ladného fyzikálneho výskumu, za ktoré bola udelená tohtoročná Nobelova cena za fyziku. Tú udelila Kráľovská švédska akadémia vied trom významným fyzikom (cenu za jeden odbor možno udeliť maximálne trom osobám).
Cenu si rozdelia
Táto akadémia rozhodla, že jednu polovicu tohtoročnej ceny dostane Charles K. Kao, a to za "priekopnícke výsledky týkajúce sa prenosu svetla vo vláknach pre optickú komunikáciu", a druhú polovicu dostanú spoločne Willard S. Boyle a George E. Smith, a to za "vynález zobrazovacieho polovodičového obvodu - snímača CCD". Spomeňme len základné údaje o tohtoročných laureátoch ceny za fyziku. Charles Kuen Kao sa narodil v roku 1933 v Šanghaji, je britským a americkým občanom, bol riaditeľom inžinierskych činností v Standard Telecommunication Laboratories v britskom Harlowe a vicekancelárom (prorektorom) Chinese University v Hong Kongu, od roku 1996 je na dôchodku. Willard Sterling Boyle sa narodil v roku 1924 v kanadskom Amherste, je kanadským a americkým občanom, pôsobil ako výkonný riaditeľ divízie komunikačných vied v Bell Laboratories, od roku 1979 je na dôchodku. George Elwood Smith sa narodil v roku 1930 v americkom White Plains, je americkým občanom, bol vedúcim oddelenia systémov VLSI v Bell Laboratories, od roku 1986 je na dôchodku.
Umožnili "zosieťovanie" sveta
Finančnú odmenu vo výške 10 miliónov švédskych korún (približne 980 000 eur), ktorou je tohtoročná cena dotovaná, si laureáti rozdelia tak, že Kao dostane polovicu, druhú polovicu si rovným dielom rozdelia Boyle a Smith. Textová i obrazová správa o udelení tejto ceny sa, podobne ako správy o všetkých dôležitých udalostiach vo svete, bleskurýchlo, takpovediac rýchlosťou svetla rozletela do všetkých kútov sveta. Toto extrémne rýchle šírenie obrazových a textových informácií umožnili práve objavy tohtoročných laureátov Nobelovej ceny za fyziku. Tí svojimi fundamentálnymi výskumnými prácami pripravili cestu pre dnešnú éru "zosieťovaného" sveta, nemysliteľného bez optickej komunikácie prostredníctvom sklenených vlákien a bez digitálnych fotoaparátov a kamier. Základy moderného prenosu signálov optickými vláknami položil pred približne štyrmi desaťročiami Charles Kao. Už vtedy sa síce optické vlákna na prenos informácií používali, ale tieto vlákna neumožňovali prenos na veľké vzdialenosti, ale len do vzdialenosti niekoľkých desiatok metrov. Bol to práve Kao, ktorý v roku 1965 zistil, že príčinou absorpcie a rozptylu svetelných signálov sú nečistoty v skle.
Svetlo sa odráža dovnútra
O rok nato Kao načrtol rozhodujúce vlastnosti "ideálneho" skleneného vlákna: toto vlákno má mať valcovité jadro z dotovaného kremenného skla, ktoré je obklopené plášťom z normálneho kremenného skla s nižším indexom lomu. Na hraničnej vrstve medzi jadrom a plášťom, teda na rozhraní materiálov s odlišnými indexmi lomu, sa totiž postupujúca svetelná vlna bude neustále odrážať späť do vnútorného jadra, čiže nebude môcť opustiť vlákno. Tým by sa vytvoril predpoklad na to, aby sa svetelné impulzy prenášali bez znateľných strát aj do vzdialenosti niekoľkých stoviek kilometrov. Zhotoviť vlákno podľa Kaových predstáv však nebolo také jednoduché - až v roku 1971 sa firme Corning Glass Works podarilo vyrobiť prvé kilometrové vlákno spĺňajúce Kaove predstavy.
Kábel na dne Atlantiku
Odvtedy sa začalo víťazné ťaženie optických sklenených vlákien. V roku 1988 bol na dno Atlantiku položený prvý optický kábel dĺžky 6 000 km, ktorý spojil Európu s americkým kontinentom. Dnes majú svetové dátové a telefónne komunikačné siete z optických vlákien celkovú dĺžku okolo jednej miliardy kilometrov. Keby sme tieto vlákna spojili do jedného, dala by sa ním naša zemeguľa 25 000 ráz obtočiť okolo našej zemegule). Z miliónov ľudí na celom svete, ktorí používajú digitálne fotoaparáty či kamery, doteraz zrejme len máloktorý vedel, že za existenciu týchto záznamníkov obrazov vďačíme druhým dvom tohtoročným nositeľom Nobelovej ceny. Základom spomenutých domácich prístrojov je snímač CCD, ktorý doslova vymysleli a potom vyvinuli Boyle a Smith.
Princíp načrtli na tabuľu
Princíp takéhoto snímača načrtli jeden septembrový deň v roku 1969 na tabuľu v Boylovej pracovni. Istou zaujímavosťou je, že vtedy vôbec nemali na mysli snímač na zhotovenie fotografií, ale chceli vytvoriť lepšiu elektronickú pamäť. Snímač CCD (charge-coupled device, čo sa zvykne prekladať ako nábojovo viazaný prvok) je založený na fotoelektrickom jave, za vysvetlenie ktorého dostal v roku 1921 Nobelovu cenu Albert Einstein. Dnes nájdeme snímače CCD nielen v kamerách, ale aj v mikroskopoch, röntgenových a faxovacích prístrojoch, a bez týchto snímačov by sme nevideli nádherné snímky z hlbín nášho vesmíru, ktoré na Zem posiela Hubbleov teleskop.
Udeľujú sa od roku 1901
Možno ešte spomenúť, že Nobelove ceny sa udeľujú od roku 1901 (s výnimkou nie celkom "pravej" ceny za ekonómiu, ktorá sa začala udeľovať až v roku 1969) a že ich čerství nositelia si ich slávnostne prevezmú 10. decembra, v deň výročia úmrtia Alfreda Bernharda Nobela, švédskeho chemika, inžiniera, inovátora a výrobcu zbraní, ktorého najznámejším vynálezom je dynamit. Nabudúce stručne spomenieme objavy, za ktoré bola udelená tohtoročná Nobelova cena za chémiu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
