Nič proti slobode prejavu, ale na konšpiračné teórie, ktorých sezóna sa zrazí s chrípkovou, si treba dať pozor. Nie je jasné, ktorá sa ukáže ako škodlivejšia...
Veľkým prísľubom je z tohto hľadiska krst novej knihy Jozefa Banáša (exposlanec ANO, pozitívne vylustrovaný) Zastavte Dubčeka! Čitateľa čaká nielen „úplne nová hypotéza o smrti Alexandra Dubčeka", ale aj veľký objav, že „17.novembra 1989 nebol v Prahe Václav Havel, ale Alexander Dubček". No. Tak toto vyzerá veľmi dramaticky... To, že Havel nebol v Prahe (bol na Hrádečku), je všeobecne známe, a kde bol Dubček, je, hm, úplne ľahostajné. Mohol byť aj v Postoloprtoch, podstatné je, že všetky teórie o tom, ako „osvietené elity" ŠtB s druhým sledom KSČ (Hegenbart, atď.) a „šesťdesiatosmičkármi" novembrový prevrat pripravovali, boli už stokrát vyvrátené. Tak. Dubčeka nebolo treba zastavovať, on bol zastavený už dávno. Dubček bol v roku 1989 outsider, dožívajúci symbol zvädnutej jari, ktorý zradil sám seba i ľudí, čo mu verili, aby mohol odkráčať so zdravou kožou do Turecka (veľvyslanec) a potom do zabudnutia.
Konšpiračná teória, že Dubček, „obroda" a tzv. reformní komunisti nejako ovplyvnili či privolali zmeny, mala byť hneď po novembri ich mostíkom k moci. Dnes je už len plagiovaním Dana Browna. Čiže falšovaním histórie. Nejde o knižky, nech si píše a číta každý, čo len chce. Vedľajším produktom takého samoskrášľovania ľudí, ktorí sa pre kariéru a príjemnejší život, než žili iní, zaplietli s boľševikom až po uši, je však budovanie ilúzie, že na povalenie zločineckého režimu bolo potrebné akési „spiknutie". A že sa tu niekto pred novembrom ´89 pokúšal o akúsi mocenskú hru, a že následný ústup prvej vlny boľševikov z politických do ekonomických pozícií bol akosi organizovaný. A teda, že dnešok, keď o exkomunistov zakopávame takpovediac na každom pätníku, nie je výsledkom spontánnych procesov, ale 20 rokov manipulovaný, „cinknutý", lebo sa hralo s poznačenými kartami.
Aj taký nepriateľ konferencií ako autor tohto textu preto len kvituje, že Ústav pamäti národa usporiadal akési sympózium (či čo), kde historici dokazovali, že 17. november 1989 nebol organizovaný ani ŠtB, ani „dubčekovcami" a pod. Udial sa spontánne. S odstupom nie 20 rokov, ale azda už 20 dní muselo byť jasné, že iná cesta než k demokracii a slobode v bývalej „ČSSR" nebola. Pád Berlínskeho múra, prechádzajúce úteky „ossis" na Západ, čiastočne demokratické voľby v Poľsku i búrlivý vývoj v Maďarsku boli jasnou správou, že Československo ako vôbec predposledná tehla z „ostbloku" (zostávalo už len Rumunsko) nemôže nepadnúť. Čudné, napr. aj autorovi textu, je akurát to, že to nevidel skôr...
Každý má právo na hovory s vlastným svedomím a usporiadanie si vzťahov k minulosti. Vyťahovať Dubčeka v súvislosti s novembrom by však nemali aspoň tí, ktorí ctia zásadu, že o mŕtvych len dobre.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
