iarskej miestnosti v Štokholm pube.
Redaktor: Chlapi, čo sa vám vybaví pri spomienke na November '89 a obdobie pred ním?
Ďuri: Mne v prvom rade teplé pivo.
Feri: A nekonečne dlhé rady na pivo.
Kamil: Ja si spomínam na to, že koľkokrát sa to pivo ani piť nedalo, aké to boli štiny. Primus, Šíravar, spomínate si ešte?
Redaktor: Rozumiem, ale mal som na mysli skôr tému neslobody a...
Kamil: Však nás aj prenasledovali, potom, ako ste ožratí chodili po autách. Ďuri, pamätáš, ako vás naháňali esenbáci?
Redaktor: Prepáčte, vráťme sa k neslobode, nemožnosti povedať svoj názor.
Peter: Raz, ešte v škôlke, sme stáli a počúvali básničku o vojakovi na stráži a ja som sa naklonil ku kamarátovi a povedal mu, že vojačik spí v postieľočke. On to povedal ďalšiemu a tak sa to šírilo. Všetky deti sa smiali do popuku. Na druhý deň potom učiteľka vyšetrovala, kto to povedal, až kým ma nebonzli. Takže mám s tým osobnú a veľmi nepríjemnú skúsenosť.
Redaktor: Zaujímavé. A čo praktický život? Napríklad policajné kontroly?
Joži: Furt odo mňa pýtali občiansky, lebo som vyzeral mlado. Raz, to už mi šlo na dvadsiatyprvý, som šiel na pivo do Maratónu hneď po tenise a výčapníčka chcela občiansky. Nemal som, tak mi nedala. Ešteže tam bol aj Vlado, ktorý vyzeral staršie a strašne sa rozrehotal, keď som sa vrátil s prázdnymi rukami, takže jemu pivo načapovala, ale stále opakovala dookola: "Má nosiť občiansky, aj má nosiť občiansky."
Redaktor (sklamaný): Po týchto nepríjemných skúsenostiach ste november uvítali s nadšením. Ľudia na námestiach...
Ďuri: Poviem vám, pán redaktor, mne sa uľavilo.
Redaktor: Áno, to som chcel počuť.
Ďuri: Uľavilo sa mi, lebo som už nemusel čakať na pivo celé hodiny, ani si nosiť k stolu naraz štyri, ktoré medzitým steplali. Napíšte tam, pán tedaktor, že revolúcia vytiahla ľudí z krčiem. V tom bola jej sila. Komu sa to ešte podarilo? Zrazu bolo pivo hneď a nemuseli sme si ani kľaknúť na kolená, ako tuto Joži pred pani Goliášovou vo Veľkopopovickej krčme, keď sme sa piva nedočkali dobrú hodinu.
Majiteľka pubu (všetko počúvajúca): A napíšte tam pán redaktor aj to, že potom sa našťastie, ľudia do krčiem opäť vrátili.
Ľubo: Veď, čo by to bol za skurvený život, keby nebolo toho piva a poldecka?
Redaktor: A čo zmeny? Ako ich vnímate?
Kamil: Keby ľudia vedeli, že už nebudú môcť v práci piť a kradnúť, verte, že by nikam nešli a zostali by v krčme. Toto napíšte.
Ďuri: Čo si polodement? Vari ti je zle slopať a nerobiť? Veď vtedy si musel chodiť do práce, teraz môžeš chlastať a nemusíš sa báť, že ťa policajti vymáknu v krčme. Kdeže, niet nad slobodu pitia, toto napíšte, pán redaktor.
Feri: A pivo sa nedá porovnať. Je studené, nepáchne a nie je skysnuté.
Peter: Nemusíme do Prahy chodiť, môžme sa spíjať doma. Dobre, že vtedy ľudia štrngali.
Ľubo: Len keby nám dávky zvýšili. Toto napíšte, že by mal Fico dávky zvýšiť, však tu pokapeme od hladu!
Všetci: Áno, chceme vyššie dávky, chceme vyššie dávky!
Debata končí, redaktor sa lúči, ale nepustia ho, kým nevezme kolečko piva pre všetkých pri stole. Toto bude drahá reportáž...
(Autor si vyhradzuje právo písať o novembri '89, lebo pozná dvoch disidentov. Jedného z nich osobne.)
Autor: Peter B. DOKTOR
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
