kej činnosti nebolo za spevom smutno a dlho si k nemu opäť hľadala cestu. Otvorene rozpráva o klinickej smrti, problémoch počať dieťa i aktuálnej kauze Golden Kids, kvôli ktorej sa rozhádala s kamarátkou Helenou Vondráčkovou. Marta Kubišová sa netají tým, že susedom po večeroch závidí teplo domova, kým ona sa musí v zime naháňať kvôli vystúpeniam mnoho kilometrov.
Do Košíc ste zavítali v rámci Dní českej kultúry 2009 s programom Divadla Ungelt Já jsem já. Aká teda vlastne ste? Na čo vo svojom živote ste hrdá a na čo už možno naopak, menej?
- Ja sa vlastne vôbec nemôžem vidieť. (Úsmev.) Som natoľko sebakritická, že keď ma aj niekto pochváli, tak mu to neverím a vôbec na to nedám. Myslím si o tom svoje a mám niekedy pocit, že je to dobre. S niektorými vecami som ale spokojná, napríklad s tým, že som sa začala venovať ochrane zvierat. Tu totiž na vlastné oči vidím, že to má praktický a očividný význam. Ale spev...
Vari s ním nie ste spokojná?
- Ono po dvadsiatich rokoch prestávky... Myslela som si, že spievať sa nedá zabudnúť. Odrazu ale bolo všetko úplne iné. Keď robíte v štúdiu, zrazu zistíte, že nová technika všetko zmenila. Stojím napríklad pri reproduktore v réžii a hovorím si: Tak toto ide fajn, je to môj hlas. No keď to neskôr počujem z rádia, zaplačem: Ježiš, čo je to za kvíkanie. Oni vám totiž hlas úplne skomprimujú. Neraz som si už aj povedala, že nemá zmysel tam chodiť. Nemá to cenu, je to úplne iné ako doma v kuchyni, alebo na javisku, kde mám svojho zvukára a viem, že mi to predstavenie nepokazí. Ale sú chvíle, keď vám zvuková technika môže úplne zboriť váš výkon.
Čo bolo pre vás pri návrate k speváckej kariére najťažšie? Kvôli čomu ste sa najdlhšie rozhodovali, či sa na to opäť dať?
- Ono hlavne vôbec nemám pocit, že som na niečo naviazala. A keď som bola postavená pred otázku, či sa mám znovu vrátiť k spevu alebo nie, hlavným kritériom rozhodovania bola moja dcéra. Ona bola strašne rozladená celou nežnou revolúciou, pretože bola zvyknutá, že som o pol piatej doma položila tašku s nákupom, obehla som blok so psíkom, a potom som doma varila. Mala vtedy desať rokov a bola zvyknutá na teplé večere... No a ja som jej jedného dňa povedala: Kačenka, pozri sa na iné deti, vezmú si do jednej ruky chlebík, do druhej salámu a behajú si pekne po vonku. Ona však bola úplne rozľútostená. Nakoniec mi to ale povolila, hoci zo začiatku bolo také tri - štyri mesiace vidieť, že jej to trhá srdce.
A zmenila svoj názor kvôli niečomu konkrétnemu?
- (Úsmev.) Chcela video a ja som jej povedala, že ako úradníčka naňho budem šetriť veľmi dlho. No že v prípade, keď budem zase spievať, tak by možno mohlo byť skôr. Dlho premýšľala, kopala do sedadla a potom povolila.
Teraz má teda tridsať rokov. Čomu sa venuje?
- Doteraz nemala šťastie a hľadala si zamestnanie. Je vyštudovaná novinárka, ale uviazla kvôli kamarátkam na jednom mieste, no kamarátky sa postupne vydávali a mali detičky a ostala tam sama, čo už v žiadnom prípade nechcela. Teraz však nastala kríza, chodí po konkurzoch a dá sa povedať, že od sklamania k sklamaniu. Už má z toho chudinka až mindrák. Pomáha mi v relácii Chcete mě, takže zamestnaná vlastne je, ale nie je to ono...
Je o vás známe, že ste dáma, ktorá sa rada rozdáva. Vnímajú vás ale ľudia ako normálnu ženu, alebo skôr ako symbol nežnej revolúcie, ktorý stojí niekde vysoko nad nimi?
- Naozaj mi veľmi dlho trvalo, než som z akéhosi pomyselného pomníka v očiach ľudí zostúpila. Symbolicky si ma totiž postavili na barikády. A v mnohých prípadoch je to takto stále. Niečo sa stane na sídlisku, kde bývam a šesťkrát mi za dopoludnie zazvoní telefón. Ľudia sa ma pýtajú: Pani Kubišová, čo hovoríte tomu, že dal ktosi jed na potkany na verejnú zeleň? Letím k danému baráku, zistím, že je to naozaj tak, a potom celý deň telefonujem. Až do predstavenia. Takto je to teda s mojím životom. Minule mi napríklad volali zo súdu z Hradca Králové, že majú mačku na strome a hasiči nechcú prísť. Riešila som to potom opäť až do predstavenia.
Publikum si vaše predstavenia dosýta užíva. Užívate si ich rovnako intenzívne?
