Pred piatimi rokmi došlo v jej živote k zlomu a rozhodla sa intenzívne venovať výtvarnej tvorbe. Keď maľuje, zabúda na okolitý svet, preto v tom čase zásadne nezapína v kuchyni plyn a nevarí. Vie naplno preciťovať lásku, dobro, priateľstvo i žiaľ a všetky emócie dokáže votkať do svojich diel. Viera Szabová v týchto dňoch oslávila životné jubileum (50).
Netúžili ste byť v detstve skôr herečkou, keďže váš otec bol režisér a mamka produkčná? Nezvažovali ste možnosť vybrať sa v ich šľapajach?
- Keďže som vyrastala v prostredí televízie a divadla, bolo toto prostredie pre mňa úplne prirodzené. Ako dieťa som totiž odmietala chodiť do škôlky, takže ma namiesto toho rodičia nosili so sebou do televízneho štúdia. Myslím, že len raz som sa opýtala ocka, či by som tiež mohla hrať a on vyhŕkol: Len toto nie. (Úsmev.)
Čiže ste nemali takých tých tradičných rodičov, ktorí chcú mať z detí to, čím sú oni sami, prípadne čím oni z nejakých dôvodov nemohli byť...
- To naozaj nie. Nikdy mi nič nevnucovali a nechali ma vyvíjať sa. A je len úplne prirodzené, že pre dieťa, ktoré sa pohybuje v divadelných dielňach a vidí výtvarníkov ako Alexandra Eckerdta, Jožka Haščáka, Štefana Hudáka či Jána Hanáka v ateliéroch priamo pri práci, je tento svet fascinujúci. V tom období to bolo pre mňa veľmi dominantné a dodnes to mám niekde vypálené v mysli. Asi aj preto som potom navštevovala umeleckú priemyslovku.
Po škole ste sa zamestnali v reklamnej agentúre a voľnej tvorbe ste sa, až do zlomového bodu v roku 2004, nevenovali. Prečo?
- Nejako som v rámci práce nestíhala a keďže som mala tri malé detičky, naozaj som veľmi nemala čas. Človek musel variť, štrikovať, šiť a robiť podobné veci, keďže bola iná doba. No a keď sme toto všetko zvládli, tak ma pred piatimi rokmi moja mamka, ktorá v televízii spolupracovala s košickým výtvarníkom Dušanom Balážom, vtedajším kolegom z STV Košice, zavolala do jeho galérie na vernisáž. Na nej ma očaril obraz Krista od Paľa Kvoriaka. V tej chvíli som začala uvažovať o tom, že by som mohla skúsiť aj ja začať maľovať.
Takže ste si nakúpili farby a pustili sa do práce?
- Spojila som sa s Paľkom a poprosila ho, či by som mohla navštevovať jeho ateliér, aby som ´pričuchla´ ku ´kulinárskemu´ umeniu. Bol taký láskavý, že ma do tej svojej ´kuchyne´ pustil. A tak sa postupne zo žabky stala akási žabka s korunkou. Ešte to totiž stále nie je ani zďaleka dokonalé. Ale snažím sa intenzívne pracovať a tvoriť, aby som to možno raz niekam dotiahla.
Je u vás tvorba akýmsi protipólom práce v reklamnej agentúre? Možno trošku aj únikom? Lebo predsa len grafická práca je väčšinou na zákazku, musí brať do úvahy konkrétne požiadavky klienta a nie je v rámci nej až taká veľká možnosť sebarealizácie...
- Tvorba je pre mňa akýmsi únikom do vnútra. V každej práci sa totiž musíte niečomu prispôsobovať, hoci reklamná činnosť je tiež o vás, lebo tam dávate kus seba. Lenže limity tam sú, keďže, samozrejme, že klient je ten najdôležitejší. Ale v maľbe mám úplnú voľnosť. Prídem, sadnem si a snívam. Kamaráti výtvarníci sa mi smejú, lebo ešte nikoho nevideli pri maľovaní sedieť, ale mne to takto najviac vyhovuje. Vtedy zabudnem na všetko okolo seba. Keďže párkrát došlo k nehodám, od istého času pri tvorbe nezapínam v kuchyni plyn a nevarím. Nerobím skrátka nič, lebo to vždy skončí katastrofou. Už som sa teda naučila, že keď si sadám k štetcom, plyn a všetky životu nebezpečné spotrebiče musia byť vypnuté. Samozrejme, okrem hudby, milujem totiž blues. (Smiech.)
Používate väčšinou teplé farby, ktoré sú pre vás charakteristické a vaše diela celkovo pôsobia veľmi harmonicky. Ste vy harmonický typ človeka, alebo ste aj výbušná a obrazy sú len vaším slabým odvarom?
- Neviem, či mám na seba prezrádzať. V podstate každý máme nejakú tú masku. Jednoznačne musím povedať, že som veľmi empatický a emocionálny tvor, ktorý všetko intenzívne vníma. A jesenné farby používam azda aj preto, že som jesenný typ a narodila som sa v septembri. Všetko viem v živote naplno preciťovať. Lásku, priateľstvo, dobrotu, žiaľ... A viem aj vybuchnúť a vtedy je to explózia. Všetkého je u mňa dosť, niekedy až priveľa. (Úsmev.)
