ik nevedel dať rady.
Mestá boli zadlžené, alkoholizmus sa rozrastal po celom Slovensku, a preto ho začali volať pálenkový mor. Podobne, ako v dobe, keď štúrovci zakladali spolky "striezlivosti" spolu so vzdelávacími spolkami, aj v 20. rokoch 20. storočia sa hľadali účinné metódy "liečby" pálenkového moru.
Paradoxné konanie
Paradoxné bolo, že proti alkoholizmu sa rozhodli bojovať tí, ktorí mu čiastočne napomáhali ohlupovať a ožobračovať ľudí - hostinskí.
Voľby mali byť v septembri. Pred nimi, 28. augusta 1923, zvolalo ústredie Spolku hostinských do Bratislavy zjazd. K hlavným bodom programu patril práve problém pálenkového moru. Zjazd konštatoval, že zachvátil celé Slovensko aj Podkarpatskú Rus. Vo výčapoch aj v krčmách čapovali buď liehoviny pašované zo zahraničia, alebo pripravované z pašovaného liehu priekupníkmi i krčmármi. Najviac liehu sa pašovalo z Poľska. Zjazd hostinských upozornil aj na daňové a colné úniky z predchádzajúcich dvoch rokov - iba za rok 1921 bol štát ukrátený o 350 miliónov korún. Úradná daň z obratu liehu bola stanovená na 206 Kč z každého hektolitra v tuzemsku predaného čistého liehu.
Zjazd hostinských požiadal vládu o zákaz výčapu liehovín na Slovensku, najmä v krčmách a "sklepoch". Skonštatoval, že štát mal aj pri daňových únikoch z alkoholu zisk a z výšky daní poukázal na rastúcu spotrebu liehovín. Za rok 1922 štát získal z daní za pálenku 490 miliónov korún oproti 225 miliónom za rok 1921, z piva 99 miliónov 300-tisíc Kč, zo zvláštnej dávky z vína vo fľašiach 24 miliónov za rok 1922. Rok predtým to bolo 29 miliónov, čo svedčí o poklese spotreby vína v mestách i na vidieku.
Kampaň proti pitiu
Začiatok 20. rokov 20. storočia bol poznačený okrem alkoholizmu infekčnými chorobami, najmä tuberkulózou, besnotou a pohlavnými chorobami. Tuberkulózou bolo postihnutých v Československu 250-tisíc ľudí a do roku 1922 na ňu ročne zomieralo vyše 50-tisíc ľudí, vrátane detí, ktoré ňou boli najviac ohrozené. Popri tuberkulóze sa vyskytoval brušný týfus aj cholera, a to z nevyhovujúcej pitnej vody, u detí záškrt a kiahne, proti ktorým sa neočkovalo. Masarykova liga proti TBC zriadila vyše 60 staníc, ktoré poskytovali chorým bezplatnú pomoc a odborné rady.
Masarykova liga proti TBC a Červený kríž viedli s kampaňou proti tejto chorobe aj kampaň proti pitiu alkoholu. V Spišskej župe ju začali v roku 1922 v spolupráci aj so župným úradom v Levoči. Plagáty z toho obdobia s titulkom "Slováci, nepite alkohol!" s vypísanými dôsledkami na ľudský organizmus, boli vylepené v mestách aj na dedinách a hovorilo sa o nich v krčmách, ktoré vtedy suplovali diskusný klub aj osvetové stredisko. Tieto plagáty by sa mohli bez zmeny vylepiť aj dnes pri každej krčme. Rovnako by sme mohli charakterizovať aj mnohých súčasníkov týmto textom zo štúrovských Slovenských národných novín: "Pitiu pálenky je oddaný každý vek, oboje pohlavie, že sa s ním každá práca začína i dokonáva, každý hosť víta i vyprevádza, každá slávnosť domáca i verejná odbavuje, pije ju starý, pije muž, mládenec, okusuje chlapec, slobodný, ženatý, muž, poťahuje žena. Pijú skoro všetci, skoro všade, skoro vždy. Čo? Vodu? Nie, ale pálenku tak ako vodu..."
Zákaz čapovania
Žiadosť Spolku hostinských z bratislavského zjazdu adresovaná vláde o zákaz čapovania liehovín nezostala bez odozvy. Na pijanov v Košickej veľžupe ako prvej na Slovensku čakalo od 10. novembra 1923 prekvapenie. Od toho dňa nadobudlo platnosť nariadenie o zákaze čapovania liehových nápojov. Pálenku si mohli kúpiť u krčmárov iba v zatvorených fľašiach, iba víno a pivo sa čapovalo. V krčmách boli plagáty s vysvetľujúcim textom k pitiu piva, pretože väčšina jeho štamgastov považovala pivo za nealkoholický nápoj.
