Už roky rozhovory vôbec neposkytuje a aj v Košiciach sa nechal nahovoriť iba na spoločný s bratom Michalom. Ten v ňom mal aj hlavné slovo. A hoci Vladimír sa väčšinou ohradzoval, že tá či oná otázka je už príliš súkromná a o súkromí verejne rozprávať nehodlá, atmosféra počas rozhovoru bola mimoriadne príjemná. Obaja bratia totiž sršia (aj keď každý po svojom) humorom.
Pán Vladimír, ponuku hrať v inscenácii Chvála bláznovství, ktorú ste priviezli do Košíc, ste vraj prijali, pretože sa vám brat zaručil za to, že je to kvalitný text. Robí vám Michal garanta?
V: Áno.
M: Boli časy, keď sa Vladimír staral o mňa, teraz sme si prehodili úlohy a ja sa snažím postarať oňho. Pohybujem sa v tomto divokom prostredí trošku viac a mám tých ľudí bližšie vekovo i filozoficky.
V: Ja, pokiaľ je to možné, som radšej doma, a brat má väčší prehľad.
M: Režisérov buď poznám osobne, alebo od svojich kolegov viem, kto je aký človek, čo urobil, takže ak Vladimír niektorého nepozná, viem mu poradiť, či má scenár vôbec čítať, alebo nie.
Čo je na vašej brandži najdivokejšie?
M: Mal som na mysli to, že doba je veľmi rýchla a pre človeka, ktorý má rád svoje súkromie, ako môj brat, je ťažké sa v tom orientovať. Každú chvíľu sa tu totiž niečo mení - dnes je to kamarát, zajtra to môže byť nepriateľ.
Pán Vladimír, potrpíte si na svoje súkromie odjakživa?
V: Prišlo to časom - s pribúdajúcimi rokmi a vytváraním si svojej mikroklímy.
Ako vyzerá vaša mikroklíma?
V: Bez novinárov.
Predpokladám, že novinári nie sú jediní, komu sa vyhýbate, keďže vám brat radí aj čo sa týka vašej brandže.
V: Budeme hovoriť iba o práci.
M: Je to spojené s tým, že kde sú ľudia z našej brandže, tam sú aj novinári. A tam sa brat pohybovať netúži.
Vraveli ste, že sa vzájomne o seba staráte...
V: Teraz sa už stará iba brat o mňa.
M: To nie je pravda.
... aké to bolo, keď ste mali Michala ako starší brat „na krku"?
V: Veľmi ma bavilo starať sa oňho.
Aj napriek tomu, že bol nesmierny nezbedník?
V: Obaja sme boli riadni experti. (Úsmev)
M: To je pravda. Keď som prišiel na konzervatórium, mal som už také meno... Bolo priam nemožné tromfnúť tie krásne "průsery", ktoré vystrojili chlapci pred nami.
Michal, Vladimír natočil svoj prvý film ako dvanásťročný. Vy ste stáli pred kamerou už v štyroch rokoch. Čím vás herectvo očarilo, že ste sa preň rozhodli, hoci vás brat od toho všemožne odhováral?
M: Odmala som mal vďaka nemu blízko do „kuchyne". Videl som, ako to funguje v zákulisí, mohol som ísť medzi hercov, nasal som atmosféru a veľmi sa mi to páčilo. Potom som začal sám natáčať a bolo jasné, že v tom budem pokračovať ďalej, pretože ma to baví.
Takže nebolo to len očarenie z možnosti bozkávať sa s Terezou Brodskou...? (Ako 13-ročný dostal od T. Brodskej svoj prvý filmový bozk - pozn. red.)
M: Vidíte, tak na to si už ani nepamätám. No filmovačka bola pre nás vytrhnutie zo školského stereotypu, a to pre nás bolo nesmierne zaujímavé. Navyše sme mali predĺžené večierky, chodili sme na párty. To dieťa, samozrejme, ovplyvní.
Kým vaši rovesníci chodili do školy a po nej na ihrisko vyšantiť sa, vy ste už pričuchli k bohémskemu životu, boli ste súčasťou, dnešnými slovami povedané, šoubiznisu. Ako sa na vás dívali napríklad spolužiaci?
M: Vtedy to nebolo natoľko intenzívne, aby si to mohli spolužiaci nejako extra uvedomiť. Navyše, keď videli, že máme veľký problém s prospechom, tak si povedali, že je lepšie mať na učenie čas, než to potom doháňať po nociach.
Čo vám teda herectvo ako deťom dalo a vzalo?
