Mnohí však možno nevedia, že život tejto sympatickej herečky by vydal na ďalší seriál. Rozhodne by v ňom však nehrala potvoru, ale bojovníčku, ktorá napriek rozpadnutým vzťahom neprestala veriť na lásku, ženu, ktorá vo chvíli, keď sa pomaly zmierila s myšlienkou, že nikdy nebude môcť mať vlastné dieťa, otehotnela. Eňa, ako ju volajú blízki, otvorene priznáva, že sa liečila z depresií (nevyhla sa jej ani tá popôrodná). A práve toto priznanie by mohlo dať nádej mnohým, ktorí s ňou tiež bojujú, že aj napriek tomu sa dá žiť šťastne a plnohodnotne.
Váš život je taký plný zvratov, že mi nedá neopýtať sa, či veríte v osud.
- Verím. Som osudový typ. Keď sa niečo stane, vždy si vravím, že to tak malo byť. A hoci si v danej chvíli väčšinou neviem vysvetliť, prečo sa mi práve toto stalo, neskôr si takmer vždy uvedomím, že to všetko do seba pekne zapadá. Som skrátka fatalistka.
Úplná fatalistka, alebo sa snažíte cesty osudu korigovať?
- Úplná. Ale to neznamená, že som pasívna. Pretože určite to poznáte - cesta je cieľ. Žijem si teda podľa svojho svedomia, robím, čo uznám za vhodné. Samozrejme, že sa aj pomýlim - rovnako ako všetci som človek omylný. No keď sa mi niečo prihodí, neobíjam si hlavu o stenu s otázkou, prečo práve ja. A absolútne neriešim keby. Pre mňa v živote žiadne keby neexistuje. Všetko je tak, ako má byť.
Máte teda vôbec nejaké plány?
- Nejaké mám. No nie sú to skutočné plány do budúcnosti, pretože žijem prítomnosťou. Moje plánovanie siaha nanajvýš na organizovanie si dovolenky. Napríklad, že chcem ísť konečne do Grécka. Je to totiž krajina, o ktorej návšteve už dlho snívam. Ostatné veci však nechávam plynúť tak, ako sa vyvinú.
Čím vás váš život najviac prekvapil?
- Mňa môj život prekvapuje každú chvíľu. (Úsmev) Najprv som bola nesmierne prekvapená, keď som spoznala a zamilovala sa do svojho manžela - pôvodom Američana, muzikanta. O nič menej som nebola prekvapená, keď som sa zaňho vydala a odišla žiť mimo Slovenska. Keď nám potom vzťah stroskotal, bola som opäť prekvapená - tentoraz nemilo - pretože som si myslela, že môj život asi tam smeruje a mám žiť v zahraničí. No nemyslím si, že som jediná, ktorú osud častuje prekvapeniami. Život každého z nás je toho plný, len mnoho ľudí to už prestalo vnímať. Už ich mnohé drobnosti vôbec neprekvapia. Samozrejme, niekto má v živote väčšie výkyvy, kým iný sa plaví po trošku pokojnejšej riečke.
V zahraničí ste sa asi aklimatizovali rýchlo, keď ste boli presvedčená, že to už bude na celý život váš domov.
- Žilo sa mi tam naozaj veľmi dobre. Nebývali sme však len na jednom mieste. Pohybovali sme sa medzi Kaliforniou a Antverpami. Občas sme prišli na návštevu na Slovensko. Takže som veľa cestovala a celkom mi to vyhovovalo. Spoznala som veľa krajín, mnoho ľudí, získala som nových priateľov. To sa mi páčilo. No manželstvo nám nevyšlo. Dnes to však neľutujem.
O rozvode rozprávate pomerne ľahko. Predpokladám, že to v tom čase až také jednoduché nebolo. Patríte teda k ľuďom, ktorí môžu potvrdiť, že čas všetko zahojí?
- Ja si to skutočne myslím. Čas je najlepší lekár. Neviem, či zahojí absolútne všetko, no tie rany bolesti a spomienok sa aspoň mierne zacelia. Časom všetko zostarne - aj spomienky a bolesti.
Keď vravíte o starnutí, ako prijímate pribúdajúce roky?
- Nemôžem povedať, že by som sa zo starnutia tešila. No nedá sa nič robiť. Čo sa týka fyzickej stránky, mám nesmierne šťastie, že som po rodičoch dostala do vienka skvelý gén - som od prírody štíhla. Navyše, dbám na zdravú stravu, bývam v centre Bratislavy, takže všade chodím pešo a tiež cvičím. Kedysi som veľa plávala, ako dieťa som robila balet a krasokorčuľovanie, neskôr jazz-gymnastiku. Takže pohyb - či už je to tanec, skákanie, alebo čokoľvek iné - mi je blízky.
Aké to bolo vrátiť sa na Slovensko, keď ste už boli vysporiadaná s myšlienkou života v zahraničí?
- Akt návratu bol jednoduchý. Zbalila som si svoje 2 kufre a prišla som. No to obdobie potom bolo ťažké. Prežila som kultúrny šok, musela som sa aklimatizovať a hlavne, v práci začínať absolútne od nuly. Nebolo to jednoduché a trvalo mi to niekoľko mesiacov. Vtedy mi nesmierne pomohla kamarátka, ktorá ma vtiahla späť do spoločenského i pracovného života.
Čo vás život naučil?
- Viac vecí. Po prvé - že treba vedieť odpúšťať. Lebo keď je človek stále na niekoho zatrpknutý a nahnevaný, robí zle sám sebe. Nie je to jednoduché, no treba sa to naučiť. Po druhé - naučiť sa nevzdávať. Ja som sa mnohokrát v živote vzdala, trpela som depresiami, no dnes viem, že nikdy nie je tak zle, aby nemohlo byť ešte horšie. A do tretice - stále treba veriť na lásku.