Nakoľko odhaľujete v dielach svoje vnútro? Nakoľko ste to naozaj vy?
- Neviem. Je to o divákovi. Lebo moji priatelia sa pozrú na obraz a hneď vedia, o čom to je. Veľmi ma poteší, keď môj obraz u diváka vyvolá určitý pocit. Pocity su dôležité, nech už sú akékoľvek.
Je vidieť, že vás okrem iného inšpiruje aj sakrálno. Je pre vás viera v živote mimoriadne dôležitá?
- Mám takú svoju vieru. Málokedy, možno raz za rok, vojdem do kostola. Naozaj musím mať pocit, že tam mám vojsť. Ale takú tú vlastnú vieru mám v sebe. Už aj to moje krstné meno to naznačuje. (Úsmev.) Mám rada anjelov a tým, že nemám schopnosť vidieť ich, si ich aspoň vytváram, aby som mala realistickejší zážitok.
Nevyhýbate sa ani obrazom s rozprávkovými motívmi. Ide o akýsi pomyselný návrat do detstva?
- Ani neviem. Niekedy mám skrátka takú chuť, no nejako to neriešim. Nerada sa do niečoho znásilňujem, snažím sa ísť, aspoň v tom svojom svete, vlastnou cestou.
Ako ste zapadli medzi košických výtvarníkov, ktorí bijú bandu? Predsa len sú to chlapi a vedia aj poriadne žúrovať... Ako vás vzali medzi seba?
- Musím povedať, že tým, že som začala maľovať, som získala neskutočné množstvo priateľov. Krásnych ľudí, a to doslova a do písmena. Neviem, ako by sa vyvíjal môj život, keby sa to nebolo udialo. Toto veľmi výrazne poznamenalo moje bytie, pretože je úžasné byť obklopená ľuďmi, ktorým hoci aj o polnoci zavolám, keď niečo riešim, alebo potrebujem a oni sú stále ochotní mi pomôcť. Je to taký vzťah, akoby som mala obrovskú rodinu. Prijali ma medzi seba bratským spôsobom, akoby som bola ich sestra. Je to u nás na úrovni priateľstva, veľmi čisté a veľmi krásne.
Vy vlastne máte vo svojom živote výtvarno na každom kroku. V práci, v čase úniku v tvorbe, máte však aj iné koníčky, v rámci ktorých aspoň na chvíľku vypnete?
- Žiaľ, asi je to u mňa naozaj všade. Aj keď totiž sedím doma a vypnem, tak som obklopená obrazmi. To si len tak lebedím na gauči, dívam sa na svoje diela a hovorím si: Bože, tak toto som dokázala vytvoriť? Skutočnosť, že mi niečo takéto bolo dopriate, považujem za veľké šťastie a obrovský dar. Nechcem sa chváliť, ale verím tomu, že všetko je človeku dané. Nedá sa to naučiť, nekúpite si to...
Vaše deti po vás podedili talent?
- Vlastne nie. Sú to traja chlapci. Ale musím povedať, že moje obrazy dokážu triezvo ohodnotiť, majú v sebe potrebný cit. Tiež sa veľmi tešia, keď sa mi darí.
Rada sa zúčastňujete plenérov?
- Tak to zase veľmi nemusím. Maľujem vtedy, keď mám na to chuť. A tam človek musí robiť, či sa mu chce, či nie. Neviem, ale skrátka mám z môjho pohľadu pocit, že je to moja súkromná vec.
Asi potom máte problém aj s tvorbou na zákazku...
- Hlavne sa snažím, aby môj obraz diváka oslovil, a potom už nemáme spolu čo riešiť. Stane sa, že syn, alebo niekto blízky, túži po vlastnom portréte. To sa dá, ale na zákazky vlastne ani nepracujem.
Intenzívne maľujete od roku 2004. Prešlo päť rokov, aký vývoj na sebe badáte? Kam sa ešte chcete posunúť?
- Neviem, kam sa posuniem. Aj nedávno som namaľovala na obraze cestu, ktorá niekam vedie, no za roh nevidíš. Nechcem rozprávať o tom, čo bude, to nevie nik, ale myslím, že za tých pár rokov som sa trošičku posunula a aj to mi stačí. Je to úspech, keď niekam idem a neostávam stáť na jednom mieste. Viera Szabová, rod. Poljačková sa narodila v roku 1959 v Bratislave. Otec bol režisér a mama produkčná, takže vyrastala v prostredí televízneho štúdia, hercov, kulís a kostýmov. Študovala na Umeleckej priemyslovke v Košiciach odbor grafika. Tvorba sa stala protipólom jej počítačovej práce v reklamnej agentúre, intenzívne sa jej venuje od roku 2004. Námety jej obrazov sú rôznorodé, ale všetky sa dotýkajú jej vnútra.
Profil
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
