Nesnaží sa podrobiť si drevo za každú cenu. Naopak, načúva jeho jemnému hlasu a ono ju za to odmeňuje tým, že sa bez zábran podvoľuje jej umeleckému nadšeniu. Košická výtvarníčka Adriana Szekeressová pretkáva do dreva zložitosť medziľudských vzťahov.

KOŠICE. Víťazka aktuálneho ročníka krajskej súťaže Košická paleta 2009 a držiteľka čestného uznania na tohtoročnom celoslovenskom Výtvarnom spektre skrátka na drevo nedá dopustiť. Jej najnovšou vášňou je však i kameň, a to konkrétne travertín.

"Každá moja socha má svoj príbeh. Je výstupom toho, čo prežívam. Rozoberám aj filozofické témy, ako napríklad otázku zrodu života, ľudského poslania na tomto svete," vysvetľuje autorka, ktorej najnovším dielom je 'Túlenie' z mahagónového dreva. "Väčšinou u mňa ide o štylizáciu figúr. Používam rozličné dreviny, no som rada, keď je cítiť štruktúru dláta. Keď má človek pri pohľade na plastiku potrebu sa jej dotknúť, pohladiť ju..."

Momentálne si ju podmanil "živý" kameň

V ostatnom období začala koketovať s kameňom, ktorý si ju momentálne úplne podmanil. "Už dlhšie ma provokoval. Dielo nesie názov ´Rozhovor´ a inšpirovala ma k nemu výmena názorov s mojím drahým. (Úsmev.) Celkovo často spracovávam inšpirácie zo spolužitia. Fascinuje ma proces komunikácie, nesmierne dôležité sú pre mňa dotyky. Moje veci vychádzajú zo srdca, zo zážitkov, spomienok, ale i zo samotného tvaru materiálu."

K práci s kameňom ju v istom zmysle inšpirovala túžba pokoriť ďalší materiál. "Spočiatku som kameň považovala za veľmi chladný, ale travertín som si nazvala živým kameňom. Tým, že má póry a časom zvetráva, totiž akoby žil. Je to fantastický materiál, najmä čo sa týka plastík do exteriéru." Drevené plastiky v záhrade totiž podľa jej slov vyžarujú časom určitý smútok.

Používa dedkove dlátka

Pri práci s novým materiálom túžila Adriana zároveň sama pocítiť pokoru. "Chcela som aj seba utvrdiť v pokore, nech si ako výtvarníčka nemyslím, že už viem ako na to.... Mám z kameňa dokonca momentálne väčšiu radosť ako z dreva, lebo si môžem ťukať ako taký ďatlík a používať pri tom obe ruky. Pri dreve totiž len ľavou držím dlátko a pravou udieram."

V istom zmysle možno zdedila talent po dedkovi, ktorý vyrábal nábytok z dreva a možno aj po mamke, ktorá veľmi pekne kreslí. "Mala som päť rokov, keď zomrel a je to pre mňa v istom zmysle slova zadosťučinenie, že s niektorými jeho dlátkami dodnes robím. Možno aj to ma ťahá dopredu," vysvetľuje výtvarníčka, ktorá má skončenú Školu úžitkového výtvarníctva v Košiciach. "Hoci som študovala výstavníctvo, čo bol skôr smer orientovaný na architektúru, už tam som mala tvrdú a ráznu kresbu, ktorá naznačovala sochársky prístup. K naozajstnej sochárskej tvorbe som sa však dostala až na vysokej škole."

Ukončila štúdium na Fakulte humanitných a prírodných vied na Prešovskej univerzite, kde študovala odbor výtvarná výchova pre deti 5-12. "Práve tu som stretla dvoch skvelých ľudí - výtvarníka Ľuba Purdeša a Mariána Urbana. A práve oni vo mne objavili potenciál na sochársku tvorbu. Začínala som od menších vecí, potom som sa vrhla na väčšie, a to už človeka ťahá ďalej. Vysoká škola mi vlastne dala umelecký rozlet."

S drevom sa rozpráva celé mesiace

Napriek tomu, že je Adriana nežne a elegantne pôsobiaca dáma, tvorí z materiálov, blízkych mužom. "Každý má v sebe anjela aj diabla. Určite som však aj ako žena veľmi zraniteľná a citlivá, ale viem sa aj poriadne nahnevať. Veľa výtvarníkov mi hovorí, že moje sochy majú ženský pôvab a verím, že v nich cítiť dotyk mojich rúk."