To je na vás obdivuhodné. Mnoho žien, keď im nevyjde jeden, dva vzťahy, na mužov zatrpknú.
- Všetkým odporúčam, aby na mužov nikdy nezatrpkli! Sú to predsa nádherné stvorenia, ktorým síce nikdy nebudeme rozumieť - rovnako ako oni nám - no rozhodne stojí za to naučiť sa ich akceptovať. Možno to znie veľmi zjednodušene, no ani po najhorších skúsenostiach ich netreba zavrhnúť. Ja som na mužov nikdy v živote nezanevrela a nikdy som ich nehádzala do jedného vreca.
Keď vravíte o zlých skúsenostiach - vy ste si to v plnej paráde "užili" aj so svojou dcérou Radkou (5). Najprv ste prežili mimoriadne komplikované tehotenstvo, potom obrovské problémy s malou po narodení, keď neprestajne plakala, lebo ju trápil reflux aj koliky...
- ... ako sa hovorí, že niekto má dieťa za odmenu a iný za trest - tak ja som mala vtedy neraz pocit, že je to skutočne za trest.
Nezvládali ste to ľahšie ani preto, že bola vymodleným dieťaťom?
- V tej chvíli som bola z toho všetkého tak na dne, že som úplne zabudla, že mám byť za to dieťa vďačná. Už som fakt nevládala. Keď to bolo úplne najhoršie, tak mi Radkina pediatrička povedala, že nie je hanbou ísť za psychiatrom. Mne to naozaj veľmi pomohlo, pretože som bola len malilinký krôčik od popôrodnej depresie. Dostala som teda lieky a tie mi veľmi pomohli.
O to sympatickejšie je, že ste po takých skúsenostiach ochotná pripustiť myšlienku na ďalšie dieťatko.
- Áno, ďalšie dieťa nevylučujem, zatiaľ to však s priateľom nijako intenzívne neriešime. Uvedomujem si však, že ak sa do 5 rokov nerozhýbem, tak potom už nie. Teraz je však obdobie, keď sme s partnerom takí pracovne zaneprázdnení, že nad bábätkom vôbec nepremýšľame. Navyše, nesmierne nás napĺňa naša Radka. Možno sa niekomu zdá zvláštne, že vravím naša, keďže Mário nie je jej biologickým otcom, no my to tak naozaj cítime.
Pracovná trma-vrma vás teraz poriadne zomlela.
- Trošku áno. Pred pár dňami som už dokonca prekonala totálny kolaps organizmu. Z ničoho nič mi bolo veľmi zle od žalúdka, dostala som triašku, teploty... 3 dni som bola slabá ako mucha. Lekár mi potom povedal, že to bol kolaps. Telo skrátka povedalo stačí.
Vnímali ste to ako signál, že by bolo treba spomaliť?
- Ja viem, že to bol signál, no pracovné tempo teraz zvoľniť nemôžem, pretože sa veziem na rozbehnutých vlakoch. No musím si nájsť viac času na spánok. Chcela som totiž všetko zvládať na 100 % - neukrátiť o nič ani Radku, ani Mária, a potom som sa ešte do rána učila. Teraz budem skrátka musieť chodiť spať skôr.
Nebojíte sa, že vám pre prácu ujde niečo z Radkinho detstva?
- Zatiaľ tento pocit nemám. Keď ho nadobudnem, bude to určite signál, že treba zabrzdiť. No ešte sa mi zdá, že Radku stíham, vnímam, že kráčame po jednej ceste. Ak s ňou nebudem vedieť držať tempo, bez mihnutia oka pribrzdím, lebo nech sa to zdá byť ako gýčová fráza, rodina a dieťa sú prvoradé.
Čo si v živote najviac vážite?
- Moju mamu, niekoľko ľudí a život. Vnímam to tak, že sme ho dostali a nemáme právo s ním hazardovať.
Váš život je plný všetkého možného - od toho zlého, až po množstvo skvelých vecí. Myslíte si, že vám život napokon vaše sny naplnil?
- Myslím si, že áno, hoci je to zvláštne v tom, že sa mi "splnilo" množstvo vecí, o ktorých som ani až tak intenzívne nesnívala. Napríklad, že budem herečkou. To skrátka tak nejako vyplynulo. Nesnívala som dokonca ani o takej mediálnej popularite, a pozrite... (Úsmev)
Nesnívali ste ani o dieťati?
- Niekoľko rokov som bola skalopevne presvedčená, že deti mať nechcem. A potom celkom paradoxne, keď mi lekári oznámili, že asi vôbec deti nebudem môcť mať, som si zrazu uvedomila, že veď ale ja deti chcem! A s Radkou som otehotnela v čase, keď som sa pomaly zmierovala s tým, že ich mať nikdy nebudem.
Dá sa s tým zmieriť?
- Nedá. Dá sa s tým uzrozumieť a povedať si, tak dobre. No myslím si, že vo vnútri sa s tým skutočne zmieriť nedá.
Ste šťastná?
- Áno. A nebojím sa to povedať pekne nahlas.
Elena Podzámska v skratke
- celé detstvo a pubertu strávila v detskom divadelnom súbore Ludus
- po gymnáziu šla študovať na medicínu, no po mesiaci to vzdala a prihlásila sa na VŠMU
- hosťovala v SND a v DAB v Nitre
- po svadbe s americkým jazzovým muzikantom sa odsťahovala do Ameriky, kde sa príležitostne venovala modelingu
- po rozvode sa vrátila na Slovensko a začala pracovať ako dabingová herečka
- rozišla sa aj s mužom, s ktorým má dcéru Radku
- v súčasnosti je šťastne zamilovaná do kameramana Mária Ondriša
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
