Aj keď často nemali k dispozícii moderné vybavenie, ktoré je v európskych krajinách samozrejmosťou, obaja svorne tvrdia, že sa chcú do tejto exotickej krajiny opäť vrátiť.

KOŠICE. Afrika. Rozľahlý svetadiel, ktorý sa najčastejšie spája s pojmami chudoba a vysoká chorobnosť. A práve túto destináciu si za svoj dočasný domov zvolili dvaja odborníci z Kliniky infektológie a cestovnej medicíny vo Fakultnej nemocnici L. Pasteura Košice. Dvadsaťšesťročná Lucia Šuleková pracovala v Južnom Sudáne, tridsaťdvaročný Martin Kolibáb v Burundi.

Do vzdialených krajín sa dostali prostredníctvom bratislavskej Univerzity sv. Alžbety. Obaja si na svoje prvé dojmy spomínajú rôzne. "Hneď bolo zrejmé, že Sudán je veľmi chudobný štát. Všetko na pohľad pôsobilo tak jednoducho, všade naokolo bol len buš a púšť. Ľudia boli od začiatku veľmi dobrí a priateľskí," opisuje prvé pocity mladá lekárka.

Doktora Kolibába okamžite upútala krajina. "V Burundi je naozaj krásna príroda s množstvom zelene. Trochu ma prekvapilo, že som býval v meste, ktoré sa nachádzalo do výške dva a pol kilometra nad morom. Ale napokon som s tým nemal vážnejšie problémy."

Obmedzené možnosti

Odborníci pracovali v miestnych nemocniciach ako všeobecní praktickí lekári. Lucia s ďalšími tromi kolegami z iných krajín mala na starosti stolôžkovú nemocnicu pre územie, ktoré rozlohou zodpovedalo Slovensku. V obdobných podmienkach so štyrmi oddeleniami (interné, gynekológia, pediatria a chirurgia) v zdravotníckom zariadení pracoval Martin.

Možnosti zdravotnej starostlivosti pre pacientov sú obmedzené najmä v Sudáne. "Štyria lekári sme každé ráno spravili vizitu v štyroch halách. Potom sme sa každý odobrali do vlastnej ambulancie, kde každý z nás denne ošetril asi tridsať až štyridsať ľudí. Podmienky boli veľmi jednoduché, postele stáli rad za radom, jedlo si pacienti museli pripravovať sami. Vyšetrovacie možnosti pozostávali z ultrazvuku, ktorý bol jediným dostupným prístrojom," vyratúva Lucia.

V Burundi to bolo podľa mladého odborníka lepšie. "Mali sme samostatné laboratórium, kde bol aj röntgen. Ľudia si za nemocnicu museli platiť, ale tie poplatky boli nízke, aby si ich pacienti mohli dovoliť."

Lekárka za tisíc kráv

Lekári sa počas pôsobenia v cudzej krajine nestretli s nevraživosťou domácich. Práve naopak, svetlá pokožka bola skôr symbolom záruky, šikovnosti a múdrosti. Preto si pacienti radšej vyberali nemocnicu, kde pôsobil "biely" doktor a mali pred ním úctu. Napriek tomu si košickí infektológovia medzi miestnymi nenašli veľa priateľov. "S kolegami to nebol problém, ale s domorodcami to bolo trochu ťažšie. Od nich si treba udržať určitý odstup, pretože by našu priateľskosť začali zneužívať. Napríklad si od vás začnú pýtať peniaze," vysvetľuje Lucia.

Tá u sudánskych mužov, ktorí si ženy kupujú kravami, zažila veľký úspech. Za jej svetlú pleť a vynikajúce vzdelanie chcel jeden nápadník zaplatiť tisícom kráv. Bežná taxa sa pritom pohybuje okolo tridsiatich kusov tohto dobytka za jednu ženu.

Martin si zase spomína na bežnú prax miestnych. "Všímal som si, že mali na koži jazvy, ktoré pochádzali z 'liečby' u šamana. Afričania sú hrdí na akékoľvek jazvy. Niektoré si spôsobujú sami, z ďalších sa tešia po operáciách." Nevšedné bolo aj pomenovanie ľudí. "Napríklad v päťčlennej rodine mal každý iné priezvisko, muž, žena a aj deti."

Záhadou bol pre Luciu aj fakt, že chlapcom chýbali dva dolné zuby. O niečo neskôr zistila, čo za tým stojí. "Keď dosiahli vek dvanástich až trinástich rokov a stali sa tak mužmi, boli otestovaní, akí sú silní. Pred dievčatami im dospelí vybili zuby a chlapci nesmeli kričať ani plakať."

Skromné podmienky

Životný štandard v Afrike sa výrazne líši od toho vo vyspelých krajinách. Obaja bývali v malých domčekoch so základným vybavením bez tradičnej techniky, akou je televízor či počítač. V obci, kde bývala Lucia, bol televízny prijímač v miestnej krčme. Signál však nechytal, a tak sa na ňom dali pozerať len hudobné klipy z videopások. S rodinou komunikovala infektologička raz týždenne prostredníctvom satelitného telefónu.

