To bol vrcholný bod jeho slávy. Všetko sa však začalo o niekoľko desiatok rokov skôr, keď mladý Havel napísal svoju prvú divadelnú hru.

Do šesťdesiateho ôsmeho Havla hrávali nielen v cudzine, ale aj doma, predovšetkým na jeho materskej scéne v Divadle Na zábradlí. Potom z domácej scény zmizol. Na dlhé roky. Václava Havla sa však normalizačnému režimu umlčať nepodarilo. A nielen preto, že vo svete jeho hry inscenovali naďalej.

Exprezident plodným publicistom

Václav Havel zďaleka nepísal iba hry. Po celý svoj život bol plodným publicistom, využívajúc najmä esejistiku a možno povedať, že písané slovo sa stalo doslova jeho osudom. Žiada sa mi povedať, že aj v Havlovom prípade "na počiatku bolo slovo" a vlastne všetko, čo Havel dosiahol, mu umožnili slová. Umne vytvorené, zručne poskladané, naplnené pravdou, láskou a nádejou. A tiež veľkou odvahou. Eseje Václava Havla nielenže vošli do histórie, ony históriu tvorili.

Dopis Gustávovi Husákovi

Vezmime si napríklad jeho slávny "Dopis Gustávu Husákovi"; písal sa rok 1975 a Havel už, podľa vlastných slov, nechcel byť pasívnym "objektom" dejín písaných víťazmi, chcel sa stať aspoň na okamžik ich "subjektom". Chcel "nečekat zkrátka pořád jen na to, co udělají 'oni', ale udělat naopak něco sám a donutit pro změnu 'je', aby se zabávali něčím jiným, než co si sami naplánovali. A tak jsem napsal obsáhly veřejný dopis Dr. Husákovi..."

Papaláši čumeli

Bože, to ale museli papaláši čumieť. To sa museli "baviť". Uprostred navonok skonsolidovanej spoločnosti, dovedenej do znormalizovanej nenormálnosti, ktorá sa v tom čase už väčšine národa začala zdať celkom normálna, odrazu taká drzosť. Napísať rovno najvyššiemu súdruhovi o tom, aké je to v štáte dánsko-česko-slovenskom pod ľúbivým povrchom všetko zhnité. Ten list Husákovi bol pre Havla v prvom rade akousi "autoterapiou". Vďaka nemu opäť získal sebavedomie a skončil s čakaním na zlepšenie sveta. On sa prihlásil k svojmu právu do toho sveta zasahovať.

Majster slova

O tom, že Václav Havel je vskutku majster slova, niet pochýb. "Píše mu to" aj na staré kolená závideniahodne. On skrátka "umí". Čítať Havla je ozajstný zážitok. Plným priehrštím rozdáva radosť z kvalitne napísaného textu i zvolenej témy. Havel sa vždy zameriaval na dôležité veci. Kultúrne, občiansky, politicky, ľudsky. Písal o tom, čo ho zaujalo, zasiahlo, vyprovokovalo. Jednoducho, písal, keď mal pocit, že písať musí. Zvlášť promptne reagoval, keď ho podráždila nespravodlivosť, ľudská hlúposť a zloba. Vždy písal bez akejkoľvek opatrnosti, alibizmu či strachu z možných následkov, bez náznaku falošnej solidarity, škodlivej tolerancie k nositeľom problémov. Písal aj vtedy, keď mu bolo jasné, že jeho text nielenže nebude uverejnený, ale že sa dokonca "stratí", aby sa vôbec nikomu nedostal pred oči. Našťastie ani tie jeho "najnebezpečnejšie" texty sa nepodarilo nikdy odstrániť bez stopy. Nakoniec sa vždy dostali k svojim čitateľom.

Kto povedal "a", musí aj "b"

Havel tvrdieval, že kto povedal "a", musí povedať aj "b". A tak dva roky po "Dopise" napísal azda svoju najslávnejšiu esej "Moc bezmocných". V tejto brilantnej analýze totalitnej československej skutočnosti odhalil dôvody vtedy, koncom sedemdesiatych rokov, značnej úspešnosti režimu, ktorý okrem iného ťažil aj z vonkajšej stability sovietskeho bloku vo svete rozdelenom medzi dve superveľmoci. So svojím decentným zmyslom pre humor, iróniu a paradox vykreslil existujúci systém znormalizovaných spoločenských vzťahov na príklade obyčajného "zelovociara". Chlapíka prispôsobujúceho sa situácii a kladúceho na hlávky kapusty vo výklade heslo Proletári všetkých krajín, spojte sa! Havel v tejto eseji systematicky, pedantne, krok za krokom, rozoberá vtedajší "život v lži", spôsobujúci následne "krízu ľudskej identity" a zároveň ho porovnáva so "životom v pravde", s alternatívou, ktorú si niektorí ľudia zvolili.

