Kritika Roberta Fica a jeho jedinečnej partie zo Smeru je dnes takpovediac masové hobby intelektuálov (ktorí týmto aj radi zvýrazňujú svoju odlišnosť voči "ľudu"). Plným právom, predseda vlády je mimo kontext, čo môžeme o chvíľu pocítiť až tak, že keby nebol pred ním Mečiar, dalo by sa vyhlásiť, že také špásy ako Fico na čele vlády si zvrchované Slovensko môže dovoliť naozaj tak raz za 50 rokov... Problém autora so stádovým efektom je jedine ten, že jeho citlivú dušu vyrušujú pripomienky, akože každý mláti do vlády, je jednoduché ísť s vetrom (resp. na vlne), biť stále jedným SMER-om (????) a nenájsť na Ficovi napr. ani jednu dobrú vec. Len samé zlé, a vyspevovať v chóre. No. Nedá sa inak, len vyhlásiť, že na tomto mieste sa o Ficovi nikdy, teda ani v "drevných" časoch jeho opozičnej kariéry, nepísalo inak ako dnes. Len a len výrazmi, hodnoteniami a jazykom, ktoré už dnes používa kdekto. Tak. Komentáre staré desať (jedenásť, deväť, osem, atď.) rokov s prívlastkami, ktoré nič nestratili na aktuálnosti ("boľševik"), sa dajú dohľadať cez vyhľadávače v archívoch a je ich toľko, že o Smere a jeho predsedovi sa nieže nik na Slovensku nevyjadril jasnejšie a častejšie, ale azda ani dohromady by celá zvyšná publicistika a opozícia nedali pred júnom 2006 dokopy nič objemnejšie.
No. Toto výročie je zapamätaniahodné preto, lebo pred verejnosťou vôbec prvýkrát zreteľne a dramaticky vyrysovalo základnú os delenia slovenskej politiky. Proti tomu, že opozícia i priami aktéri novembra odmietli účasť na ceremónii organizovanej štátom, sa dajú nájsť určité argumenty (o tom inokedy). Avšak ani jeden neprebije fakt, že hlbinný vzťah k 17. novembru, k jeho odkazu a obsahu, k tomu, čo bolo pred ním a k tomu, čo prišlo po ňom, je základná línia štiepenia slovenskej politiky. Teda na ľudí minulosti, ktorí vnútorne neprekonali svoje "formatívne obdobie", a ponovembrové (tzv.!!) elity, ktoré dokázali hodnoty slobody, plurality, tolerancie, atď. vnútorne prijať, stotožniť sa s nimi aspoň tak nahrubo. (To nemá nič spoločné s tým, že všetci kradnú a korumpujú.)
Pavol Paška darmo oponuje, že "uráža ma označenie boľševik". Ale prečo? Hrušovský môže byť straník a kádehák, aký chce, ale takej bohorovnosti moci, ako poslať prezidentovi na podpis falošný zákon, by sa nedopustil. A celkom iste by sa mu nestalo, aby vyzval opozičných poslancov vzdať sa mandátov a odísť z parlamentu. A ani mopslíka čínskym komunistom by nerobil... Nestalo by sa Hrušovskému, a ani Dzurindovi a spol., tak ako Ficovi, aby predvečer 17. novembra trávil s Putinom. Takých manévrov, ktorými odkrývali svoje "prirodzenia", sa dá za tri roky narátať asi tisíc sto. Na vlastnú otázku, či "sa má hanbiť za to, že žil životy miliónov iných ľudí", napr. "kachličkoval kúpeľňu", si Paška kladne odpovedať nemusí. Hanbiť sa má za to, že nič nezabudol, nič nepochopil a myslí si, že stačí naučiť sa nové frázy a zaradiť sa do zástupu za Ficom tak, aby nevyčnieval z davu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
