktorý by som mal krvopotne identifikovať. Mám radšej civilnejšiu poéziu a podľa toho mám aj svojich obľúbených autorov.
Ktorí sú to?
- Jedným z tých, ktorý určite vo veľkej miere môže za to, že som sa vôbec začal zaoberať poéziou, je Štefan Strážay. Kým sa mi totiž na strednej škole dostal do rúk jeho debut Veciam na stole, predstava o poézii sa u mňa končila niekde pri Hviezdoslavovi. Ten mi je teraz blízky hlavne cez knihu Jany Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom. Autorka si v predmetnej knihe "podáva" nášho barda trochu ináč, ako sme boli doteraz zvyknutí. Blízky mi je Miroslav Válek a celá trnavská skupina, teda Ján Stacho, Ján Ondruš, Ľubomír Feldek či Jozef Mihalkovič. Ale aj tu na východe je veľa autorov, ktorí sa mi páčia, napríklad Erik Groch a nebohí Pavol Suržin či Karol Pém.
Je pre vás tvorba viac relaxom, alebo únikom, keďže pôsobíte ako docent na Katedre tvárnenia kovov Hutníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach?
- Ktosi povedal, že keď nemusíte, tak nepíšte. (Úsmev.) Čiže keď píšem, tak asi musím. Je to teda únik, oslobodenie sa od reality pracovného prostredia, v ktorom sa pohybujem.
Aktívnejšie ste však začali tvoriť až okolo roku 1990. Prečo? Čo bolo tým zlomovým bodom?
- Samozrejme, že tvoriť som začal skôr, len som nepublikoval. Básničky som začal písať už na strednej škole, teda v 70. rokoch. Prvé veci mi však vyšli časopisecky až po roku 1990. Bolo to možno preto, že som bol odmietnutý. V Novom slove mal Vojtech Mihálik dielňu začínajúcich autorov, v ktorej sa však trošku preferovali ideologické hľadiská typické pre danú dobu. A keďže mi napísal jeden odkaz, s ktorým som sa nevedel stotožniť, tak som to nechal tak a písal som viac-menej do šuplíka alebo pre frajerky.
Máte na konte veľa ľúbostných básničiek?
- Ale áno, nájdu sa. Postupne vyšli v mojich knižkách.
Vy vraj netúžite po tom, aby čitateľ vašim básňam až tak porozumel. To údajne nie je to hlavné. Čo teda od čitateľa očakávate?
- Moje verše sú dosť komunikatívne. Píšem voľným veršom a myslím, že moja poézia má pomerne dosť civilný tón. Je však pravdou, že si neviem dosť dobre predstaviť niečo písať a nemyslieť pritom na text, ale na čitateľa. Básne v mojom prípade vznikajú spontánne. Sú to krátke veci. Nepotrebujem si sadnúť za stôl a tuho premýšľať nad nápadom, ktorý sa potom rozvinie. A aj keď tvorím prozaický text, aj tam skôr ako na čitateľa myslím na pointu. Bolo by to podľa mňa až trošku zvrátené, keby autor myslel na čitateľa. Určite sú aj takí, ale to je už zámer komerčnej literatúry, ktorá je pre každého. Poézia vždy bola, je a bude klubovou záležitosťou.
Kedy u vás vznikla potreba tvoriť aforizmy?
- Vyplynulo to z toho, že sú to, v mojom prípade, často nedokončené básne. Niečo, z čoho nič nevyšlo, a zistil som, že aj samo osebe to má nejakú výpovednú hodnotu. Na Slovensku sú podľa mňa majstrami v tejto oblasti Tomáš Janovic a Peter Gregor.
Prečo je najčastejšou témou vašich básní smrť?
- Niekto povedal, že sú len dve témy. Láska a smrť.
Tak prečo ste si nevybrali lásku?