Mravnosť nadovšetko

To všetko bolo súčasťou Havlovej celoživotnej témy, ktorou sa stal zápas o dôstojnosť človeka núteného žiť v nedôstojných podmienkach. Venoval sa jej v množstve textov, najslávnejšími esejami počnúc a drobnými poznámkami, ktoré si iba málokto pamätá končiac. Nájdete ich v knižkách O lidskou identitu a Do různych stran. Hlboko presvedčený o tom, že pravda, láska a zodpovednosť sú pre zdravú, normálne fungujúcu demokratickú spoločnosť nevyhnutné, sa pripojil k tvrdeniu prvého československého prezidenta Tomáša G. Masaryka, ktorý často kládol "nekonečný důraz na mravní řád, který má předcházet řádu právnímu a politickému". Václav Havel zdôrazňuje, že to treba opakovať stále, donekonečna.

Haniť ho je v Česku módou

Starý pán Masaryk by asi len smutne pokýval hlavou, keby videl, že mnohí z tých, ktorí Havla pred dvadsiatimi rokmi okiadzali div, že nie ako boha, dnes ho hania, vysmievajú sa mu a zhadzujú ho. Jeho snahy o kultiváciu českej (sprostredkovane aj slovenskej) spoločnosti, zhrnuté v jeho masarykovskom hesle o pravde a láske, sa stali terčom výsmechu a pohŕdania. Vysmievať sa Václavovi Havlovi a všetkým ostatným "pravdoláskovcom" sa v Česku stalo priam módou. Kto uznáva Havla, nemôže byť in a stáva sa spoločenským a politickým outsiderom. Pritom je alebo by aspoň malo byť každému rozumnému človeku jasné, že z pravdy a lásky sa môže vysmievať iba idiot. Nevraviac o tom, že Havlove zásluhy o víťazstvo nad totalitou sú nespochybniteľné.

Nepotrebujete dve univerzity

Havlove texty nie sú žiadnymi intelektuálskymi výplodmi, pri ktorých na konci vety neviete, čo bolo na jej začiatku. Václav Havel síce nie je ani autorom nedeľných príloh, no zároveň nie je ani žiadnym nezrozumiteľným grafomanom, spriadajúcim spletité myšlienkové konštrukcie odtrhnuté od normálneho života. Havel píše ľahko, a čo je najdôležitejšie, napriek väčšine vážnym, ba smutným témam, píše s veľkým optimizmom a s neotrasiteľnou vierou v onú toľko vysmievanú pravdu a lásku, s vierou v ľudskosť a rozum. Na to, aby ste Havlovým textom rozumeli, nemusíte mať dve univerzity, ale aby vás naozaj oslovili, aby ste si ich vychutnali, musíte pri ich čítaní premýšľať. Napokon, to nikomu nemôže zaškodiť.

Návrat k písaniu

Vyzerá to tak, že Václav Havel sa po dlhých rokoch strávených v najvyššej politike vrátil späť k svojmu písaniu. Na otázku Karla Hvížďalu, ktorý s ním s odstupom dvoch desaťročí napísal dve knihy rozhovorov (Dálkový výslech a Stručně, prosím), čo bude ďalej, Václav Havel odpovedá: "Jako kdykoli dosud budu i nadále usedat k prázdnému papíru s odporem, budu se psaní všelijak vyhýbat, budu se permanentně děsit prvních slov, která se na něm objeví, a uměle si k psaní dodávat odvahu, budu si zoufat z toho, jak mi to nejde - a přece nakonec něco napíšu".

Stojí za to sa začítať

Je pravda, že tento, ako sám o sebe vravieva "starý byrokrat a pedant", musí mať všetko tip-top, no že by ho to písanie trápilo, ba dokonca strašilo, mu netreba veriť. Václav Havel píše rád, čo sa dá veľmi ľahko overiť. Stačí otvoriť hociktorú jeho knižku. Napokon, na dvadsiate výročie zániku totality to možno nebude zlý nápad.

Autor: Peter Pačaj

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.