Práca s drevom a kameňom, ale i maľba na hodváb si vyžadujú obrovskú trpezlivosť. "S konkrétnym drevom sa naozaj rozprávam celé mesiace. Nie je to ako obraz, ktorý je momentálnym výbuchom emócií na plátne. So sochou a jej myšlienkou sa neustále pohrávaš v hlave. A kým to drevo zbavíš kôry a kým ho očistíš, je to dlhodobý proces. A keď už niečo vznikne, koľkokrát sa stane, že to praskne, alebo ho napadne červotoč... Darmo teda umelec má nejakú myšlienku. Je to ako vo vzťahu. Stále musí byť kompromis medzi materiálom a mnou. Nič sa nedá nanútiť."

Bolia ruky, puchnú prsty

Namáhavá práca sa trošku odráža aj na zdravotnom stave. "Je to rázna a tvrdá robota. Po týždňoch mi niekedy, najmä v lete, puchnú prsty. Bolia ma ruky, na zápästia si dávam obväzy... Je to fyzicky náročné, ale ja mám silné ruky, takže mi to nerobí problém. No a v zime sa rehabilitujem hodvábom," vraví s úsmevom dáma, ktorá radšej nežné dielka rozdáva blízkym pre radosť, ako by ich mala chrliť ako na bežiacom páse s cieľom zarobiť.

Keďže pôsobí ako učiteľka na ZUŠ Bernolákova 26 a venuje sa i mnohým ďalším výtvarným aktivitám, ako napríklad najnovšie vo Východoslovenskej galérii, kde s deťmi modeluje v priestoroch výstavy Jána Mathého, nie je nútená žiť zo svojej tvorby.

"Je to moje umenie, nik ma do ničoho nenúti, a keď si moje dielo niekto kúpi, viem, že sa mu to naozaj páči. Tým, že mám prácu, mi nik nediktuje v tvorbe podmienky. Keby som raz ročne urobila len jednu sochu, nik mi nemôže povedať, že je to málo. Žiť dnes z výtvarného umenia je veľmi ťažký chlebíček. Ako každý výtvarník však aj ja mám svojich miláčikov. Veci, ktoré sú nepredajné. A niektoré sochy sú ako moje deti. Keď ich mám okolo seba, dodáva mi to úžasnú energiu a veľmi ma to motivuje. Umenie mi dáva slobodu."

Priateľ lekár miluje umenie

Adrianin priateľ je maxilofaciálny chirurg, no napriek pragmatickému povolaniu si spolu výborne rozumejú.

"Vynikajúce je, že síce nie je od fachu, ale má veľmi rád umenie. Aj na dovolenkách trávime veľa času v galériách, má skvelé estetické cítenie a často s ním konfrontujem svoje názory, čo sa týka tvorby," vysvetľuje výtvarníčka, ktorá si uvedomuje, že jej nič nedokáže poskytnúť takú mieru slobody, ako umenie. Obrovskú radosť v nej však vyvoláva aj práca s deťmi. "Dávajú mi toľko nových nápadov... Neviem si predstaviť, že by som prácu s nimi mala nechať. Keď však prídem z práce domov, som vyžmýkaná ako citrón. Pracujem aj s postihnutými detičkami a keď vidím, čo sa vonku deje, aké intrigy všade vládnu, nemenila by som. Rada sa rozdávam, baví ma to a pri deťoch sa to niekoľkonásobne vracia."

Popoludnia teda trávi v škole, a po večeroch sa už v tomto ročnom období venuje maľbe na hodváb. Pod jej rukami vznikajú rozmanité vankúše, šatky, kravaty, obrázky, puzdrá na okuliare či odevy. "So všetkým sa prácne vyhrám, robím zložité malé vzory. Nemám záujem robiť to rýchlo a vo veľkom," dodáva Adriana, ktorá sa teší, keď sa jej diela páčia a z ocenení na súťažiach má prirodzene tiež veľkú radosť. "Som rada, keď sa môžem konfrontovať s inými umelcami. Lebo výtvarník môže spadnúť do samosveta a ja som skôr spoločenský typ. Nepotrebujem sa uzatvoriť do seba, potrebujem okolo seba ľudí."

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.