Návštevníci krčiem zvyknutí na nedeľné dopoludňajšie pivo si museli posedenie pri ňom preložiť na popoludnie. Nariadenie prikazovalo otvárať všetky krčmy a výčapy až o tretej poobede, čo platilo aj pre sviatky. V tieto dni sa nesmeli predávať liehoviny ani v zaštupľovaných fľašiach v žiadnych verejných miestnostiach, pivo a víno iba do sumy 16 korún. Všetky krčmy boli pod dohľadom polície, a ak by v niektorej porušili nariadenie, to by znamenalo odobratie povolenia výčapu.
Treba povedať, že medzi krčmami a hostincami sa v tej dobe udržiaval zvyk podávať aj stravu. Z dedín sa vytrácal, keď prestala fungovať doprava dostavníkmi, no v mestách boli hostince, ktoré mali stálu klientelu stravníkov. V Košiciach, ktoré boli posádkovým mestom, sa v hostincoch stravovali celodenne dôstojníci a od vzniku ČSR aj úradníci. Hostinskí mali svoju stavovskú organizáciu, spolok a zúčastňovali sa okrem domácich kongresov aj zahraničných, mnohí z nich sa vyznačovali charitatívnou činnosťou a poskytovaním stravy chudobným študentom. V Košiciach k nim patrili Martin Seress, Anton Rogozsán, Adolf Farkaš. Seress mal piváreň na Mlynskej ulici, neskoršie reštauráciu a kaviareň a mal prenajatú reštauráciu v hoteli Schalkház. Po celý čas existencie jeho reštaurácií sa v nich bezplatne stravovali viacerí nemajetní študenti. Rogozsán mal na Floriánskej ulici kúpele a pri nich zriadil aj hostinec. Farkaš si pri svojom hostinci zriadil pekáreň a v roku 1908 ju zmodernizoval, takže to bola prvá košická pekáreň na elektrický pohon. V 20. rokoch piekli v nej trikrát denne rôzne druhy pečiva a zásobovali nimi košické obchody. V roku 1921, keď sa aj košickí hostinskí a krčmári pripravovali na zjazd svojej organizácie v Prahe, mali zvoliť nového predsedu, ktorému hovorili kráľ. Mali sa na ňom zúčastniť aj zahraniční funkcionári partnerských spolkov. Z Juhoslávie očakávali krčmárskeho kráľa Libu Lelloviča. Bol to aj kráľ v telesnej hmotnosti - vážil totiž 250 kíl, v páse meral 175 cm a bol vyhlásený za najťažšieho muža Juhoslávie. Keď bol zvolený za krčmárskeho kráľa, na jeho korunovačný oblek spotreboval krajčír šesť metrov látky. Svoju účasť Lellovič na pražskom kongrese musel odvolať. Prečo? Na príčine boli dvere na železničnom vagóne, v tom období o niečo užšie ako v súčasnosti. Krčmársky kráľ sa ani do jedných v celom vlaku nevošiel.
Prekvapenia
Okrem novembrového prekvapenia konzumentov čapovaných liehovín v roku 1923 sme zaznamenali prekvapenia pre milovníkov umenia. V Prešove 19. a 21. októbra zažilo obecenstvo koncert umelca, akého ešte nepočulo. V. A. Levickij, tenorista cárskej opery v Petrohrade, vystúpil s áriami zo svetových opier. Emigroval z Ruska do Srbska, odkiaľ sa po dvoch rokoch presťahoval ako väčšina ruských emigrantov do Prahy.
Do Prahy odcestovali v októbri záujemcovia o dielo ruského maliara Iľju Jefimoviča Rjepina, najmä z radov výtvarných umelcov z Košíc, na jeho výstavu. Rjepin tiež emigroval - do Fínska, kde r. 1923 oslávil osemdesiatku, v Prahe vystavoval vyše sto diel, štúdií a skíc. Bratislavskí záujemcovia využili novú možnosť dopravy do Prahy. Od 10. októbra 1923 sa začala letecká doprava z Bratislavy do Prahy leteckou štátnou spoločnosťou - Československými aerolíniami. Cena letenky bola rovnaká ako rýchlikového cestovného lístka prvej triedy z Prahy do Bratislavy. Spoločnosť mala k dispozícii 21 lietadiel, ktoré "budú lietať celú zimu, ak bude priaznivé počasie".
Letecká doprava mala skrátiť aj cestovanie ministerských úradníkov z Prahy do Košíc, kam cestovali vlakom len z Bratislavy.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
