Učí sa o ňom v školách. Jeho otec zakladal komunistickú stranu na Slovensku, jeho z nej v 68. vylúčili a dve desaťročia nesmel publikovať. Počas nežnej revolúcie na námestiach kľúčmi neštrngal. Tvrdí, že nechcel búrať, čo samo padalo. Ponúkli mu post prvého slovenského prezidenta. Odmietol to. Ladislav Ťažký.

Nedávno ste oslávili 85 rokov. Čo robí spisovateľ pri takom výročí?

- Oslavoval som to veľkým tvorivým nasadením. Robil som niekoľko doslovov ku knihám, ktoré som musel prečítať a keďže píšem veľmi pomaly a dôsledne, zoberie mi to veľa času. Okrem toho som bol v rodnej obci, Čierny Balog, kde som mal besedu so žiakmi. Podaroval som im aj najnovšiu knihu, ktorú som nazval Porazení víťazi a potom som ešte mal nejaké stretnutia. Bolo to ako to doma býva, veľmi citové, citlivé a zaujímavé. A konečne som si vydýchol.

Bilancovali ste tak trochu život?

- Už som ho bilancoval aj skôr. V mojom veku len ďakujem Pánu Bohu, že som to v tomto zdraví ešte dotiahol a ešte druhýkrát chvalabohu, že mi to ešte trošku myslí. Len už strácam chuť písať. Lebo si myslím, že všetko čo som mal, som už napísal. Možno ešte nejaké drobnosti napíšem.

Napísali ste množstvo kníh. Viete presne koľko?

- Najnovšia kniha Porazení víťazi je 37., ale už v tlači pracujú na titule Lov na ľudské tváre. A po nej ešte budú nasledovať eseje, rozhovory, ktoré sú často čítanejšie ako nejaké obsiahle romány.

A to má byť vaša posledná kniha?

- Bude to záverečná. Volá sa Odkazy...

V živote ste vystriedali mnoho povolaní. Od pekárskeho učňa cez kresliča, lesného robotníka, cestára, novinára.

- Keď chlapec skončí základnú školu na dedine, robí všetko možné. Ale hlavne mi zobrala hodne času a rokov vojenská škola a samotná vojna. Z toho obdobia som čerpal najhlavnejšiu látku pre svoju tvorbu. Vojnové témy sa stali mojimi hlavnými témami. A ako kritik Pavol Štefček povedal, moje knihy sú antibibliou vojny. Je to najväčší zážitok mladého človeka, keď vidí zbytočne zomierať svojich mladých kolegov a vôbec tú skazu. Zo mňa ako vojaka a vojenského mapára sa stal človek, ktorý propaguje, aby sa robilo všetko proti vojne. Stal som sa nepriateľom vojny.

Ako ste vnímali nástup druhej svetovej vojny a Slovenský štát?

- Vnímal som ho ako každý iný štát. Ako Maďar maďarský štát, ako Nemec nemecký štát, ako Rus ruský alebo ako Talian taliansky. Bola to normálna Slovenská republika.

Ktorá platila za každého slovenského Žida deportovaného do koncentračného tábora.

- Darmo jej dávajú všelijaké prídavné mená, fašistický, vojnový. Bol to normálny štát, ktorý celkom dobre fungoval. Samozrejme, nič nebolo zadarmo. Musel poslať svoje vojská na tú stranu, s ktorou bojovali Nemci. Teraz takisto posielame vojakov do Afganistanu alebo do Iraku, do Bosny. My sme maličký národ, malý štát, musíme sa podriadiť silnejšiemu.

Aké máte spomienky na východný front, kde ste bojovali?

- Sú to veľmi smutné spomienky. Som rád, že som z tejto vojny vyviazol bez škrabanca. Akurát ostali jazvy na duši. Bol som mladý chlapec, keď som videl, že mám zomrieť, búril som sa proti tomu a robil som všetko, aby som si zachránil život.

Bojovali ste v odboji počas Slovenského národného povstania, boli ste internovaný v Rumunsku, utiekli ste a dostali ste sa do zajateckého tábora v Rakúsku. Nebolo to priveľa životných skúseností za taký krátky čas?

- To bolo toľko skúseností, že som tieto moje frontové zážitky napísal vo veľkom románe Amenmária. Samí dobrí vojaci a potom v pokračovaní Evanjelium čatára Matúša, to sú dva objemné zväzky, ktoré vyšli teraz v druhom vydaní. Okrem toho mám vojnové novely Dunajské hroby.

