Sama totiž vraví, že ako úradníčka o žiadnej zmene spoločenského zriadenia vonkoncom neuvažovala a verila, že socializmus potrvá naveky. Dnes si pri výročí 17. novembra vždy rada pozrie kvalitné dokumentárne filmy a zaspomína na chvíle, keď ju vystrčili na balkón Melantrichu spievať Modlitbu. Marta Kubišová navštívila Košice v rámci Dní českej kultúry 2009, pri príležitosti 20. výročia nežnej revolúcie.
Ste speváčka, ktorá je symbolom národného odporu. Keď ste sa po 20 rokoch vrátili na spevácke pole, s akými pocitmi ste sa museli popasovať?
- Pýtate sa na to človeka, ktorý sa na nič z toho obdobia nepamätá. (Smiech.) Ale poviem vám, nebola to žiadna sláva, keď som sa vrátila. Hlavne, keď ma Jirka Černý vystrčil prvýkrát v Melantrichu na balkón a povedal: 'Hele, chtělo by to malou modlitbičku'. Vôbec som nevedela, čo sa so mnou deje. Navyše som si zabudla na nose okuliare, takže keď som sa pozrela z balkóna, videla som jasne na Václavskom námestí hlavu na hlave. Až sa ma zmocnil závrat...
Boli ste si však istá, čo sa týka spevu? Predsa len ste mali dvadsaťročnú pauzu...
- No práveže k tomu všetkému, keď som už konečne spustila do mikrofónu, sa mi vracala ozvena. Pretože to bola taká krátka vzdialenosť k protiľahlým rohom na Václaváku... Hovorila som si: mám sa držať ozveny, alebo seba? Zvuk zo mňa išiel, ale nevedela som, čoho sa držať. Predtým som nikdy a cappella nespievala, možno len hymnu, ale na priestranstve, kde sa vám nič nevracia. Tak som dospela k záveru, že najlepšie asi bude to, čo mi znie v hlave. A takto som premýšľala asi tri minúty počas toho, čo som to spievala. Tiež som si hovorila, že to asi je najslávnejší comeback speváka v dejinách. Že žiadna speváčka takéto tisíce ľudí asi nemala. (Smiech.)
Pieseň Modlitba pre Martu sa následne stala hymnou nežnej revolúcie. Pôvodne však vznikla z iných dôvodov...
- Pesnička vznikla pre televízny seriál Píseň pro Rudolfa III., konkrétne pre diel Hrabě Monte Christo, v ktorom som mala prísť ako grófka a všetko to v sne Ivy Janžurovej urovnať. Naspievali sme to spontánne. Karel Černoch bubnoval, Angelo Michajlov hral na klavíri... Skrátka, ako keď niečo robíte v kuchyni. Tak vznikla prvá modlitba.
Bolo pre vás náročné oprášiť po návrate k speváckej kariére kontakty?
- Kontakty? To vôbec neexistovalo. Práve naopak. Keď som dala dokopy kapelu, s ktorou som hneď aj letela do Tokia, tak mi moji chlapci donášali klebety zo scény. Počúvala som: S tým nerob, ten je strašný, s hentým vôbec nie. Tak som si až hovorila, že asi nebudem s nikým môcť hovoriť a spolupracovať. Nakoniec som si povedala, že toto riešiť nebudem. Kontakty skrátka vôbec neexistovali. No už na začiatku som videla, že sa robia akoby partičky. Niekto tomu hovorí mafia. Ja to nazývam partičkami, o ktorých som si hovorila, že v nich nemusím byť. A som veľmi rada, že som napokon pristála v Divadle Ungelt.
Bolo to ľahké pristátie?
- Milánek Hein ma oslovil v čase, keď som robila koncerty po kostoloch a veľkých halách. Odrazu som bola pozvaná do malého divadielka v srdci Prahy, tak som radšej hneď išla za Rudou Roklem a opýtala som sa ho, čo on na to, najmä keď tam nebudú žiadne veľké honoráre, skôr takpovediac "za hubičku". Povedal že nevadí, hlavne že je to v Prahe. No kým sme to dali dokopy, tak chudák umrel. Ale keďže Petr Malásek už poznal celý repertoár, nastúpil a odvtedy sme aj s Karlom Štolbou spolu.
Aké pocity sa vás každoročne zmocňujú pri výročí nežnej revolúcie?
