Ako kameraman má za sebou viac ako stovku filmov. Ako režisér a producent vytvoril zatiaľ tucet. Mnohé získali viaceré ocenenia na rôznych svetových filmových festivaloch. 22 rokov bol filmárom Sira Edmunda Hillaryho, prvého človeka, ktorý vystúpil na Mount Everest. S Hillarym natočil 5 snímok. V roku 1994 slávneho Novozélanďana priviedol na Slovensko. Obľúbil si Vysoké Tatry a Poprad. Na tamojší Medzinárodný festival horských filmov zavítal aj tento október, keď bol členom poroty.

V Poprade nie ste prvýkrát?

- Nie, už piaty (smiech).

Znamená to, že sa vám tu asi trocha páči?

- Prvýkrát som do Popradu prišiel v roku 1993 a môj film získal Grand Prix. Film ocenili za príbeh v ňom, teda za niečo, za čo si neprisudzujem zásluhu. Bolo to však také pekné privítanie. No a potom som prišiel ďalší rok ako člen poroty. Prišli prvé túry v Tatrách a už to bolo. Krajinu a mesto som si zamiloval. Určite ani teraz tu nie som posledný raz.

Aj keď štíty sa veľmi nemenia, predsa len, od roku 1993 nachádzate tu niečo nové?

- Zmeny sú veľké, Poprad je úplne iný! Ale aj hory sa menia, hoci len trocha. Hneď, ako sa prehnala, dozvedel som sa o veľkej tatranskej veternej smršti.

V najväčšej internetovej encyklopédii je hneď niekoľko Michaelov Dillonov, vy však nie. Máte niečo proti Wikipédii? Je to naschvál?

- Nie (smiech). Možno na Wikipédiu ešte nie som dosť slávny.

Máte za sebou viac ako 100 filmov? Je to len tak natočiť taký počet alebo pracujete vo dne, v noci?

- Takto ako režisér a producent som urobil 12 filmov. To je tá veľká fuška, čo dá zabrať. Pri tej stovke som pracoval ako kameraman. Natáčanie a spracovanie materiálu môže pri nejakom projekte trvať 3 mesiace, niekedy je to však len týždeň.

Robili ste aj na americkom Survivorovi. Mnohí ho považujú za prvú veľkú a naozajstnú reality šou vôbec. Aké to bolo?

- Veľká skúsenosť! Všetko muselo byť robené precízne. Mali sme úplne zakázané komunikovať s účinkujúcimi, oni nesmeli s nami. Keď sa niečo prihodilo, bolo potrebné byť na mieste. Povedať ľuďom ako v iných filmoch, zopakujeme si to, jednoducho nebolo vôbec možné. Vďaka tomuto veľkému rozdielu to bol skvelý tréning filmárskych zručností. (Survivor sa v mnohom podobal u nás vysielanému Big Brother. Miesto uzavretých priestorov sa však odohrával vo voľnej prírode na exotickom ostrove - pozn. redakcie)

Päť filmov ste natočili so Sirom Edmundom Hillarym. Ako ste sa stretli?

- Chystal sa na expedíciu do Indie, v novinách povedal, že hľadá filmára. Napísal som mu a on ma zobral.

Postupne ste sa stali priateľmi. Aký bol?

- Skromný, aj tichý. Vôbec si o sebe nemyslel, ja som ten veľký muž. Za 20 rokov sme urobili ešte 5 filmov, čistého času sme spolu strávili i vyše dvoch rokov. Úplne si získal môj rešpekt a ja zase jeho dôveru filmára.

Musel bojovať s tou veľkou pozornosťou, ktorá sa na neho valila?

- Nie. Snažil sa každému odpovedať a každému sa trpezlivo venoval.

Máte ešte nejaké filmárske sny, na ktoré myslíte dlho a ešte sa nerealizovali?

- Má ich asi každý filmár. Film, ktorý som spomínal, bol o výstupe na Everest už od hladiny mora. Mojím snom bolo vždy sfilmovať takéto výstupy i na ďalšie hory. Celú horu, úplne zdola v plnej výške. Hľadám niekoho, kto by tak išiel na Kilimandžáro v Afrike či na najvyššie štíty Európy. Takto filmár môže zachytiť každú časť krajiny, ktorá tam je a ukázať ju divákom.

Je dôležité, aby bola hora aj blízko mora?

- Nie. Ak, tak len z praktického hľadiska kvôli nákladom filmovačky.

Dá sa povedať, že ste aj horolezec? Máte tie zručnosti?

- Chlapík, s ktorým som natočil to zlezenie Everestu, bol takmer nadčlovek. Nepotreboval žiadnu fľašku kyslíka, niekedy ma prosil, aby som s ním v niektorých chvíľach radšej nešiel, len aby som ho svojimi kamerami nespomaľoval. Riešili sme to tak, že som mu dal malú kameru, aby natočil vrchol. Asi tak by som odpovedal na otázku a opísal, ako to medzi filmármi a horolezcami funguje.

Niečo však treba vedieť.