M: Vzalo nám to asi len tie chvíle, ktoré by sme inak trávili s chalanmi niekde vonku. No vynahradilo nám to v tom, že sme si niečo vo svojej brandži vybudovali skôr než naši rovesníci. Okrem toho, u mňa to nebolo také intenzívne, že by mi to vzalo detstvo úplne.
V: Ja som prežíval, čo som prežíval, takže mi je veľmi ťažko porovnávať. Bol to, samozrejme, iný svet. No mne veľmi vyhovoval. Bol som spokojný.
Chceli by ste, aby šli aj vaše deti vo vašich šľapajach?
V: Nedajbože!
Prečo? Okrem toho, že je to náročné povolanie - ale to je v podstate každé, ktoré sa robí poctivo.
V: Nemáte súkromie. Stále o tom hovorím.
M: A je tu ešte jedna vec - musíte mať šťastie, aby ste sa dostali k dobrým ponukám, pretože poznám mnoho rovnako šikovných ľudí, ako sme my, ale to šťastie nemali.
Máte všeobecne šťastie v živote?
M: Ja si myslím, že plné priehrštie.
V: Myslím si, že ho mám. Pánboh to nejako riadi.
Čo je vaše najväčšie šťastie živote?
V: Rodina.
M: Že sa našla žena, ktorá bola ochotná aj vziať si ma. (smiech) Manželka a dcérka sú mojím najväčším šťastím.
Keď vás človek dlhšie sleduje, nemôže mu ujsť pár skutočne zaujímavých paralel. Vrcholom všetkého bolo azda to, Vladimír, že vaše dvojičky sa narodili v rovnaký deň, dokonca i hodinu a v rovnakej pôrodnici ako váš brat Michal. Veríte v niečo nadpozemské alebo považujete takéto udalosti za vec náhody?
M: Ja si skôr myslím, že je to pekná náhoda a príjemná vec, že môžeme oslavovať spoločne.
V: Ja verím, že je niečo nad nami, čo to riadi, no neskúmam to. Beriem to tak, ako to prichádza.
V čo veríte?
V: Môžeme tomu hovoriť Boh, matematika, príroda. Niečo nad nami je.
Venujete sa nejakej filozofii?
V: Samozrejme, ale nebudem o tom hovoriť.
Je veľmi zaujímavé sledovať vás spolu, pretože na prvý dojem pôsobíte ako nebo a zem. Vladimír, tichý a pokojný, z Michala životná energia doslova sála. Je to tak aj v súkromí?
M: Asi áno.
V čom sa ako protiklady dopĺňate?
V: Ja nerobím nič a brat všetko. (úsmev)
Čo to znamená?
V: Že čakám, kým brat všetko zariadi.
M: Ja som technik, produkcia a brat tomu dáva grády. On to vymyslí, vycíti a dá tomu dušu.
Obaja ste sa dosť neskoro stali rodičmi. Zmenila vás táto udalosť?
M: Samozrejme, človek sa stane zodpovednejším. Ženy to možno nevidia, ale aj u chlapa prebehne po narodení dieťaťa vnútorná zmena. Dieťa je krásny zázrak. Pre mňa je moja dcéra momentálne zmyslom života. Svoju prácu mám rád, no teraz sa snažím predovšetkým obhájiť svoju pozíciu rodiča a vychovať dcérku dobre.
Je teda pre vás rodina na prvom mieste alebo sa o prvenstvo bije s robotou?
M: Rodina, jednoznačne.
V: To je moje súkromie.
Profil
Vladimír Dlouhý (*1958)
ako 12-ročný debutoval hlavnou postavou ochrnutého chlapca Adama vo filme režiséra Karla Kachyňu Už zase skáču přes kaluže
pražské konzervatórium nedokončil, hoci je považovaný za žiarivý talent svojej generácie
ako 21-ročného ho ako benjamínka prijali do stáleho angažmán v prestížnom Divadle Na zábradlí, kde exceloval okrem iného v titulnej postave Camusovej drámy Caligula
natočil množstvo filmov (napr. Báječná léta pod psa, Knoflikáři, Jedna ruka netleská), televíznych filmov a inscenácií i seriálov (Arabela, Černí andělé...)
s partnerkou, herečkou Petrou Jungmanovou má dvojičky Jana a Jiříhoclanku
ato
Profil
Michal Dlouhý (*1968)
pred kamerou stál po prvýkrát ako 4-ročný
vyštudoval pražské konzervatórium
diváci ho mohli vidieť v seriáloch Třetí patro, Přítelkyně z domu smutku, Černí baroni či vo filmoch Sametoví vrazi, Jak chutná smrt, Zůstane to mezi námi...
jeho partnerkami boli herečky Sabina Laurinová či Lucie Vondráčková
za manželku si vzal letušku Zuzanu, má s ňou dcérku Aničku
ato
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