Ako ste sa po vojne ocitli v Košiciach?

- V Sátoraljaújhely (dnes: Slovenské Nové Mesto, pozn. red.) ma zajali maďarskí vojaci a tam som bol vo vojenskom väzení. Odtiaľ ma eskortovali do Košíc, tu som bol v Štefánikových kasárňach. Potom ma vypočúvali v židovskej synagóge. Na Kukučínovej ulici bol veľký zajatecký tábor, kde nás sústreďovali, bolo nás asi 1 200 a potom nás jedným vlakom eskortovali do zajateckého tábora v Rakúsku. Takže prvý dotyk s Košicami bol vojnový. A potom, keď som sa vrátil zo zajatia, som tu vojenčil znovu, mal som už aj vojenské skúsenosti. Potom som rok pracoval ešte ako civil na výstavbe vojenského cintorína v Barci.

Mohli ste byť prvý slovenský prezident, v roku 1993 vám ponúkali funkciu. Prečo ste ju neprijali?

- Áno, je to pravda, ponúkli mi kandidatúru. Vyžiadal som si tri týždne na rozmyslenie a potom som povedal: Ďakujem pekne za ponuku. Tie tri týždne boli pre mňa veľmi zaujímavé, ako na to ľudia reagovali. Zo sto priaznivcov boli dvaja takí, ktorí mi nadávali. Ja už som mal vtedy 70 rokov, toľko ako Rudolf Schuster, keď skončil. Mal som začínať, keď uznal za vhodné, že v tom veku treba prestať. Takže po prvé vek a po druhé, nebol som pripravený na takú vysokú funkciu. Pretože dovtedy som bol dvadsať rokov zakázaný autor. Žil som veľmi skromne, s pocitom neslobody a odrazu ja sa mám stať prezidentom? Sebakriticky som uvažoval, či by som bol vhodný a či by som tú funkciu zvládol. Mnoho ľudí mi hovorilo, že áno, písali mi listy aj krajania z Ameriky. Istý historik ma obviňoval, že som uškodil Slovensku, že som to neprijal.

Taká funkcia sa neodmieta...

- Mnohí si myslia, že som to nemal odmietnuť, že by neodmietli. Ale lepšie je zostať dobrým spisovateľom ako zlým prezidentom. I keď možno by som bol dobrým, to neviem, ale ako spisovateľ som si bol istejší.

Čoskoro bude 20. výročie nežnej revolúcie. Ako ho hodnotíte? Naplnili sa vaše očakávania?

- Nepatrím medzi tých, čo štrngali kľúčmi, vykrikovali na námestiach a rečnili. Patrím medzi tých, čo si žiadali zmenu. Pretože ten starý režim v tej podobe nemohol obstáť ďalej v konkurencii. Vedel som, že keď skočíme rovno do kapitalizmu starého typu, čo nás čaká. Súkromné vlastníctvo, honba za peniazmi, na jednej strane hŕstka bohatých, na druhej väčšie množstvo chudobných alebo stredne živoriacich. Prijímal som to veľmi realisticky, nemohol som nič robiť. Nechcel som zase búrať to, čo samo padalo. To sa mi protivilo. Z tej politiky veľa neviem, čo sa odohralo za kulisami, ako to bolo pripravené. Začal som sa zastávať ukrivdených ľudí a písal som články, eseje, tieto ohromne zaujali, a tým som sa stal známym u čitateľa, že som písal o jeho problémoch.

A čo sa týka slobody? Boli ste predsa sledovaný a vylúčený zo strany. Znamenal pre vás november 89 slobodu?

- Keď mi bolo veľmi zle, pomyslel som si na vojnu a zajatia, či vôbec prežijem, či budem mať čo večer dať do úst a nezomriem hladom, hneď mi bolo dobre. Na slobodu, útlak, keď sa všetko roztvorí, sa odrazu zabudne. A zistíte, že ste utláčaní iným spôsobom. Vtedy som nesmel publikovať. Teraz môžem, čo chcem, keď si to vydám a predám. A nikoho do toho nič. Kedysi mi vychádzali knihy v desaťtisícovom náklade, najviac v 18-tisícovom, teraz vychádza tak tisíc kusov. Vtedy štát odkupoval do všetkých knižníc po dva exempláre, a tých knižníc bolo vyše 4 200. A teraz štát nekúpi do knižníc nič, preto vychádza taký malý náklad.