Jej strava pozostávala z rôznych strukovín a počas sviatkov z kozieho mäsa. Zelenina a ovocie bolo nedostatkovým tovarom. "Potraviny nosil do osady raz za dva mesiace kamión z Kene. Zväčša sa stávalo, že ho po ceste rozkradli, takže strava bola naozaj chudobná."

Väčšie vymoženosti mal Martin, ktorý chodil raz týždenne na nákupy do obchodov. "V nich sa dá kúpiť v podstate všetko, dokonca aj zubné pasty, ktoré sú dostupné aj u nás. Jedli sme viac ovocia a zeleniny, pretože boli lacnejšie v porovnaní s mäsom."

V nemocnici prešli rukami dvoch oborníkov tisícky pacientov. Najčastejšie za nimi prichádzali s infekčnými ochoreniami ako malária, tuberkulóza, HIV, týfus a rôzne kožné ochorenia. Naopak, len v ojedinelých prípadoch sa stretávali s civilizačnými chorobami ako cukrovka či vysoký krvný tlak, ktoré sú typické pre vyspelé krajiny. Infektológovia sa pred cestou do cudziny poistili a nechali sa zaočkovať na infekčnej klinike košickej fakultnej nemocnice.

Operovali pomocou knihy

Práca medzi chudobnými dá niekedy zabrať. Martina rozľútostila smrť ženy, ktorá zomrela na tetanus. Trochu zadosťučinenia sa mu dostalo, keď pomohol osemročnému dieťaťu s HIV vystrábiť sa zo zápalu pľúc. Raz bol nútený zvládnuť chirurgický zákrok, pretože do nemocnice doniesli dieťa s odumierajúcim prstom. Keďže hrozila sepsa - otrava krvi, lekári museli rýchlo konať, aj keď im chýbal chirurg. Prst chlapcovi amputovali pomocou návodu v knihe. Vďaka rýchlemu zásahu sa podarilo pacienta zachrániť.

Aj napriek horúcim chvíľam dvaja lekári na svoj pobyt nedajú dopustiť. "Práce bolo naozaj veľa, ale nebol to stres v pravom slova zmysle. Človek si v podstate veľmi dobre oddýchol. Ja som sa tam naučila chodiť pomaly," tvrdí Lucia.

Podobne je na tom aj Martin. "Človek si tam uvedomí, že doma má všetko. Máme sa dobre a nemôžeme sa sťažovať. Ak by tam niektorí Slováci išli žiť aspoň na chvíľu, tak by sa nad sebou trochu zamysleli."

Návyková Afrika

Na zábavu veľa času nezvýšilo. Martin si aj napriek tomu pozrel viaceré pekné miesta. "Ak bol čas, cez víkend sme išli na nejaký výlet, ale len počas dňa. V noci to nebolo celkom bezpečné, po krajine sa pohybovali rôzne gangy."

Lucia veľa možností nemala. Všade naokolo bola len púšť. Z divokej prírody však nehrozil útok žiadnej zveri. "Počas vyše štyridsaťročnej vojny vojaci vyhubili väčšinu zvierat kvôli mäsu, takže som sa nemusela obávať."

Trochu problémov však obom Košičanom nejaké živočíchy spôsobili. Moskyty ich štípali po celom tele. Najhoršie to bolo v období dažďov, keď sa tento nepríjemný hmyz premnožil. Natierať si celé telo repelentom každý deň však zabíjalo čas. Preto sa toho obaja lekári vzdali.

Obaja by sa do tejto exotickej krajiny opäť vrátili. Martin by rád skúsil iný štát, Lucia zostáva verná Sudánu. "Známi nás vnímajú ako dobrodružných a možno si aj hovoria, že je to nebezpečné. Ale ja som si povedala, že aj v Košiciach ma môže zraziť auto a to sa mi napríklad v Sudáne stať nemôže. Keď som začala študovať, tak som si sľúbila, že do Afriky pôjdem," vysvetľuje lekárka. "Kvôli tomu som začal študovať medicínu," uzatvára Martin.

Obaja sa zhodujú v jednom - Afrika je návyková.





V osade
Mladá lekárka ošetrovala rôzne vekové skupiny pacientov.
foto: archív L. Š.



Dve ženy. Lucia nevie nosiť na hlave zeleninu, ale aj tak si ju chcel jeden z miestnych kúpiť za tisíc kráv.
foto: archív L. Š.



Biely doktor. Toho si domorodci vážili najviac.
foto: archív L. Š.



Martin a jeho kolega z Haiti. U pacientky s podozrením na meningitídu.
foto: archív M. K.




V ambulancii. Tu infektológ vyšetroval pacientov.
foto: archív M. K.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.