Chýrny strelec Jozef Kuchár by mal deväťdesiat

Mnohí ho poznali ako pána profesora trestných kopov. Taký totiž oficiálny názov malo v rokoch 1939 - 1944 vtedajšie pravidlo číslo 13, podľa ktorého bolo možno dosiahnuť gól z miesta priestupku proti mužstvu, čo sa previnilo nedovoleným zákrokom voči súperovi. Jedinečným spôsobom ho často naplnila spojka útočného záprahu prešovskej Slávie Jozef Kuchár, ktorý sa stal jedným z najlepších futbalistov slovenskej a čs. histórie.

KOŠICE. Patril medzi úspešných učencov Biharyho školy. Aj on mal veľkú radosť z toho, ako jeho zverenec hráčsky vyrástol. O to väčšiu, že prišlo obdobie, keď sa súperi pred vlastnou šestnástkou snažili maximálne vyvarovať faulu, lebo Ďoďko zo svojej streleckej parkety bol zväčša neomylný a pre toto majstrovstvo vo svojom období pomaly nedostihnuteľný.

Prešovskou jednotkou

V prvej Slovenskej republike, tak znel totiž oficiálne názov nášho štátu, ktorý mnohí svojvoľne premenovali na tzv. Slovenský štát, sa stal už v predvojnovom období prešovskou ikonou. A tak nečudo, že mnohí si kládli otázku, ako to vlastne robil, že trafil takmer vždy bránu súpera, že sa lopta zatrepotala v sieti. Napríklad veľký brankár Reimann tiež nechápavo krútil hlavou, že ho Kuchár prekonal tam, kde mu to avizoval. Nuž, taký chýrečný strelec, keď narukoval na vojenčinu do OAP, Prešovu hrozil zostup. Našťastie, v tom čase sa dalo vybaviť aj to, že kým OAP, v tom čase ešte v divízii, hral v sobotu, on dostal súhlas k nedeľňajšiemu štartu za Sláviu. A práve jeho góly zachránili Prešovčanov, že zo slovenskej ligy nielen v ročníku 1941/42, ale ani potom nevypadli.

Trikrát reprezentačne

O kvalitách tohto futbalistu je známe aj to, že s tromi zápasmi bol najčastejším reprezentantom východu. Hral proti Chorvátom, Rumunom i Nemcom, najradšej však spomínal na duel s Chorvátskom, ktorý sa 7. septembra 1941 skončil v Bratislave 1:1 v období, keď tento súper patril medzi najuznávanejších v Európe. Snom Kuchára bolo hrať čs. ligu po oslobodení. Prešovskí funkcionári však spolu s hráčmi na dvakrát premárnili veľkú príležitosť. Najskôr v kvalifikačnej skupine, ktorú vyhrali Košičania, a tiež aj v dodatkovej kvalifikácii s ŠK Baťovany. Ďoďo však bol stále v dobrej forme, preto v lete roku 1946 posilnil košickú Jednotu. Najskôr v nej hral s bývalým spoluhráčom Dankom a o rok na to so Semešim. Potom sa vrátil do Prešova, kde miestnej Dukle pomohol v roku 1950 vybojovať I. ligu. Košický pobyt však považoval za užitočný, lebo si udržal vysokú výkonnosť a vďaka nej nastúpil v roku 1948 za ČSR B proti Bulharsku v Bratislave. O jeho hráčskej veľkosti svedčí to, že v rokoch, keď najvyššia súťaž mala iba 12 mužstiev, odohral v nej 228 zápasov a strelil 89 gólov.

Dvojnásobný smútok

Plných 18 rokov rozdával futbalovú radosť. Od roku 1957 bol po Jozefovi Karelovi nejaký čas trénerom ligistov. V 1961. doviedol mlaď Tatrana k prvenstvu vo východnej skupine dorasteneckej ligy a o titul majstra Slovenska prišiel až v treťom súboji a prehre 1:2 so Slovanom na neutrálnej žilinskej pôde. Uznávali ho aj ako stavebného odborníka, veď robil na krajskej správe vedúceho oddelenia. Čuduj sa však svete, keď 9. júla 1989, teda niekoľko mesiacov pred sedemdesiatkou, veľkú futbalovú rodinu opustil, nik mu z Tatranu na pohreb neprišiel, hoci patrí do prešovskej futbalovej galérie. To všetko spomíname preto, že keby žil, 19. novembra by oslávil deväťdesiatku. Ani po rokoch však nehodno na takýchto ľudí zabúdať. Kvôli ľudskosti i histórii.