- (Úsmev.) Píšem aj o láske, ono sa to strieda. Niekedy mi bolo vytýkané, že sa príliš zaoberám smrťou, ale na druhej strane som rád, že ten, kto mi to vytýkal, to nakoniec uzavrel s tým, že moja tvorba nepôsobí morbídne ani príliš rušivo. Prežil som v živote isté situácie, keď sa ma smrť istým spôsobom dotýkala, takže to možno vyplynulo z toho.
Formoval sa u vás vzťah k literárnej tvorbe vďaka rodičom, alebo ste samouk?
- Rodičia neboli literárne činní, ale vzťah ku knihám vo mne vypestovali. Mali radi knihy a na všetky sviatky boli u nás hlavným darčekom. Bez ich vône som si sviatky nedokázal ani predstaviť.
Ostávate verný tradícii a obdarúvate blízkych knižkami?
- Áno, snažím sa. Občas to však u istých ľudí vyvoláva nepochopenie. To závisí od človeka. Nevnímam to ako povinnú jazdu, nemám záporný vzťah k ľuďom, ktorí menej čítajú alebo vôbec nečítajú. Beriem to normálne.
Ako vyzerá vaša domáca knižnica?
- Prekvapivo nie je veľmi rozsiahla. Polovicu života som prežil v minulom režime, kedy bolo všetko nedostatkové a dobré knihy sa krvopotne zháňali. Titulov bolo menej a človek si ich mohol lepšie vychutnať. Dnes, keď prídem do kníhkupectva, som až deprimovaný z toho množstva kníh. Prepadám istej márnosti, že ešte aj ja píšem. Načo je to dobré? Preto si knihy naozaj veľmi vyberám a skôr si ich požičiavam od priateľov a využívam knižnicu. Kúpim si len takú knihu, ktorú chcem mať doma, pretože viem, že sa k nej budem vracať.
K čomu sa teda vraciate najradšej?
- Mám doma niekoľko kníh, ktoré by som hádam ani nikomu nepožičal. (Smiech.) Napríklad titul 49 poviedok od Ernesta Hemingwaya, Deväť poviedok od Salingera, ruskú klasiku a samozrejme viacero slovenských klasikov (Tatarka, Urban, Chrobák, Švantner, Jašík...), pražského nemeckého spisovateľa Franza Kafku, Hrabala, kolegu - hutníckeho inžiniera, džezového muzikanta a všeumelca Borisa Viana... A majstrom poviedky je podľa mňa bezpochyby aj Roald Dahl. Na Slovensku bol prednedávnom uzavretý 13. ročník prestížnej súťaže Poviedka, ktorej organizátorom je Koloman Kertész Bagala a výstupy z tejto súťaže prezentované v zborníkoch si takisto vždy rád prečítam. Zaujímavými súčasnými slovenskými autormi sú pre mňa Pavol Rankov alebo Peter Krištúfek, nedávno som sa však vrátil aj k poviedkam Dušana Mitanu v jeho prvých dvoch knihách Psie dni a Nočné správy a musím povedať, že mi chutili rovnako ako kedysi.
Priblížte trošku svoju aktuálnu knižku poviedok Mestský pustovník, ktorá uzrela svetlo sveta v týchto dňoch.
- Ide o môj prozaický debut, no v poradí je to moja siedma kniha. Obsahuje 16 poviedok v štyroch samostatných oddieloch. Azda najvýraznejšou variáciou všetkých poviedok je postava vekom zrelého muža, ktorá sa objavuje v každej poviedke. Raz ide o vysokoškolského profesora, inokedy o invalidného dôchodcu s mierne narušenou psychikou, raz je to hrdina bezmenný, inokedy má meno. Spoločným znakom je to, že vždy ide o outsidera.
Profil:
Narodil sa v roku 1959, žije v Košiciach.
Na konte má šesť básnických zbierok, píše aforizmy a v týchto dňoch mu vyšla kniha poviedok.
Vyštudoval na Hutníckej fakulte Vysokej školy technickej v Košiciach odbor "Náuka o kovoch a tvárnenie kovov".
V súčasnosti je docentom na Katedre tvárnenia kovov Hutníckej fakulty Technickej univerzity v Košiciach.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