- Samozrejme. Nejaké to lezenie musím vždy robiť, tomu sa nedá vyhnúť. Mám za sebou niekoľko lezeckých kurzov. I niekoľko výstupov na vysoké hory, napríklad Aconcaguu (najvyšší bod Južnej Ameriky, pozn. redakcie).

Sú to práve hory, čím ste fascinovaný ako človek alebo je toho viac? Spomínali ste napríklad džungle.

- Filmujem rôzne prostredie. Páčia sa mi tiež pláže (smiech), tropické lesy, krajina ako taká. To najdôležitejšie je zachytávať na film ľudí. Diváci by sa unudili k smrti, ak by ste im ukazovali len hory a hory. Bez živých ľudí by to bolo extrémne suché.

Žijete v slnečnom Sydney. Je to skôr výnimka, že niekto zo Sydney sa stane horským človekom alebo naopak bežná vec?

- Nezvyčajné. Lebo nejaké hory máme, ale nie sú vysoké. V Austrálii je veľmi malá komunita horolezcov, aj keď sa im podarili niektoré úžasné veci. V Sydney by nebolo možné organizovať taký festival. V Austrálii nie je žiadny festival horských filmov, aj keď ja by som sa mu potešil.

Aký bol váš príbeh? Prišiel v nejaký deň pocit, že musíte ísť do hôr, alebo svoje zohrali postupné náhody a okolnosti?

- Ešte počas školy som často chodil na túry po kopcoch. Potom prišiel horský kurz na Novom Zélande. Neskôr Edmund Hillary a už som bol v tom. Stalo sa to i súčasťou práce, keď sa každú chvíľu na vás niečo nové nabalí.

Natáčali ste v Afrike, Amerike, takmer všade ... Ktorá časť sveta je tá, ktorú pre nejaký dôvod milujete?

- Znova - odvíja sa to od ľudí. Pre mňa je to India, pretože tam je každý veľmi osobitý. Tam stačí vytiahnuť kameru na hocikoho, a natočíte niečo výnimočné. Mám rád aj Nepál. Práve som sa vrátil z Mongolska, kde som robil svoj posledný film. Mongolsko je tiež veľmi výnimočná, pre nás ešte úplne neobjavená krajina.

Veľa sa teraz hovorí, ako sa kamerová a digitálna technika rýchlo vyvíja. Znamená to, že každý teraz môže natočiť film?

- Kameru iste už teraz dokáže každý použiť. Dôležité je však niečo iné. Napríklad vo filmoch na popradskom festivale bolo mnoho záberov natočených v extrémnych a nepredstaviteľných podmienkach. K týmto snímkam by sa filmár len tak nedostal. Aj keď zábery sa často i chveli, pre filmára boli neoceniteľné.

Teda potom musí byť niekto, kto tieto zábery spracuje.

- Presne, to "potom" je tiež dôležité. Je to podobné ako s písaním. Hoci dnes má každý počítač editačné programy, neznamená to, že môže byť spisovateľom. Chce to tie tvorivé schopnosti navyše.

Ak má niekto dnes 15 rokov a chce točiť filmy, čo mu poradíte? Využiť tú nebývalú dostupnosť digitálnych kamier a pustiť sa do toho?

- Jednoznačne!

Čo je pre takéhoto mladého človeka najdôležitejšie? Poviete nejaké rady alebo a triky?

- Najdôležitejšie je mať energiu, zobrať kameru a začať filmovať. Je to všetko vec nadšenia a motivácie. Znova sa mi vynárajú tie extrémne scény, čo som spomínal. Keď tí ľudia boli na skale už v koncoch, takmer bez síl, ale stále mali ešte tú vôľu držať kameru. Ešte raz, je to všetko o tom - byť pripravený filmovať, nebyť lenivý.

Z tohto hľadiska pomáha napríklad Youtube?

- Určite, je to šanca pre šikovných ľudí. Niektorí sú tam veľmi dobrí. Ich filmy sa tam neocitli len tak, ale preto, lebo mali tú vôľu ich urobiť.

Používate už úplne digitál, alebo musíte mať ešte aj film?

Stále mám pri sebe úplne maličkú kameru. Digitál je veľmi dobrý. Mám aj "filmovú" kameru, pre prípad, že by sa zišla. Klasický filmový kotúč je stále zábava.

Fakty

Everest - Od mora na vrchol - S týmto filmom Dillon v roku 1993 získal na premiérovom ročníku Medzinárodného festivalu horských filmov v Poprade Grand Prix.

Odvtedy sa pod Tatry pravidelne vracia už ako porotca. Film získal vtedy Grand Prix na ďalších siedmich festivaloch dobrodružných a horských filmov, čím svojho času dosiahol rekord.

Myšlienka zdolať Everest v jeho plnej výške, teda od morskej hladiny, sa najskôr zrodila v Dillonovej hlave. Presvedčil o nej jedného z najlepších austrálskych horolezcov Tima Macartneyho-Snapea. Dillona potešilo, že po odvysielaní snímky v televíziách sa týmto nápadom začali mnohí inšpirovať. Napríklad austrálski študenti začali na svoju najvyššiu horu Mount Kosciuszko chodiť práve týmto spôsobom.

toti

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.