Janka Lászlóová:"Do basgitary som sa zamilovala"

Ako jediná žena basgitaristka sa objavila na prestížnom Medzinárodnom jazzovom festivale v Košiciach. Zaujala nielen svojím výzorom, ale najmä talentom narábať s týmto príťažlivým hudobným nástrojom. Mnohí ju nazývajú ojedinelým zjavom na slovenskej hudob

nej scéne, no sama tvrdí, že je stále na čom pracovať. Od dvanástich načúvala rytmu džezu, za tri roky sa naučila zvládať basgitaru a dnes stojí na pódiách s profesionálmi. Košičanka Janka Lászlóová (21).

Na Medzinárodnom jazzovom festivale si sa objavila hneď v úvode a to s kapelou Guitar Project. Ako jediná žena basgitaristka festivalu si celkom zaujala. Kde si sa tu vzala?

- :) Vzala som sa tu tak, že som sa narodila a žijem v Košiciach. Asi pred troma rokmi som začala chodiť na basgitaru k môjmu učiteľovi a skvelému muzikantovi Mirkovi Šálymu, ktorý si ma pred rokom a pol pozval do kapely a odvtedy spoločne koncertujeme.

Hrať na basgitaru a k tomu v džezovej formácii nie je prudko ženská záležitosť. Ako si prišla na to, že práve tento nástroj a tento hudobný štýl sú tvojmu srdcu najbližšie?

- Džez počúvam od svojich dvanástich rokov. Pochádzam z muzikantskej rodiny, ocko je gitarista a brat sa venuje hre na nástroj zvaný „dobro". Môj brat v tom čase počúval veľké množstvo džezových albumov a chodil na džezovú školu, ktorú teraz navštevujem aj ja. Najskôr som ich počúvala z jeho izby, potom som si začala jeho CD potajomky "kradnúť". Zaujala ma kvalita tej hudby. Bolo to niečo zvláštne, plné, farbisté; niečo s myšlienkou i emocionálnym nábojom. Neskôr som začala rozlišovať v džeze rôzne nástroje. Istý čas bolo mojou veľkou vášňou počúvať kontrabas, potom som sa zamilovala do basy.

Čo ťa opantalo na zvuku práve tohoto nástroja?

- Basa je nástroj, ktorý nemusí primárne stáť vpredu. Je skôr v úzadí a svojou rytmicko-harmonickou funkciou podporuje ostatné nástroje. Páči sa mi charakterovo a istým spôsobom ma aj vystihuje. Nie som frontman, nerada pútam prílišnú pozornosť. V džeze je basa samozrejme aj sólový nástroj, ako nám ukazujú slovenskí majstri, ako napr. Juraj Griglák, Oskar Rózsa alebo Mišo Šimko, i svetoví velikáni, spomedzi ktorých najviac obdivujem Jaca Pastoria, Johna Patitucciho, Victora Wootena, Rocca Prestiu a im podobných. Ale ak basa práve nesóluje, funguje obvykle ako utužujúci a podporný prvok skladieb. A čo sa týka zvuku basgitary alebo kontrabasu, zamatové hlboké tóny ako aj zvuk tohto nástroja vo vyšších polohách ma vždy fascinoval.

Ako dlho aktívne hráš?

- Aktívne hrám na basgitaru tri roky a dva mesiace. Predtým som mala len doma jednu starú basu, skúšala som na nej nejaké hmaty, ale nevedela som, čo s tým nástrojom robiť. Snažila som sa len hrať to, čo som počula v skladbe, samozrejme zlým prstokladom a technikou. Keď som začala chodiť k Mirkovi, nemala som pocit, že som extrémne talentovaná. Skôr som bola nadšenec, ktorý je ochotný venovať tomu čas. Neskôr, keď som napredovala, som si uvedomila, že zrejme Pán Boh do mňa vložil talent, ktorý môžem využiť. Naordinovala som si štvorhodinové a niekedy aj dlhšie cvičenia denne a šla som do toho naplno.

Myslíš, že sa dá naučiť hrať na basu aj čisto technicky, alebo je potrebný aj talent?

- Myslím, že aj schematické učenie je možné. Takýmto spôsobom sa však človek veľmi ďaleko nedostane. Pre basgitaristu, ako aj pre akéhokoľvek iného muzikanta, je nesmierne dôležité rytmické cítenie a hudobný sluch. Ak to v sebe niekto nemá, tak to, čo hrá, pravdepodobne nebude pracovať v prospech žiadnej skladby a hudby vôbec. Človek, ktorý má aspoň čiastočné cítenie, sa na určitú úroveň dostať môže. Všetko je to dané veľkosťou talentu a počtom odcvičených hodín J.

Predpokladám, že Miro Šály ma viacero študentov. Ako vnímaš to, že si spomedzi nich vybral do kapely práve teba?

