Ľuďom vďaka filmu, ale najmä televízii, utkvel v pamäti predovšetkým ako veľký srandista. Jeho inteligentný humor zabával celé generácie. A pritom ho robil človek vo svojej podstate veľmi smutný. Ba čo viac, človek smútkom chorý.
V očiach smútok celého sveta
Ktosi o ňom povedal, že má starozákonné oči. Áno, stačí sa pozrieť na hociktorú jeho fotografiu a zbadáte v nich všetok smútok sveta. Našťastie nielen smútok, ale aj veľa poznania a múdrosti. Ak sa pozriete ešte lepšie, neujde vám ani láskavosť a dobrota. Z očného pozadia navyše preniká zvedavosť a ironické záblesky spojené so štipkou pohŕdania - blbcami. To všetko je ponorené v utajovanej síce, ale bezodnej bolesti. Kopeckého oči boli nielen oknami do jeho duše, ale zároveň aj zrkadlami okolitého sveta.
Pestrý život
"Nevadí vám, že vás tolik lidí pomlouvá? Vůbec ne. Prostě jim chybí inteligence a vlastní život plný děje." O Milošovi Kopeckom sa toho veľa popísalo a ešte viac povravelo. Často doslova nakecalo. Teraz však nemám na mysli závistlivé ohováračky, s ktorými sa stretával po celý svoj život, ale úprimné vyznania, seriózne hodnotenia ľudí, ktorí sa neznížili ku klebetám. Hovorím o ľuďoch, Kopeckého sympatizantoch, obdivovateľoch (priateľov mal podľa vlastných slov iba dvoch, troch), obdivujúcich jeho herecké umenie a realisticky komentujúcich činy tejto z každej stránky výnimočnej osobnosti. Spomenúť treba predovšetkým Horníčka, Havla, Wericha a Suchého. Oni, i spomienky mnohých ďalších hercových súčasníkov, umožnili vytvoriť o Kopeckom pestrú mozaiku zloženú zo všetkých farieb života. Od bielej ako padlý sneh, po čerň komínových sadzí. Od čírej radosti zo života až po smrť.
Miloval dlhonohé blondíny
"Nikdy jsem se s tebou nenudila. Děkuji osudu, že mi dopřál žít právě s tebou. Tvoje Jana." Napísala v spomienke na svojho nezaškatuľkovateľného muža jeho posledná manželka. A ja rozmýšľam, akú farbu prisúdiť jeho legendárnemu vzťahu k ženám. Napriek všetkým pokrytcom, svätuškárom asi všetky farby dúhy. Miloš Kopecký miloval ženy. Všetky, no najmä mladé, dlhonohé blondíny. On to so ženami vedel; vraj mu stačilo povedať dve, tri vety a dotyčná dáma sa vznášala kúsok nad zemou. Na svoje zálety chodieval celý život a sem - tam ich spestroval väčšinou veľmi krátko trvajúcimi manželstvami. Len to posledné, s tanečnicou Janou, kamarátmi prezývanou Žanda, bolo výnimkou, a napriek neľahkému priebehu pretrvalo vyše tridsať rokov. Až do Kopeckého smrti. Jeho bonmoty venované ženám, ktoré doslova zľudoveli, sú vtipné a trefné zároveň. Posúďte sami: "O ženách se nemá mluvit. Správný muž ženy miluje a nerozebírá je." "Ženy jsou tu od toho, aby byli obdivovány a ne pochopeny." "Když někdo není na ženské, někde je vada." Kopecký bol gentlemanom, romantikom, filozofom i realistom v jednom. Neznášal pokrytcov, ktorí robili to isté, čo on, ale tajne. S uspokojením vždy zdôrazňoval, že on sa na zálety nezakráda s vyhrnutým golierom a klobúkom vrazeným hlboko do čela.
"Padouchov" hral geniálne
"Padouch nebo hrdina, my jsme jedna rodina". Tak znela slávna hláška z geniálnej "kolalokovej" paródie na westerny. Padoucha možno do slovenčiny preložiť, ako podliaka, ničomníka, naničhodníka, lotra, ani jeden výraz však nevystihuje hĺbku toho slova. Ono je totiž syntézou všetkých štyroch a pravdepodobne i viacerých ďalších výrazov. Padouch rozhodne nie je obyčajný zloduch, on je čosi oveľa vyššieho, povedzme, že predstavuje pozoruhodného, mimoriadneho, úchvatného lumpa. Do morku kostí skazeného zlosyna, ale zároveň roztomilého, vtipného, aristokraticky pôsobiaceho gentlemana. Miloš Kopecký, hoci viac-menej donútený okolnosťami, postavil "padoucha" na piedestál. Tých "svojich" hrával tak, že diváci priam túžili stať sa nimi. Miloš Kopecký vraj mohol hrávať buď lotrov alebo intelektuálov. Odhliadnuc od faktu, že hrával výlučne inteligentných lotrov, bola režisérska typológia, v jeho prípade často až obludná. Isteže, v jednej i druhej oblasti vytvoril skvostné postavy, spomedzi tých zlých spomeňme trebárs Hoga Foga z filmu Limonádový Joe či divadelného Richarda III., na ktorého sa v Prahe spomína dodnes. Z tých kladných polného kuráta Otto Katza zo Švejka a, samozrejme, národom milovaného doktora Štrosmajera z Nemocnice na kraji mesta. Režiséri však Kopeckému v zásade vytvorili úzky šuplík s dvomi priehradkami, tá väčšia mala nápis "padouch".