- Sledujem to vždy v televízii, keďže existuje mnoho dobrých dokumentárnych filmov. Keď sa teraz na to pozerám, ako sa to vtedy sypalo po všetkých stránkach... Ja som to vlastne vtedy ako úradníčka úplne nechápala. Keď som však teraz videla, čo sa vlastne dialo na západonemeckej ambasáde... Ako tam bivakovali ľudia, že sa tam nedalo hnúť a ako Maďari začali púšťať ľudí do Rakúska... Je to pekné. Vtedy som však bola taký "natvrdlík", že som nič také nečakala. Mala som pocit, že bude socializmus naveky. Mala som dokonca krásne dohodnuté so šéfom, aby som mala vyšší základ, tak si papierovo ešte vezmem na seba upratovanie kancelárie, aby som mala lepší štart do dôchodku.
Keď už však došlo k zmene, patrili ste k tým, čo verili, že tu budeme mať o pár rokov Švajčiarsko?
- Ja som to vravievala bratovi. (Smiech.) Keď prišiel v roku 1993 na dovolenku, vravela som mu: Honzo, ja mám pocit, že za päť, maximálne za sedem rokov máme Rakúsko. Boli sme vtedy takí hŕ do Európy. A môj brat, pretože je skeptik a žije od roku 1968 v Kanade, mi hovoril: No to pridaj. Ja že či si myslí, že až o desať alebo pätnásť rokov? A on: No to pridaj...(Smiech.)
Ako ste sa vyrovnali s tým, že stretávate tých, čo vás počas zákazu umelecky sa realizovať vypočúvali?
- No tých sa nedohľadáte. Kdeže, tí sa vedia zašiť. Raz som jedného vyšetrovateľa stretla, to áno, ale on sa robil akoby nič. Bol to práve ten, ktorý ma vždy na výsluchu držal do pol šiestej, pretože vedel, že stihnem dcérku vyzdvihnúť zo škôlky až o šiestej, pričom ona ju má len do piatej. Takže tam s pani učiteľkou hodinu korzovali pred škôlkou... Ja som sa však hanbila povedať, že som bola na výsluchu, tak som vravievala, že šéf ma poveril nejakou prácou a nevyšlo mi to skôr. Bolo to trápne.
Stávalo sa vám to často?
- Tak raz za šesť týždňov som chodievala na výsluch. Mamička mi vždy vravievala: Marta, do ničoho sa nepleť, nech ťa nezavrú. A ja som jej to síce sľubovala, ale tajne som sa plietla. Občas ma aj zobrali, ale po dvoch, troch hodinách ma pustili. Ale toto mi robili, až keď som bola vo výstavbe sídlisk. Keď presne vedeli, že ma dieťa bude čakať. Bolo to cielené.
Keď bola snaha eliminovať vás z umeleckej sféry, vydierali vás pornofotografiami. Ako ste to ako žena v tom čase vnímali?
- No vôbec ma to až tak nezasiahlo. Ja som vedela, že je to len čisto dôvod na to, aby ma nejakým spôsobom eliminovali zo scény. Skalopevne som vedela, že som nič také neurobila, a že sa na to musí prísť. My sme potom na to aj veľmi skoro prišli. Jazdili sme vtedy od Náchodu až po Aš a niekto nám povedal, že v Rokycanoch je nejaký človek, eštebák, ktorý má veľký archív. Môj muž od neho dostal asi za tri stovky také leporelo, v ktorom inkriminovaná fotka, ktorú doktor Hrabal z Pragokoncertu ukazoval Vaškovi Neckářovi, bola. Mne ju však nikdy neukázali.
Profil
Narodila sa v roku 1942 v Českých Budějoviciach.
Otec bol kardiológ, mama predavačka gramofónových platní.
Pretože sa po absolvovaní gymnázia nedostala na vysokú školu, nastúpila do práce v Poděbradských sklárňach.
Svoju spevácku kariéru začala s tanečnou skupinou, ktorá v Nymburku spievala pri poobedných "čajoch". V roku 1962 sa dostala v súťaži Hledáme nové talenty až do finále. V roku 1962 prišla o prácu v sklárňach, a tak sa prihlásila na konkurz do Stop divadla v Pardubiciach, neskôr prešla do plzenského Divadla Alfa.
V roku 1964 sa dostala do pražského divadla Rokoko a v decembri 1965sa začala jej spolupráca s Václavom Neckářom a Helenou Vondráčkovou.
V roku 1967 vyhrala prvýkrát Zlatého slávika.
Jej pieseň Modlitba pro Martu sa stala pri okupácii vojskami Varšavskej zmluvy v roku 1968 symbolom národného odporu.
Od roku 1970 mala zakázanú umeleckú činnosť.
1. decembra 1988 vystúpila po dlhom čase na verejnosti na demonštrácii pri príležitosti 40. výročia vyhlásenia Deklarácie ľudských práv.
21. novembra 1989, počas nežnej revolúcie, spievala z balkóna na Václavskom námestí svoju Modlitbu pro Martu a tiež československú štátnu hymnu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