- Pamätám si, že po pár hodinách, čo som k nemu chodila, mi povedal, že vidí vo mne potenciál a že keď ho budem rozvíjať, naozaj z toho môže niečo byť. Tento jeho záujem o mňa ako o nadaného žiaka ma naštartoval hneď na začiatku. Podporil vo mne chuť a túžbu hrať. Zrejme ak si vybral mňa spomedzi svojich žiakov a kamarátov basgitaristov, vedel čo robí a asi sa mu v niečom páčim, alebo mu vyhovujem. Najprv sme v Guitar Projekte boli trio a robili sme Mirkove vlastné skladby. Potom sme objavili skvelého mladého gitaristu Tibiho Dragona, ktorý k nám sadol ako uliaty. Hráme spolu rok a pol.

Je to tvoja prvá vážna kapela?

- Áno. V iných kapelách hosťujem, alebo zaskakujem. Pôsobím ešte v jednej kapele, ale tá je zameraná na gospelovú hudbu. Nemávame koncerty pre tak náročné publikum ako bolo toto v GeS klube.

Keď ťa pozvali hrať na Medzinárodný jazzový festival, mala si obavy?

- Určite áno. Miešali sa vo mne rôzne pocity... Je to pocta, ale aj veľká zodpovednosť voči poslucháčom i voči kapele. Sú to vynikajúci a dlho hrajúci muzikanti a mala som obavy, či to vyjde tak, ako sme cvičili. Hrali sme unikátny repertoár zostavený len na tento festival.

Ako sa cítiš na javisku?

- Zo začiatku to bolo pre mňa ťažké. Hanbila som sa, chcela som, aby sa ľudia na mňa nedívali a najradšej by som sa skryla za plachtu a hrala za ňou. Teraz to však beriem tak, že ja som niekto, kto interpretuje muziku, ktorú si ľudia prišli vypočuť a na všetko ostatné sa snažím nemyslieť. Ako kapela sme jeden celok, a to vo mne odbúrava stres. Stojíme tam viacerí, navyše sme priatelia, ktorí sa podporujú a navzájom si kryjú chrbát.

Vnímajú ťa kolegovia muzikanti ako rovnocennú partnerku?

- Áno. Hoci ja si pripadám ako malé ohnivko v partii skvelých muzikantov. Veľmi ma to povzbudzuje. Ak by to tak nebolo, asi by som mala väčší strach.

Koľko žien basgitaristiek žije v Košiciach?

- Poznám niekoľko študentiek basgitary, ktoré sa učia tiež u Mirka Šályho. Z tých, ktoré sa venujú džezovej muzike poznám len Terezku Čepkovú, ktorá sa momentálne v Košiciach nezdržiava. Ostatné džezové, ak tu nejaké máme, neregistrujem.

Čo hovorí na tvoju už dosť úspešnú basovú kariéru okolie?

- Väčšina ľudí sa čuduje, že dievča a na basu a ešte k tomu džez. Každého zaujíma, či pre mňa basa nie je svojou váhou priťažká a kladú mi otázky, či nechcem hrať radšej na flautu alebo husle... V mojom okolí nemám veľmi priaznivcov džezu, moji rovesníci skôr počúvajú pop, hip hop, rock alebo punk. No nájde sa aj zopár fanúšikov džezu.

Spomínala si, že otec a brat sú muzikanti - ako vidia tvoje napredovanie oni ako odborníci?

- Ockovi aj bratovi sa to páči, boli sa pozrieť aj na tento koncert. Hneď po koncerte som sa ich bola pýtať, že aké to bolo. Myslím, že ma podporujú a držia mi palce.

Berieš si kritiky k srdcu?

- Beriem. No je to už iné ako kedysi. Kedysi som dávala na kritiky od hocikoho, no potom ma blízki upozorňovali, že to nie je dobré. Som veľmi sebakritický človek, čo ma niekedy aj trochu brzdí. Mirko mi niekedy vyčíta, že to preháňam so sebakritikou, káže mi, aby som sa uvoľnila a nesústredila kŕčovito na každú možnú chybu. Snažím sa filtrovať kritiky podľa toho, kto ich hovorí a s akým zámerom. Ak je konštruktívna, beriem, podrývačnú púšťam jedným uchom dnu a druhým von.

Ak by si dostala ponuku ísť hrať do popovej kapely, dala by si si povedať?

- Chcela by som ostať verná džezu. No existuje aj veľmi dobrá popová muzika. Už som dostala zopár ponúk, no nebudem o nich hovoriť, lebo je to predčasné.

Si vo štvrtom ročníku britských a amerických štúdií na UPJŠ. Plánuješ sa po škole venovať hudbe alebo tomuto odvetviu?

- To ešte neviem. Určite viem, že sa hudby nechcem vzdať. Neviem, či to posuniem na profesionálnu úroveň... Bude to závisieť od mojich kvalít, aj od priorít, ktoré si neskôr stanovím. Každopádne chcem vysokú školu dokončiť a uvidím, ako to bude s ponukami práce. Mám 21 rokov a mám čas sa rozhodnúť, čo budem robiť.