- Keby ste ma niekedy pred predstavením videli... (Smiech.) Zúrim, keď všetci moji susedia idú pekne domov do tepla a stretávam ich na schodoch. Vtedy si vravievam: No si ty normálna? Všetci idú domov a ty sa ženieš po ľade niekam kilometre ďaleko. Keď bola Kačenka malá a ja som pracovala ako úradníčka vo výstavbe sídlisk, mnohí sa ma pýtali, či mi nie je smutno za spevom. A ja som vravela: Nie. To je naozaj šport pre ľudí do tridsať rokov, keď majú vyriešené zázemie a nemajú ešte deti. Lebo naozaj, mne spev nechýbal. Ale v 89-tom, keď odrazu vydali pol milióna dovtedy zakázaných platní Songy a balady, som si hovorila, že to teda asi budem musieť opäť spievať. Ale dvakrát sa mi do toho nechcelo. Asi päť rokov to potom vyzeralo tak všelijako, že som si vravela: Načo si sa k tomu vracala? Nemala si to robiť. Teraz som to už ale prekonala a mám v speve akýsi záliv, taký vlastný tichý prístav.
Je ťažké predstaviť si, že taká elegantná dáma ako vy má nejaké neresti...
- (Úsmev.) No u mňa je to najmä fajčenie a pitie kávy.
Váš život sa dá označiť akokoľvek, len nie ako nudný. Prežili ste si napríklad aj klinickú smrť. Nejako výraznejšie ste potom prehodnocovali?
- Samotná klinická smrť ma až tak veľmi nezasiahla. Skôr ma zasiahla tá skutočnosť, že mi hovorili: Áno, dieťaťa sa dočkáte. Ale ono to vôbec nešlo. Štyri roky som bola druhýkrat vydatá a nevyzeralo to, že by to k niečomu spelo. No ale potom sa stal zázrak, že som stretla v júni 1978 svojho budúceho pôrodníka a on mi hovoril, že má také špeciálne lieky, po ktorých iste budem mať aspoň dvojčatá. Mne sa to však vtedy veľmi nehodilo, naháňali nás ´fízli´, nebola na to skrátka vhodná doba. Len čo som to povedala, tak som v septembri otehotnela.
Obaja vaši manželia boli už v čase vášho zoznámenia režiséri. Bol to zámer či náhoda?
- No ja k nim vôbec neinklinujem, to oni skôr inklinovali ku mne. (Smiech.) Vždy si asi mysleli, že oni budú režírovať a ja budem počúvať. Ale ono to niekedy bolo naopak. (Úsmev.)
V súčasnosti je veľký rozruch okolo kauzy Golden Kids, kvôli ktorej sa súdite s Martinom Michalom a rozhádali ste sa s Helenou Vondráčkovou. Prvý zámer o oživenie tria vám však v roku 1994 vyšiel. Čo sa teda teraz pokazilo?
- V 94-tom s nápadom prišla Helena. Vaškovi Neckářovi síce vytýkala, že to asi nepôjde, lebo je tučný ako prasa, na čo som si v duchu vravela, že to prehnala. Predsa len sa niečo také tvrdo do tváre tomu druhému nehovorí. Videla som, že ho to zabolelo. Helča je už však taká. Vtedy to ale vyšlo. Vraveli sme si, že to nemá cenu oživovať kvôli jednej Lucerne a napokon z toho bola šnúra. Vašek však mal aj iné pracovné povinnosti a začalo mu to kolidovať. Súčasný projekt zase vymyslel pán Michal a malo sa to volať Golden Kids opäť spolu. Bol to jeho nápad.
A vám sa nepáčil?
- Dostali sme zmluvu, v ktorej sme však s Vaškom zaškrtali body, ktoré sa nám nepáčili. No a pán Michal nám ju vrátil s tým, že odteraz sa máme baviť už len s ich právničkou... Po mne chce skoro milión štyristotisíc českých korún za ušlý zisk.
Myslíte si, že to vyhráte?
- Nechcem predbiehať, pretože pri súdnych sporoch nikdy neviete, ako to dopadne. Ten človek robí manažéra po boku Heleny šesť rokov, tak nám nemôže radiť, ako sa to má robiť. Lenže on sa na súde postavil a začal nám hovoriť, že keď je niekto profesionál, tak na seba nahodí šaty, prejde si to raz s kapelou a ide... Takže my sme asi všetci... On s nami prestal spolupracovať a ešte chce od nás peniaze za ušlý zisk.
Naštrbilo to nejako výraznejšie vaše kamarátstvo s Helenou Vondráčkovou?
- No Helenka rozprávala presne ako on. Naštrbilo to naše vzťahy, ktoré boli inak veľmi dobré. Hoci mi mnohí vravievali: No ale ona pracovala, keď ste vy mali zákaz. Ja som im však vždy hovorila: To nechajte tak. Za tým stál doktor Hrabal z Pragokoncertu a toho sa každý bál. Helena sa od neho preto držala čo najďalej, až v NDR. Ja predsa nebudem nikomu robiť sudcu. Keď s tým niekto má problém, nech sa sám rozhodne, na koho koncert pôjde a na koho nie. Necítim sa byť povolaná nikoho súdiť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
