Václav Klaus nedokáže urobiť krok, aby nestrhol na seba pozornosť. Tentoraz dojal publikum, ktoré miluje nadovšetko, až do kolien tým, že dokument podpísal, hm, takpovediac obratom. Teda vzápätí po tom, čo český ústavný súd vyriekol, že nie je v rozpore so základným zákonom štátu. Tento verdikt brnianskeho dvora vyrástol v správu dňa pre celú Európu.
Iste, Klaus nemal už manévrovací priestor. Ale čakalo sa, že pár dní či týždeň ešte môže naťahovať čas a dráždiť emócie. Na rozdiel od Kaczynského, ktorý zo svojho podpisu urobil veľkú ceremóniu, sa však Klaus vyrovnal s nemilovanou zmluvou „medzi štyrmi očami", diskrétne, v intimite svojej pracovne. A treba uznať, že odchádza so zdvihnutou hlavou, pretože ústupok, ktorý si od Európy vymohol, teda „opt out" pre Česko na Listinu základných práv, je nieže „maximum možného", ako to sám ocenil, ale azda aj umenie nemožného. Popri všetkých pochybnostiach, ktoré zostávajú nad politickou i ústavnou korektnosťou jeho posledného ťahu, autor musí Klausovi priznať, že je vynikajúci taktik a tomu, čo dokázal, Nemci hovoria „meisterstuck".
Iná vec je, že ak Janko Ľupták hovoril, že „z grafov sa nenajeme", tak o symboloch to platí desaťnásobne. Zrušenie Charty práv v českej kotline je Klausova obrovská výhra symbolická. Ale v reálnom živote deliť ani násobiť nebude, či táto Charta napr. na Slovensku platí a v Česku už nie. Je to jedno. Nevymáhateľných práv, ktoré sú pre srandu králikov a sebaukájanie socialistov (že akí sú skvelí), je už dosť i v dnešných ústavách a medzinárodných zmluvách... To, isteže, neznamená, že o súde v Luxemburgu nebudeme počuť podstatne častejšie. Len, proporčne k všetkým deformáciám a nezmyslom vo verejnom priestore, znamená Charta práv plus či mínus jednu tisícinu promile....
Podobne je to tak trochu s celou Lisabonskou zmluvou, ktorá predstiera, že v usporiadaní inštitúcií, právomocí a spôsoboch hlasovania na ministeriádach (Európskej rade) je zakliate riešenie problémov Európy. Najvtipnejšie je, že dôvody, pre ktoré sa z Európy stáva múzeum sveta, ležia všade, len nie v Lisabonskej zmluve... A politikov, ktorí sa na zmluvu tak triasli, ona akurát pripraví o kardinálnu výhovorku, že prečo sa nedá to a prečo nejde ono. A rýchlo začnú vysvetľovať, že mnohé zásadné zmeny, napr. v metóde hlasovania, prináša Lisabon až od roku 2014 (resp. až 2017).
Hlbšia integrácia povedie k väčším konfliktom (ale menším, ako keby Lisabon padol), nie k väčšej akcieschopnosti. Klaus má pravdu v optike, akou vidí zmluvu. Klásť nohu medzi dvere je však omylom podobným, ako skúšať zastaviť rotáciu zemskej osi. Európsku integráciu môže zlomiť len vlastný strop, na ktorý si zrejme práve siaha. Najväčšou iróniou tohto Lisabonu sa totiž môže (veľmi skoro) ukázať práve to, že federalistickou zmluvou sa začne postfederalistická éra Európy. Milovníci Lisabonu však nemusia smútiť. Autogram nenávideného Klausa otvára priestor pre vôbec „najeurópskejšiu" časť príbehu, ktorou je obrovský zápas o nové funkcie, pozície a požitky, čo zmluva vytvára. Opona sa dvíha.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