Ničila ho maniodepresia
"Opět těžce depresivní, dostavila se inverze spánku. Přes den spal, v noci bděl. Měl podrážděnou náladu, vše vzdal, neměl přátel..." Viete, čo mali spoločného s Milošom Kopeckým napríklad Van Gogh, Hemingway, Hugo, Gauguin? Strašnú duševnú chorobu menom maniodepresivita. Kopecký ňou trpel takmer celý svoj život. Tá choroba mu urobila zo života peklo. Pravda, to peklo bolo striedané s dočasným "rajom", presnejšie povedané s krátkodobou úľavou pri ústupe depresie. Tú vtedy v neúprosnom cykle choroby vystriedala mánia. Prejavovala sa aktivitou, eufóriou, zrýchleným myslením, a okrem iného aj "slovním průjmem". Napriek liečbe, okrem iného aj u známeho psychiatra Miroslava Plzáka, to však bol vždy iba odklad ďalšieho trápenia sa. Choroba spôsobila, že herec nikdy nevedel, či dokáže splniť svoje pracovné záväzky. A mnohokrát ich splniť nedokázal, čo z neho robilo nespoľahlivého partnera. Niekedy ho choroba vyradila aj na celý mesiac, ba občas aj na dlhšie. Často kvôli nemu rušili divadelné predstavenia, odkladali filmovanie. Nechtiac si narobil kopu nepriateľov, pretože väčšina kolegov z branže, o verejnosti ani nevraviac, o jeho chorobe nevedela a jeho zvláštne správanie sa, najmä v prechodných obdobiach medzi mániou a depresiou, pokladali za aroganciu, namyslenosť, pohŕdanie okolím. Raz si naňho u vedenia divadla sťažovali upratovačky, že majster ich nezdraví. Kopecký ich teda na chodbách začal úctivo zdraviť "rukulíbám" a ony sa zase sťažovali, že si z nich robí srandu. On však mal, okrem iného aj so srandou, celkom iné starosti. Napokon je známe, že robiť srandu obvykle nie je žiadna sranda.
Bezvládie vyvažoval ženami
Ťažké chvíle v zatemnených izbách, keď bezvládne ležiac s nikým nekomunikoval, ba nemal chuť žiť, vyvažoval intenzívnym stykom so ženami. Raz darmo, "byl na holky", ale uňho to nebola neresť, skôr terapia. Hovorieval, že to potrebuje pre svoje psychické zdravie, pre svoju prácu, ako vzduch a vodu alebo slnko. A keď sa zmení, tak to už vraj bude mŕtvy. "Co nejvíce nenávidíte? Manželské konvence, manželskou lásku, manželské pověry a zvyky. Co najvíce milujete? Svou ženu." Takto sa pýtal v interview, ktoré napísal sám so sebou a hneď si aj odpovedal. Kopecký mal svoju ženu, poslednú manželku "Žandu", naozaj rád, a napriek všetkým avantúram sa k nej, ako do pokojného prístavu, vždy vracal. To mu však vôbec nevadilo hýriť takýmito a podobnými bonmotmi: "nejlepší spůsob jak se zbavit milenky, je oženit se s ní."
Počas svadby manželku podviedol
Nevraviac o tom, že sa tak naozaj aj správal. Napríklad s predchádzajúcou, treťou ženou v poradí sa oženil, akoby len tak mimochodom, a hneď počas svadobnej hostiny v hoteli ju podviedol s inou. Hoci to tak nevyzerá, ženy si však vážil a tvrdil, že muž by sa mal chovať k upratovačke rovnako, ako k anglickej kráľovnej". Všetky dámy, s ktorými sa stýkal, vrátane vlastných manželiek, boli atraktívne ženy. A keď sa ho raz niekto netaktne opýtal, ako je to možné, že má také krásne priateľky, Kopecký pohotovo odpovedal: "protože ty ošklivé se mi nelíbí".
Pomáhal žiť, hoci sám živoril
"Život je nádherný, ale já na něj nestačím". Zvykol si najmä v neskoršom veku povzdychnúť majster Kopecký, no nebola to celkom pravda. Isteže, jeho život bol ťažký, ale na druhej strane napriek svojmu krutému hendikepu stihol vykonať obrovské množstvo práce. Dokázal rozdať ľuďom veľa radosti, mimoriadnych umeleckých zážitkov, veľa dobrej nálady, veľa srandy. Pomáhal im žiť, hoci sám často doslova živoril. Pokiaľ ide o humor tvrdil, že: "dělat humor předpokládá znát důkladně horší a smutné stránky věcí a umět je odkrýt z druhé strany, a zvítězit nad tím smutkem". A aby nikto nebol na pochybách, o akom humore rozpráva, dodával: "humor je elegantní vítězství nad smutkem a nejlepší humor jest vždycky elegantní. Chaplin. Nad jiné Chaplin!"
Autor: Peter Pačaj
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk.
