ch, Kuzmiciach a v okolí Slanskej Huty.
O aké objekty vlastne ide a na čo mali slúžiť? Na vysvetlenie sa treba vrátiť o približne sedem desaťročí do našej histórie.
Rozhodnutie: Opevniť hranice
V polovici 30. rokov minulého storočia sa nad Československom začali sťahovať ťažké mračná. Politicko-geografická situácia v strede Európy bola taká, že zo štátov, s ktorými vtedajšie Československo (ČSR) susedilo, sa za spojenca dalo v podstate považovať len Rumunsko. Vedenie štátu zvažovalo rôzne filozofie obrany krajiny, až sa nakoniec priklonilo k francúzskej opevňovacej doktríne (pri zohľadnení zmluvy o francúzskej vojenskej pomoci v prípade napadnutia ČSR). Bolo rozhodnuté opevniť celú dĺžku hraníc s výnimkou úseku (približne 200 km) hranice s Rumunskom. Po návštevách našich vojenských odborníkov na francúzskej Maginotovej línii schváli 20. marca 1935 minister národnej obrany Bohumír Bradáč organizačnú štruktúru na riadenie výstavby opevnení. Najvyšším orgánom výstavby sa stalo Ředitelství Opevňovacích Prací (ŘOP), ktorému velil generál Karel Husárek. Istou zaujímavosťou je, že výstavba pohraničných opevnení mala byť dokončená okolo roku 1951. Podľa predbežných odhadov mali opevňovacie práce pohltiť približne 10,9 miliardy vtedajších korún. Do jesene 1938, keď na základe Mníchovskej dohody a Viedenskej arbitráže boli pohraničné oblasti odstúpené Nemecku a Maďarsku, sa však podarilo preinvestovať niečo vyše štvrtiny spomenutej sumy. Opevnenia na našich hraniciach pozostávali z ťažkých a ľahkých objektov. Zatiaľ čo ťažké opevňovacie objekty sa budovali najmä na hraniciach s Nemeckom (ale aj na bratislavskom premostí), na južných hraniciach s Maďarskom boli budované najmä objekty ľahkého opevnenia. Tým sa vo vojenskom žargóne začalo hovoriť řopíky, vzniklo to zo spomenutej skratky ŘOP. Ľahké opevnenia sa na Slovensku začali stavať od roku 1937. O výstavbe týchto opevnení sa zachovalo len veľmi málo oficiálnych dokumentov, takže dnes sa už vlastne ani nedá presne určiť počet plánovaných či skutočne postavených pevnôstok.
Vybetónovali 847 objektov
Odhaduje sa, že v pôsobnosti VI. armádneho zboru (teda na východ od Rimavskej Soboty) bolo objednaných 943 až 967 objektov, z toho bolo 825 až 847 skutočne postavených (vybetónovaných). Na východ od Košíc, po Michaľany, sa pevnôstky stavali na troch úsekoch, označených K-V Slanská Huta, M-II Kuzmice a M-I Michaľany. Dva sledy pevnôstok uzavreli prechod cez Slanské vrchy v okolí Slanskej Huty. Miestami až v troch sledoch sa budovalo opevnenie pozdĺž železničnej trate medzi Kuzmicami a Michaľanmi. Riedky sled „řopíkov" chránil trať aj ďalej na východ, v okolí Kráľovského Chlmca, Čiernej nad Tisou a Berehova (tieto úseky však neboli dobudované). Silne opevnené bolo aj otvorené údolie okolo Kuzmíc. Po pripojení južnej časti Slovenska k Maďarsku bola väčšina objektov ľahkého opevnenia zlikvidovaná. Do dnešných dní ostali – v lepšom či horšom stave – len pevnôstky medzi Slanskou Hutou a Michaľanmi, teda na území, ktoré ostalo Slovensku. V tejto oblasti možno nájsť niečo vyše 50 objektov ľahkého opevnenia (ich zoznam aj s presnými súradnicami nájdu prípadní záujemcovia na internetových stránkach www.ropiky.net a www.pevnosti.szm.sk). Pevnôstky v spomenutých úsekoch vybudovala plzenská stavebná firma Mandaus+Švajcr. Prakticky všetky tieto objekty sú pevnôstky vzoru 37, ktoré vznikli vylepšením pevnôstok vzoru 36. Existovalo niekoľko typov řopíkov vz. 37, pričom najrozšírenejší je typ A (všetky zachované objekty na spomenutých troch úsekoch sú tohto typu). Ide o pevnôstku s dvomi strieľňami, ktoré sú umiestnené na bokoch a chránené tzv. uchami, ktoré sú vlastne predĺžením čelnej steny. Tá bola resp. mala byť chránená tzv. kamennou rovnaninou, zahádzanou zeminou. Posádku pevnôstky tvorilo sedem vojakov, obsluhujúcich dva ťažké alebo ľahké guľomety. Pevnôstky boli vystrojené periskopom, hákmi na upevnenie maskovacej siete a granátovým sklzom, ktorým posádka mohla von vyhadzovať granáty proti útočníkom. Objekty s normálnou odolnosťou (označené písmenom N) mali čelnú stenu hrubú 80 cm, bočné steny boli hrubé 60 cm, strop tiež 60 cm. Objekty so zosilnenou odolnosťou (Z) mali 120 cm hrubú čelnú stenu, bočné steny hrúbky 80 cm a meter hrubý strop. Plánované náklady na výstavbu jedného objektu typu A boli 72 000 československých korún (zbraní a munície). Objekty typu A boli označované podľa uhlu rozovretia strieľní. Tento uhol sa pohyboval od 120 (pre objekt A-120) do 220 stupňov (pre objekt A-220).
Záujem "bunkrológov"
Pred niekoľkými rokmi sme s mojím priateľom Petrom Kollárom našli (vďaka jeho navigačnému prístroju GPS) v okolí Slanskej Huty a Kuzmíc približne 15 pevnôstok typu A. Jedna z najzachovalejších z nich sa nachádza v poli hneď za Slanskou Hutou, nad bývalým objektom hraničnej polície. Ide o objekt typu A-160N, ktorý bol vybetónovaný v roku 1938 a ktorý nebol chránený kamenným a zeminovým násypom. Táto pevnôstka má zoslabené strieľne a nemá osadené háky na maskovacie siete. Pevnosti, postavené na ochranu hraníc predvojnového Československa, sú stále predmetom záujmu vojenských historikov i amatérov, tzv. bunkrológov. V Česku boli mnohé pevnostné objekty sprístupnené, v niektorých sú múzeá, no a v Bratislave nedávno vzniklo občianske združenie Zachráňme petržalské bunkre. Možno by sa mal nájsť niekto, kto by trochu „skultúrnil" či dokonca zrenovoval aspoň niekoľko najzachovalejších pevnôstok v okolí Slanskej Huty, Kuzmíc či Michalian a osadil tam informačné tabule, ktoré by pripomínali udalosti spred 70 rokov. Pevnôstky, títo nemí svedkovia tej smutnejšej stránky našej minulosti, si to azda zaslúžia – aj keď nás nikdy neochránili...
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