Dnes však nemá nik zakázané písať...

- Môžem si robiť čo chcem, môžem písať, nosiť si knihy v kufríku a nepredať ich.

Ale nie je to lepšie, ako mať zakázané písať?

- Nie je dobré ani jedno, ani druhé. Ja mám rád zlatú strednú cestu, ale tá sa v politike nedá robiť. Buď si za vlastníctvo výrobných prostriedkov, alebo za súkromné vlastníctvo. A tým pádom, keď si za súkromné vlastníctvo, tak si každý robí čo chce.

Prečo ste vstúpili do komunistickej strany ?

- My sme komunistickú stranu v roku 1927 zakladali. Môj otec ju zakladal a ja som do nej vstúpil v roku 1945, keď som prišiel z vojny, zo zajatia. Čo vtedy bolo lepšie? Demokratickejšie ako strana, ktorá bola proti fašizmu? Mňa fašizmus väznil, dostal som sa domov a vstúpil som do tej strany. Keď som videl, že tá strana robí chyby, tak som to kritizoval a za túto kritiku ma potom vylúčili.

Nebolo to pre vás sklamanie, že vás vylúčili zo strany, ktorú zakladal váš otec?

- Klamal by som, keby som povedal nie. Bolo to sklamanie, trvalo to zhruba taký rok. A potom sa to sklamanie premenilo na oslobodenie. Lebo byť v strane je ohromná disciplína, držia vás na uzde, nemôžete robiť to čo chcete, ale to čo vám prikážu. Na druhej strane som mal pocit ohromného oslobodenia. Hoci vtedy keď spisovateľa vylúčili zo strany, to bolo ako keď remeselníkovi zoberiete živnostenský list. S vylúčením som nemohol publikovať, nemohli mi vychádzať knihy. Bol som sledovaný, nebol som normálny občan.

Spolupracovali ste s Alexandrom Dubčekom.

- Od roku 1961 som sa s ním poznal a mal som byť aj jeho pomocníkom, vedúcim jeho kancelárie. Ale poprosil som ho, že mu poradím iného, lebo chcem byť spisovateľom, chcem písať a vtedy by som nemohol. Keď už bol vylúčený, stretávali sme sa, aj o tom som napísal knihy. Tam sa čitateľ všetko dozvie, odporúčam prečítať.

Čo si ešte želáte do najbližšieho obdobia? Máte nejaký nesplnený sen?

- Trochu pokoja a ešte trochu zdravia. Mám 85 rokov a už takmer všetci kamaráti sú na druhom svete. Ja tiež neviem, koľko toho mám, preto si žiadne plány nerobím. Skôr sumarizujem, hodnotím. Čo som dobre urobil, čo som urobil zle. A ak je možné niečo napraviť, prípadne sa ospravedlním niekomu alebo sám v sebe si to dávam do poriadku. Čistím si svedomie, dušu. A zisťujem, chvalabohu, že ho nemám nejako zašpinené.

Profil

Slovenský prozaik, dramatik, scenárista a publicista sa narodil 19. septembra 1924 v Čiernom Balogu.

V roku 1941 bol nasadený na východnom fronte.

Bol účastníkom odboja počas SNP, následne bol internovaný Rumunsku. Z internačného tábora ušiel,
našli ho v Maďarsku a previezli do zajateckého tábora v Rakúsku.

Po vojne pracoval krátko ako kreslič v Košiciach.

V 50. rokoch pracoval na oddelení kultúry ÚV KSS v Bratislave.

Za verejné odsúdenie vpádu vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 bol vylúčený z KSS a zo Zväzu slovenských spisovateľov.

Počas normalizácie bol v určitých obdobiach pod policajným dohľadom.

Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 mu ponúkli kandidatúru na prezidenta SR, čo však odmietol.

Podľa jeho scenára nakrútil v roku 1968 režisér Juraj Jakubisko film Zbehovia a pútnici.

Žije v Bratislave, je literárne a publicisticky činný.

Výber z diela: Amenmária, Samí dobrí vojaci, Pivnica plná vlkov, Evanjelium čatára Matúša

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.